Malý model veľkého sveta

Ja som vždy tu. Sem-tam prejdem za roh a zas sa vrátim. Tento vzduch ma baví.
(Pastier oviec na holiach)

Slávnemu anglickému fotografovi Lordovi Snowdonovi počas návštevy Bratislavy v polovici šesťdesiatych rokov venoval Zväz slovenských výtvarných umelcov ako oficiálny dar Martinčekovu knihu Nezbadaný svet. Pozorne si ju prezrel a povedal: "Keby Angličania mali také nápady ako vy, a vy by ste mali takú tlačiarenskú techniku ako my, to by boli krásne publikácie!"

Podľa Martina Martinčeka kniha zrejme spôsobila rozruch tým, že hoci pred ním i po ňom mnohí fotografovali prírodu,  nikto nevytvoril z tejto osnovy také rozsiahle obrazové cykly. Chodil fotografovať do lesa, často zavítal medzi drevorubačov. Spriatelili sa.  

"Jedného rána zrezali strom a v tom som zbadal na reze obraz človeka," spomína M. Martinček. "Drevorubači totiž pracovali jednoručnou motorovou pílou. Keď narazili na suky, píla sa zatriasla. Rez teda niesol stopy po drobných skokoch píly. Slnce svietilo šikmo a drobučké čiary, spôsobené pílou, vytvorili portrét človeka. Veľmi ma to zaujalo, osemnásť mesiacov som chodil po horách a hľadal stopy na zrezaných stromoch, práve tak aj v korunách stopy času - dažďa, snehu, tepla, chladu - ktorými sa podpisoval na stromoch."

Tak vznikli obrazy Klebetnica, Tajomné mesto, Kordillery, Hlava byvola, Mexičanka, Astronaut, Mím, Krídlo motýľa, Tanečnica, Klasy, Rybárske siete, Papyrus.

Zrezané pne, svetlá a tiene, stopy píly. Pri dobrom svetle, z tmy a hmloviny pristúpi k tebe vták - vraví básnik Laco Novomeský a vzápätí sa zháči: Čožeby vták, len čierny frak, len priliehavý čierny frak a na prsiach plastrón biely. Pinguin. A je ich tam mnoho.  

A ešte raz pochybnosti poeta: Čo je to?

Čary-mary! Sústredenie zmätkov!

Pusté nič! Bez údajov a dát!

Nerozoznateľné, čo sa tu vlastne líči!

PANE! TO NIČ JE VŠETKO!

NENARUŠENÉ NIČÍM, ČO BY STE CHCELI,

ČO BY V ŇOM CHCEL KTO MAŤ!  

Knihu vysoko hodnotili v odbornom anglickom časopise Photography číslo 3 z roku 1963 v recenzii Umenie v dreve, ku ktorej reprodukovali deväť fotografií. O jedenásť rokov neskôr priniesol tento časopis veľký Martinčekov profil.

V rozsiahlych cykloch Nezbadaný svet, Svetlá vo vlnách, Svetlá na veciach zeme, Chvála vody, Hora, autor citlivo umocnil námety, ponúkané ľudskému oku prírodou. Ochota učiť sa poznávať neznáme písmená v jej abecede mu umožnila čítať v tomto nevyčerpateľnom prameni inšpirácie a prinášať o tom svedectvo vo svojich snímkach. Legendárny je najmä Martinčekov dialóg s riekou. Prečo tak vytrvalo  podstupoval tento nerovný zápas?

"Vidieť rieku nesmrteľnú, živú a farebnú bolo pre mňa veľkým šťastím. Som jej hlboko vďačný, že dovolila, aby som ju tak dlho obťažoval. Počas fotografovania horských potokov v Liptove som spozoroval, že pri stotinách sekúnd vlny prinášajú obrazy. Tak som na hladine objavil rôzne ľudské postavy a tváre."

Pani Ester, fotografova manželka, akademická maliarka, ktorá pozorne sledovala náš rozhovor, sa zrazu doňho spontánne pridala: "Martin, spomínam si, že to neboli len ľudské figúry, ale aj rôzne náznaky rastlín, zvierat, jednoducho všetkého možného živého. Pamätám si, ako si postupne zisťoval rôzne súvislosti, že tieto "figuratívne" vlny najlepšie vznikali pri určitej rýchlosti toku a v určitých ročných obdobiach."    

"Na Bienále výtvarného umenia v brazílskom Sao Paulo roku 1981 a o tri roky neskôr na Bienále v Benátkach mal cyklus Chvála slnka úspech a zaujal odborné medzinárodné poroty i laikov", spomína Martin Martinček. "Jeden Japonec mi napísal, aby som mu opísal, ako som to nafotografoval. Vysvetlil som mu nevyhnutnú konšteláciu siedmich podmienok - napríklad zemepisného smeru horského potoka, času východu slnka, použitých objektívov a tak ďalej. Nakoniec som mu zdôraznil, že výsledok vyžaduje boží dar. A vyžaduje tiež byť k sebe nemilosrdný. Od jari do jesene som vstával o druhej v noci, aby som bol pri východe slnka na mieste, ktoré som si predchádzajúci deň vybral. Najmä si však treba uvedomiť, že tieto snímky som netvoril z brehu. Štyri roky som vytrvalo vstupoval do horských potokov, ešte aj ako osemdesiatročný. Lákalo ma objavovať. Človek by mohol žiť aj sto rokov a stále by mohol nachádzať nové námety na fotografické stvárnenie."  

