Jej obrázky sú zrodené z jej vlastného presvedčenia, že najlepšie veci v živote sú nepohodlné a zároveň nádherné. Jej bohato tónované fotografie sa spájajú v metafore záhadna a osobnej histórie. Takto zdanlivé sa vynárajú z podivuhodných, a na jej skúsenosti aj z tragických miest, kde sa zastavil čas. Lori bola vždy kreatívne založená. Vyrastala však v malom provinčnom mestečku kdesi v Texase, a ako dieťa sa nikdy nedostala k umeniu. O umenie a fotografiu sa začala zaujímať, až keď sa stala matkou. Ale ako sa to matkám stáva, najčastejšie privoňajú k fotografii z dôvodu urobenia si krásnych fotiek svojich detí a z potreby, tak trochu zdokumentovať ich život...
To čo som chcela, bolo urobiť fotografie o tom, čo cítim vo svojom živote. Naučila som sa, ako to urobiť a všetko ostatné sa odvíjalo od tejto potreby.
Prihlásila sa do kurzu fotografie, v tej dobe ešte klasickej tmavej komory, v meste Huston s nádejou, že lepšie pochopí prácu s filmom. Už pri prvom pozorovaní črtajúcich sa obrysov obrazu vo vyvolávajúcej miske, bola týmto procesom úplne pohltená. Tento pocit ju už nikdy neopustil a pred siedmymi rokmi si zariadila svoju vlastnú tmavú komoru vo svojom dome. Jej kreatívny proces začal byť rozpoznateľný.
Je to o príbehoch ktoré nám chce vyrozprávať, alebo nápadoch, ktoré chce sama objaviť.
Mám vymyslený názov ešte predtým, ako začnem na projekte pracovať. Koncept je často inšpirovaný literatúrou, hudbou, frázou alebo spomienkou, ktorá zostala akosi zaseknutá v mojej hlave.
Keď pracuje na projekte s ľuďmi, sú to väčšinou osoby z jej blízkeho okruhu, ktorých pozná aj osobne. Zároveň dodáva, že bol luxus pracovať s jej vlastnými deťmi tak veľa rokov, lebo nebola odkázaná na modelov. Pracovala s tým, čo mala priamo pod nosom... Podľa nej boli krásne divé a zároveň presne vedeli, čo hľadám. Zároveň však boli ako ktokoľvek iný. Pred objektívom v podstate hrali svoju rolu. Často totiž pomocou fotografie rozprávam svoj príbeh a na jeho vyrozprávanie potrebujem doň zakomponovať ľudský element.
Lorine osobné straty a tragédie veľmi zásadným spôsobom poznačili jej prácu. Otec jej zomrel neočakávane vo veľmi mladom veku, keď mal 43 rokov. Podľa jej slov sa v jej dvadsiatich rokoch stalo veľa neočakávaných zvratov. Stala sa veľmi vedomá posvätnosti času v tomto živote. Veľmi silne vnímala životné požehnanie a prekliatie zároveň. Pretože celá moja práca je o tom kto som, tak moje projekty sa prelínajú a nerobím to zámerne.
Vrba opisuje samú seba ako výrazného tónujúceho „úchyla“. Obľubujem farebné odtiene v mojich fotografiách, ktoré prinášajú vždy iné estetično uceleným sériám. Milujem tú premenlivosť, ktorú môžete dodať iným farebným odtieňom. Nezáleží na tom čo plánujem, alebo očakávam. Všetko sa to udeje až v tonálnom kúpeli konkrétnej fotografie a až potom sa rozhodnem, či v ňom budem pokračovať. Je to úžasný moment prozreteľnosti. V skutočnosti až konkrétna zväčšenina má v tom posledné slovo. Nie ja...
Vrba pripúšťa, že nie je veľmi technicky zdatnou osobou a svoje fotografické nástroje pokiaľ môže, drží v čo najjednoduchšom stave. Pomáha jej to tak viac sa sústrediť na to, čo je vo fotografiách a nie čím boli urobené. Stále tak fotí len jediným fotoaparátom Hasselblad 500C s 80milimetrovym objektívom. A len z času na čas používa predsádku. Z filmov používa len ILFORD HP5 a fotí len pri prirodzenom svetle.
Aj jej výstavy sú neprehliadnuteľné. Sama si dizajnuje každú exibíciu pretože každá galéria je svojim spôsobom špecifická. Svoje fotografie a vízie montuje do akýchsi vintage rámov, v ktorých sa aj nachádzajú predmety z jej blízkeho okolia. Momentálne sama pracuje na svojej novej sérii: Sny Opitého Poeta.
Jej ucelenú prácu si môžete pozrieť na: http://www.lorivrba.com/