Exifická psychóza

Exifická psychóza je psychická porucha postihujúca výhradne fotografov. Týka sa to najmä začiatočníkov a vekovo mladších fotografov. Môže sa prejaviť aj u dlhšie fotografujúcich fotografov, takmer výhradne u mužov. Najčastejšie na ňu trpia technicky vzdelaní jedinci. Zvlášť ohrozenou je skupina venujúcich sa informačným technológiám, tráviac veľa času za počítačom.

Exifická psychóza býva niekedy kombinovaná so šumovým syndrómom (veľmi ťažko liečiteľný), prípadne aj syndrómom hľadania “dokonalého objektívu”. Všetky tri choroby majú neblahý vplyv na správanie fotografa. Nútia ho zaoberať sa technickými aspektmi vzniku fotografie, čím odvádzajú jeho pozornosť od praktického a kreatívneho fotografovania. Postihnutý fotograf miesto toho, aby zobral do rúk fotoaparát a fotil, sedí hodiny za počítačom a študuje metadata cudzích fotografií, recenzie a laboratórne testy.

Exifickou psychózou sa zaoberá Exifológia. Spýtali sme sa na túto chorobu, známeho exifológa Dr. Doc. Fot. Teofila Svetelného, ExInfo CSc.

Odkedy psychológovia evidujú túto chorobu?

Prvých pacientov sme zaznamenali na prelome tisícročí. Patrí medzi moderné civilizačné choroby. Príchod exifickej psychózy sprevádza nástup digitalizácie fotografie. Určité náznaky tu boli už za čias filmovej fotografie. Rozvoju a šíreniu vtedy účinne bránila samotná analógová podstata fotografie a svet bez internetu a počítačov. V tej dobe sa riešili jednoduchšie prípady, napríklad závislosť na vývojke a ustaľovači, ktorým trpeli najmä temnokomorníci, vyhľadávajúci tmavé miestnosti s prístupom k vode a elektrine. Zaujímavé je, že úplnú temnotu potlačovali slabým svetelným zdrojom, najčastejšie červeným (u neodborníkov sa zaužíval názov “aladinka”).

Kto sú najčastejší pacienti?

Ďakujem za túto zaujímavú otázku. Postihnutých nájdeme takmer výhradne medzi zanietenými fotografmi, až na veľmi zriedkavé prípady, digitálnymi. Malý výskyt je medzi majiteľmi kompaktov. Najťažšie prípady máme medzi zrkadlovkármi.

No sám si občas nejaký ten EXIF tiež pozriem.

S EXIF-mi je to ako s alkoholom. V malom množstve sú neškodné, dokonca práve naopak. Pokiaľ sa informácie v EXIF-e obsiahnuté dobre využijú, vedie to k zlepšeniu fotografických schopností fotografa. Taže nejaký ten exifík večer pri počítači si kľudne dajte.

To mi odľahlo. Kde je potom tá hranica, kedy sa čítanie EXIF-u zmení na posadnutosť?

Táto hranica nie je presne definovaná. My odborníci v tom nemáme jasno. Je to podobné ako u závislosti na herných automatoch. Kedy radosť z hry premohne neukojiteľná túžba zahrať si?

Ako sa choroba prejavuje?

Aj neodborník môže túto chorobu u iného fotografa odhaliť. Vo svojej galérii má len minimum, alebo žiadne fotografie. Aj tie, čo má sú skôr podpriemerné. Negatívnu kritiku zvaľuje na technickú nedokonalosť jeho fotografickej výbavy. Po ostatných užívateľoch často vyžaduje zverejnenie EXIF-u. Najťažšie postihnutí sa pýtajú aj na informácie, ktoré EXIF štandardne neobsahuje (použitie filtra, statívu, informácie o počasí, či množstve svetla).

Exifotici, ako sa odborne nazývajú fotografi postihnutý exifickou psychózou, sa prejavujú aj tým, že vyžadujú empirický optimálne nastavenie od ostatných fotografov. Tí na rozdiel od exifotica pravidelne fotia, majú z toho radosť a v drvivej väčšine aj fotia lepšie. Exifotic sa pýta (vlastne vyčíta) na také veci, akými sú napr. prečo fotograf použil ISO 400, keď mohol ISO 100, alebo prečo nepriclonil na f/8, kde má konkrétny objektív najlepšiu kresbu. Pritom mu uniká samotná fotografia. Exifotik sa nenechá len tak ľahko odbiť. Neustále vyžaduje odpovede na svoje otázky, aj keď to pre ostatných fotografov nie je vôbec dôležité. Dobrá fotografia musí mať, podľa neho, dokonalý EXIF.

