Matúš Zajac: Dokumentárny fotograf by mal vedieť viesť dialóg

Fotografiu začal študovať už vo svojich štrnástich rokoch. Dnes sa profesionálne venuje dokumentárnej, reportážnej a portrétnej fotografii, svoje súbory pravidelne vystavuje na Slovensku i v zahraničí. Inšpirujú ho sociálne témy v spoločnosti. Je čerstvým držiteľom Novinárskej ceny 2011 v kategórii Najlepšia reportážna fotografia, ktorú získal za sériu HoPe – esej o ľuďoch bez domova žijúcich v Útulku sv. Lujzy de Marillac. Fotograf Matúš Zajac.

Rehoľná sestra ošetruje obyvateľa Útulku sv. Lujzy de Marillac v jeho exteriéri.

Témou bezdomovectva a problémami ľudí na okraji spoločnosti sa zaoberalo už mnoho fotografov. Prečo si sa rozhodol práve ty fotografovať týchto ľudí nie na ulici, ale práve v zariadení, ktoré im podáva pomocnú ruku?

Som typom fotografa, ktorého v prvom rade zaujíma téma a priamy kontakt s ňou. Útulok sv. Lujzy de Marillac mi bol svojim priestorom pre túto moju vlastnosť blízky. Ulica je dosť neosobná a ja rád fotografujem ľudí kontaktne. Ako dokumentárny fotograf s umeleckým vzdelaním vyhľadávam to najpôsobivejšie svetlo, estetizujúce formy a odkrývam intímnosť. Tým si prirodzenou cestou vytváram aj blízky obrazový vzťah ku fotografovaným.

Aký prístup si ako fotograf musel zvoliť, aby si sa k týmto ľuďom priblížil a získal si ich dôveru?

Svoj šarm a charizmu. Ale teraz vážne - v tak zložitom prostredí ide v prvom rade o dialóg. Keď fotografuješ v uzavretom priestore, musíš pôsobiť vierohodným dojmom a fotografovaný ťa musia aj bližšie spoznať. Koncentrujem sa na zaujímavé archetypy, neustále sa k nim vraciam a hľadám ten najsprávnejší okamih z ich dňa. Do útulku som chodil pravidelne približne mesiac a potom s malými prestávkami som dokončoval cyklus s vedomím jasných obrazových zámerov a skladieb, aby tento súbor bol intenzívnym prienikom do môjho rukopisu a konceptu.

Obyvateľ Útulku sv. Lujzy de Marillac sa snaží navrátiť do bežného života po cievnej mozgovej príhode.

Viem, že ľudia bez domova nie sú nadšení z novinárov a ľudí, ktorí by chceli odkrývať ich bolestnú minulosť. Ako prijímali teba– spolupracovali, alebo ťa odmietali?

No bolo to náročné, pretože títo ľudia, žijúci na periférii spoločnosti, boli, žiaľ, predtým často v médiách hrubo až primitívne zobrazovaní a mali aj odmietavý názor. Snažil som sa im vysvetliť, že nie som novinár, ale umelec, ktorému ide o pravdu, nie o senzáciu. Niektorých som si získal, niektorých nezískal, taký je život.

Dokázal si sa odosobniť od ich traumatických príbehov, alebo naopak, potreboval si sa s nimi zžiť, aby si vytvoril fotky, ktoré nie sú povrchné, ale prenikajú do hĺbky každého charakteru?

Ja rád počúvam a vediem dialóg. Ich príbehy boli naozaj veľmi hlboké, dojímavé až poučné. Samozrejme, som fotograf, ktorý nesie v svojej hlave obrazovú myšlienku a tú potom vytvára cez hľadáčik.

Ošetrovateľ Útulku sv.Lujzy de Marillac s obyvateľom, ktorý je už na pokraji so silami kvôli vážnej chorobe.

Ako teda vzniká v tvojej hlave takáto obrazová myšlienka, na základe ktorej vytvoríš konkrétnu fotografiu?

Napríklad fotografia, ktorú som tiež zaradil do mojej knihy Podoby viery, vznikala za zaujímavých okolností a pri jej tvorbe mi pomohlo aj šťastie. Vedel som, ktoré dni chodí rehoľná sestra ošetrovať ťažko chorých obyvateľov. Práve v deň mojej návštevy prišla komunálna služba robiť postreky v interiéroch kvôli premnoženiu holubov. Sestra mi povedala, že bude ošetrovať vonku na záhrade. Ako náhle som sa dozvedel túto informáciu, začal som premýšľať o koncepte danej snímky. Túžil som zobraziť pomoc, ale v duchovnom aspekte a preto som volil kompozíciu tak, aby vytvárala dojem raja a Božieho svetla. Nemám rád drsné fotky, myslím si, že treba ukázať aj pozitívne spektrum pomoci. Tu sa mi naskytla krásna možnosť - tento neopakovateľný okamih odfotografovať presne tak, ako som chcel.

Raňajky obyvateľov útulku.

Za tento súbor si získal aj ocenenie Novinárska cena 2011 v kategórii Najlepšia reportážna fotografia. Prečo si myslíš, že tento cyklus zaujal porotu?

Ako mi napísali na ocenenie – Za krásne využitie svetla a kompozície, za veľmi citlivé a intímne zachytenie príbehu a vybudovanie blízkeho vzťahu s fotografovaným subjektom. Práca je príkladom skvelého fotografického príbehu, ktorý autor našiel na Slovensku. Prosto konečne boli v porote ľudia, ktorým nešlo o trend, ale o vizuál.

Každá súťaž by teda mala hodnotiť kvalitu, čo je dobré a čo nie je. Ktorá je podľa teba tá dobrá fotografia?

