Fotky Lauren Simonutti sú silné, surové a nádherne úprimné. Akoby zrodené z jej bohatej fantázie, pripomínajú pestro zdobený gobelín. A nič na tom nemení ani fakt, že sú väčšinou čiernobiele, poprípade len jemne tónované. Postavy na nich, aj keď je to väčšinou ona sama, žiaria túžbou zachytiť a ukázať vlastnú existenciu.
Potom, ako jej diagnostikovali duševnú poruchu, umiestnili do ústavu a opätovne sa mýlili s jej diagnózou. Laurenin osobný zápas sa stáva jej impulzom, ktorý obohacuje a ozvláštňuje jej kreatívne vízie. Pozoruhodne Laurenina prvá spomienka na fotenie sa viaže k veku, keď mala len 3 a pol roka. Fotka jej matky je mimo dof-ky, ale stále bola výborne komponovaná.
Ako 12 ročná fotí už pravidelne s fotoaparátom na 110 mm film. 17 ročná sa prihlásila na Univerzitu umenia vo Filadelfii a v 18-tich si zvolila fotografiu pre jej kariéru. Sama o tom hovorí: "Bola som romantická (a stále som) a nemala som vôbec tušenie do čoho sa púšťam". Do polovice rokov 2000 Lauren fotografuje vonkajší svet a ľudí, ktorí ju obklopujú. Hovorí o nich: "V dnešnej dobe sa mi tie moje fotografie zdajú ako cudzinci - votrelci, ktorých ako by som ani ja nefotila... Rozoznávam tváre, viem, že to bol život, ktorý som žila, ale veľa si nepamätám. Necítim to..." Dodáva, že keby nefotografovala, tak by nevedela, čo by sa s ňou stalo.
Fotkou dokazujem, čo som videla, ako som žila a kto som. Ale po všetkých tých rokoch som obrátila svoje zameranie z vonkajšku na vnútro.
Pred rokom 2006 fotky, to boli len autoportréty. Ona bola iba to dievča v zrkadle, ktoré držalo fotoaparát. Stala sa postavičkou, bábkou vo svojom vlastnom divadle. Svete, ktorý si sama vytvorila.
V tom istom roku Lauren začala počuť tri špecifické hlasy v jej pravom uchu. Presne v tom uchu, na ktoré prestala počuť rok predtým. Bola znovu hospitalizovaná a konečne jej určili správnu diagnózu: bipolárnu schizofréniu. Až teraz, so správnymi liekmi, dokáže Lauren existovať a žiť plnohodnotný život.
Presne v ten istý rok začala Lauren pracovať aj na svojej seminárnej práci s názvom: 8 izieb, 7 zrkadiel, 6 hodín, 2 mysle a 199 sklenených listov. Fotografovala svoju prvú oficiálnu fotku, jej vlastných narodenín, titulovanú: “ Zajtra sú moje narodeniny a všetci moji priatelia sú tu“.
Simonutti však upadáva stále hlbšie do svojej choroby a ľudia v jej živote systematicky blednú dostratena. Pripúšťa, že bola objektom na pozorovanie a predmetom záujmu psychiatrov. Ľudia sa mentálnych porúch sa boja, sú zmätení, nahnevaní a nakoniec odchádzajú.
Dospela k záveru, že nezostane opustená v chorobe. Ona a jej „druhé ja“, by zostali doma bez pomoci, izolované od okolitého sveta. Niekoľko dní pred jej narodeninami v roku 2006 začala zbierať veci a vecičky, ktoré mali nejakú tvár. Jednalo sa hlavne o hlavy bábik a rôzne masky. Kúpila si pre seba tortu a zapálila si na nej sviečky. Navôkol porozkladala svojich „priateľov“ a odfotila sa. Toto sa stalo jej tradíciou. Lauren fotí odvtedy svoje narodeniny každý rok. Stále v rovnakej miestnosti, a stále používa ten istý koláč, ktorý drží v mrazáku už 5ty rok... Každý jeden jej fotografický počin znamená pre ňu istý znak v čase.
Zatiaľ čo sa Lauren prezentuje ako jeden z hlavných objektov vo fotografii, zároveň sú to jej skutočné autoportréty. "Neviem, či tieto moje charakterové postavy korenšpondujú s nejakými reálnymi postavami. Neviem kto sú, neviem odkiaľ sú, až pokiaľ ich neuvidím črtať sa vo vyvolávacích miskách. Spoznávam ich, až keď dám obrazu názov a postavám mená..."
Laurenine zväčšeniny sú úžasné umelecké diela, ktoré sama „porodila“ vo svojej temnej komore. Sama okrem toho vytvára ručne viazané fotoknihy, z ktorých väčšina z nich je okamžite vypredaná.
Jej dielo si môžete prezrieť aj na jej webe a blogu:
- http://500photographers.blogspot.cz/2012/04/tribute-to-lauren-e-simonutti-1968-2012.html
- http://www.edelmangallery.com/simonutti/simonutti-main.htm
- https://www.google.cz/search?q=lauren+simonutti&hl=en&prmd=imvnso&tbm=isch&tbo=u&source=univ&sa=X&ei=zQAIUKKpIcKS0QX9yPCABQ&sqi=2&ved=0CFAQsAQ&biw=1280&bih=717
S Lareninou tvorbou som sa zoznámil v januári tohto roku a hneď som vedel, že o nej napíšem článok. Aké veľké a smutné prekvapenie ma v čase písania článku čakalo (18. júna), keď som "pobehovala" webom, hľadal odkazy na jej tvorbu. Lauren v apríli tohto roku podľahla svojmu démonovi. Zomrela vo veku 44 rokov...
Lauren Simonutti 1968 - 2012
Pridaj komentár