Cyklus Chvála slnka je impozantným vyvrcholením tvorby z prírody a o prírode. Fotograf zobrazil slnko nie zoči - voči, len jeho odraz na vode. Iba jeho obraz. Bol čarovnejší ako realita, z ktorej sa zrodil. Zobrazil slnko v obsiahlejšom celku tak, ako sa prejavuje v zdanlivo náhodilých, ale zákonite rozložených prvkoch pri styku s vodnou hladinou. Teda nie slnko statické, ako sa obvykle vidí a znázorňuje, ale v jeho ustavičnom pohybe, v jeho schopnosti nadväzovať s prírodou najužší vzťah. V úpornom objavovaní neznámych foriem slnka zrkadlí sa jeho nový obraz čisto a neskreslene.

V recenzii, ktorú vydavateľstvo Bolchazy-Carducci Publishers poskytlo americkým médiám, sa o Knihe čas slnka, prinášajúcej rozsiahly výber farebných fotografií z cyklu Chvála slnka a Rozkvitnutý deň, píše, že "Martinček používa svoj fotoaparát ako prostriedok, umožňujúci mu využiť slnečné svetlo tak, aby prenikol do vnútornej podstaty prírodných subjektov, ktoré vybral zo slovenských polí, lesov a tokov. Jeho nájazd do prírodného sveta za jasne spoznateľným ukazuje nekonečné možnosti, ktoré umelec môže odkrývať použitím modernej, tvorivej fotografie. Martinček doviedol fotografiu na novú úroveň, prenikajúcu hlboko do duše subjektov, ktoré autor zachytáva na film".

V knihe Čas slnka sa podľa recenzenta všedné stáva nevšedným. Niekto môže nazrieť do vnútornej podstaty jednoduchého kvetu a predstaviť si nové a rozmanité formy z mnohých krátkych okamihov, ktoré by tak ľahko mohli uniknúť nášmu zraku. Toky a skaly a zvlnenie vody získava monumentálny pôvab. Cez svoje vnímavé oko Martinček zobral klenoty slovenskej prírodnej krásy a preložil ich do univerzálnej oslavy schopnosti svetla - odhaľovať skryté poklady božskej tvorivosti. Martinček povedal, že touto knihou mal v úmysle "obohatiť známu abecedu prírody".  

Publicistka Helena Dvořáková vyspovedala Martina Martinčeka na vernisáži jeho súbornej výstavy v Slovenskej národnej galérii v Bratislave v novembri 2000. V rozhovore Čakanie na okamih pre denník Pravda sa fotografa okrem iného opýtala na hru svetla a tieňa, ktorú často bolo vidieť na výstave. Nie je to však tradičná poloha. Autor si dokázal svetlo a tieň dokonale podmaniť. Slnečný jas dostal do takej koncentrovanej podoby, že pôsobí až hmotne. Na otázku, ako k tomu dospel, či mal nejaké vynikajúce fotoaparáty, Martin Martinček odpovedal, že to nie je v tom, aký má človek fotoaparát. Nemenil ich často. Mal Hasselblad a Rolleiflex. Tajomstvo výsledku je skôr v sústredení sa a vo vytrvalosti. Skoro ráno chodil do terénu a čakal na príhodné okamihy. Rána boli svieže, jeho to však bavilo. Striehol, zábery robil päťstotinou ba aj tisícinou sekundy...V tom to bolo.

Okamih. Záleží na tom, aby sa človek vedel pozerať, aby videl každú vlnku, ktorú prináša tok, aby uchytil svetlo, ktoré vlnka nesie.

Helena Dvořáková sa opýtala či je to vôbec možné a konštatovala, že musel mať veľkú trpezlivosť čakať na ten okamih - kedy stlačiť spúšť. A musel mať aj veľkú predstavivosť, lebo nefotil len vodnú hladinu - komponoval už obraz...

"Mal som takú ambíciu" - odvetil Martinček. "Videl som, že príroda, konkrétne liptovská príroda, ponúka viac, ako na prvý pohľad vidieť voľným okom. Chcel som to ukázať."  

Tak teda čary-mary? Nie len vytrvalý dialóg s prírodou, ktorú sme hriešne opustili, ktorej tvár sme zohyzdili, v záujme našich údajne vysokých cieľov. Neraz sme si kvôli ním nedovideli na konček nosa, v našej človečenskej nadutosti sme si nevšimli, že konár, ktorý nám zavadzia na ceste k fantastickej budúcnosti a preto ho treba nemilosrdne zrezať, je konár, na ktorom práve sedíme.

"Martinček hovorí univerzálnym jazykom, jazykom, ktorý zasnúbil oko, aby videlo ďaleko za klamlivé vízie prvých dojmov" tvrdí americký recenzent knihy Čas slnka o metóde tvorby barda slovenskej fotografie a pokračuje: "Táto kniha je poklad pre ktoréhokoľvek zberateľa moderného umenia. Martinček totiž ide hlbšie, preniká až do vnútra duše prírody. Tým nám odhaľuje nový svet, svet, ktorý ukazuje, že zdania často môžu byť klamlivé. Vidíme iba časť obrazu. Martinčekovo umenie oslobodzuje prírodu od jej konvenčných fasád a inšpiruje nás, aby sme sa dostali ďalej v našom skúmaní tajomstiev, ktoré príroda uchováva pre tých, ktorí sa odvážia prijať jej vizionársku výzvu."  

Stalo sa u nás módou, že kdekto sa pechorí: Bol som tam, v tej Amerike. Druhý bol nie v tej, ten bola zasa v inej. A pravdu má básnik, keď tvrdí, že nie oni, lež vy, majstre, len čo ste očistili ten peň toť od íveria, zastali ste nad skalnatým, pustým pohorím v Kordillerach. Alebo v Himalájach. Či na končiaroch starého kontinentu. Kdekoľvek. Pritom ste boli vždy tu.

Sem-tam ste prešli za roh a zas ste sa vrátili. Ako ľudia z vašich fotografií. Lebo tento vzduch vás baví.