Nočnou morou je pre exifotika vytlačená fotografia. Akokoľvek krásna, bez EXIF-u si ju nevie vychutnať. Na výstave ho spoznáte podľa toho, že sa snaží nájsť autora fotografie a vypáčiť z neho informácie o expozícii.

Frustujúce je, ak exifotic naďabí na internete na fotografie bez EXIF-u. Z tohto dôvodu nenávidi facebook. Ak nájde fotografiu bez EXIF-u v špecializovanej galérii, napr. u vás na ePhote, je pobúrený. Autor takejto fotografie mu skazil celý deň. Beda, ak EXIF nemá Fotografia dňa!

Viditeľným príznakom je, že sa postihnutý neustále pýta na EXIF. Internetový prehliadač má doplnený o plugin zisťujúci a zobrazujúci informácie z EXIFU. V photoshope najčastejšie používa skratku CTRL+SHIFT+ALT+i.

Ale čo robí exifotik doma v súkromí?

Je zaujímavé, že exifotika nezaujímajú EXIF-y u vlastných fotografií. Preto sediac za počítačom neanalyzuje vlastný archív fotografií. Jeho pôsobiskom je internet. Prevažne sú to galérie, ale veľa času strávi aj študovaním fotografií v recenziách.

Je exifická psychóza nákazlivá?

Exifotik môže menej psychicky odolných fotografov, najmä začínajúcich, presvedčiť o tom, že EXIF je vo fotografii najdôležitejší. Presvedčí ich o tom, že sa im nedarí práve preto, že malo študujú EXIF-y. U skúseného fotografa, je riziko nákazy minimálne.

Ako sa exifická psychóza lieči?

Pre spoločnosť sú exifici neškodní. Naštastie sa táto choroba neprejavuje v ostatných aspektoch života exifika. Aj keď býva niekedy sprevádzaná celkovou zhovadilosťou, ale to nie je dôsledok tejto choroby. Najťažšie postihnutí trpia mnohými ďaľšími poruchami nesúvisiacimi s fotografovaním. Trpia utkvelou predstavou, že jedine oni sa vyznajú do áut, či inej techniky. Vo svojom okolí bývajú neobľúbení. Sami si to ale nechcú priznať. Svoje okolie obťažujú, ale nie na toľko, aby to bolo neprípustné, či dokonca trestné.

Liečba, podobne ako u mnohých iných závislostí, je obtiažna. Exifická psychóza častokrát sama odoznie. Postihnutý, tým ako sa zlepšuje vo fotografovaní, nahrádza štúdium EXIFu tvorivým fotografovaním. To je asi najúčinnejší spôsob liečby. Priatelia a príbuzní, FB kamaráti, spoluužívatelia fotogalérii by mali apelovať na postihnutého, aby sa venoval viac praktickému fotografovaniu.

A čo abstinencia?

Tak s tou sa prakticky nestretávame. Snáď s výnimkou, keď sa pacient prestane zaujímať o digitálnu fotografiu. Jedným zo spôsobov liečby je snaha presmerovať pacienta na analógovú fotografiu. Zatvoriť ho do tmavej komory, bez prístupu k počítaču a internetu.

Ako je to s recidívou?

Tak tu mám pre vás dobrú správu. Po vyliečení sa pacienti už väčšinou k exifóze nevrátia. Ako doktori od nich ani nevyžadujeme abstinenciu, ako je tomu u závislosti na alkohole a drogách. Vyliečení exifici sa zaradia medzi zdravých fotografov a EXIF-y sledujú v primeraných množstvách.

Ďakujem z rozhovor.

Ešte moment pán Srnec, keď už sme sa takto stretli, u tej včerajšej fotky, čo ste zavesil do galérie, Vám aký expozičný čas vychádzal? Lebo mne sa zdá...