Tá, ktorá je urobená s jasným tvorivým úmyslom autora a je nadčasová, tým myslím, že ľudí osloví o ďalších sto rokov. A práve cez zložité psychologicko-sociálne témy sa môžu ľuďom otvoriť srdcia i myšlienky. V dnešnej dobe balastu a povrchností je to veľmi dôležité.

Mladý obyvateľ útulku, ktorý trpí závažnou formou schizofrénie.

Tým chceš naznačiť, že tvoj záujem o sociálne otázky v rámci dnešnej spoločnosti touto víťaznou sériou fotografií nekončí?

Určite nie. Viac ako 20 rokov som hľadal odpoveď na otázku – Prečo kto verí, vzťah Boha a človeka. V roku 2011 som vydal svoju prvú autorskú knihu s názvom Podoby viery, v ktorej odkrývam intímne väzby v rámci rôznych náboženstiev.  Tiež som dlhodobo fotil tému imigrantov v Berlíne. Momentálne som začal pracovať na novom knižnom projekte o komunitách. Vlastne aj projekt HoPe som vnímal ako komunitu a pracoval som na ňom vedome, čo sa týka vzťahov sveta vnútorného s tým vonkajším. Samozrejme pokračujem v portrétovaní osobností. Prednedávnom som sa vrátil z Kene, kde som fotografoval život najchudobnejších rodín a ich detí potulujúcich sa bez zázemia po uliciach. Stále si však myslím, že na Slovensku je ešte mnoho tém, ktoré potrebujú byť otvorené a zobrazené.

Fotografii sa venuješ už viac ako 20 rokov. Ako prebiehala tvoja tvorivá cesta?

Cesta bola veľmi kľukatá a zložitá. Ale som rád, že som si od svojich štrnástich rokov vybral práve fotografiu a študoval ju dlhé roky, pretože som sa na tejto ceste zoznámil s tými najvýznamnejšími fotografmi a teoretikmi na Slovensku, v Čechách aj vo svete. Tieto stretnutia a štúdiá mi dávali strašne veľa v objavovaní súvislostí prepojenia umenia a fotografie. Oslovila ma najmä česká dokumentárna tvorba a mená, ako sú Jindřich Štreit, Pavel Dias, Jan Lukas, Viktor Kolář, Josef Koudelka či Markéta Luskačová a svetovou, naozaj pre fotografiu najdôležitejšou, agentúrou Magnum. Zo Slovenska musím spomenúť troch mojich učiteľov Tibora Huszára, Ľuba Stacha a Jozefa Sedláka, samozrejme ma ovplyvnila aj tvorba Martina Martinčeka a Karola Kállaya. Keď som vyštudoval VŠVU, uvedomil som si jednu dôležitú vec - že týmto okamihom som sa stal nielen dokumentárnym fotografom, ale aj výtvarníkom, ktorý dostal do svojich rúk obrovskú zodpovednosť.

Pokojná príprava obeda jedným z obyvateľov útulku.

Akým smerom sa podľa teba uberá slovenská sociálna dokumentárna fotografia? Ako ty vnímaš jej vývoj?

Na počiatku sa na Slovensku fotografoval skôr vidiek, neskôr prenikli sociálnejšie témy, akými boli Rómovia, rôzne ústavy či sociálne momenty z mestského prostredia. Tu na Slovensku sa momentálne na školách skoro vôbec nevenujú sociálnej dokumentárnej fotografii, iba malé výnimky autorov sa pri štúdiu odtrhnú a pracujú na svojich dokumentárnych súboroch. Skôr sa tu pestuje postmoderná obrazová kultúra konceptuálnych projektov a ironicko-sarkastických reportáží.

Prečo si sa rozhodol spolu s ostatnými založiť združenie PHOS?

Vždy som bol odkázaný sám na seba a vyhovovalo mi to. Ale je asi prirodzené, že ľudia s podobnými názormi majú potrebu stretávať sa. Práve pre tento dôvod som ešte pred Phosom založil spolu s českými kolegami – fotografom Karlom Tůmom a Vítom Šimánkom – fotografickú skupinu Rovnými nohami. Uskutočnili sme niekoľko spoločných výstav. No dostal som nápad o zdieľaní skúseností aj s fotografmi tu na Slovensku.  Stretol som  mladých  autorov tvoriacich na počiatku ich cesty – Michala Fuliera, Andreja Lojana a Laca Maďara, ktorí mali podobný názor na estetiku fotografie ako ja. Ako združenie fungujeme už spolu viac ako dva roky a je fajn, že každý z nás pracuje na dlhodobých rozsiahlych obrazových príbehoch s jasným zámerom o návrat ku koreňom sociálneho dokumentu.

Obyvateľ útulku, sledujúc svet vonku cez okno, stojí na schodoch, ktoré vedú do izieb.

Pracujete aj na spoločných projektoch, ktoré potom vystavujete?

Samozrejme, okrem svojich autorských výstav sme v minulom roku v rámci združenia uskutočnili aj niekoľko spoločných na Slovensku aj v zahraničí. Pre nás dosiaľ najdôležitejšou bola určite výstava v českej galérii G4, kde sme verejnosti predstavili spoločný projekt HoPe, ktorého súčasťou je aj môj víťazný cyklus na Novinárskej cene 2011. Každý z fotografov združenia PHOS fotil túto tému s vlastným autorským prístupom a rukopisom. Išlo o prostredie Nocľahárne sv. Vincenta de Paul a Útulku sv. Lujzy de Marillac v Bratislave, o miesta, ktoré ľuďom bez domova vnášajú svetlo do života. V tomto roku by sme radi tento projekt vystavovali aj v galériách na Slovensku a, samozrejme, moja séria bude putovať v rámci výstavy No Comment.

Predchádzajúci článok: http://www.ephoto.sk/fotoscena/fotografi-a-kuratori/matus-zajac/