Fotografický dokument dokáže jedinečným spôsobom predstaviť súčasníkom minulosť. Fotografie často zachytávajú situácie, ktoré sa ľuďom žijúcim v tej dobe nemuseli zdať zvláštne, v súčasnosti však vzbudzujú údiv alebo aj úsmev.
Dobové fotografie, ktoré si môžete pozrieť nižšie vám priblížia niektoré zabudnuté historické okamihy, ale aj ukážu ako sa šport neuveriteľne zmenil - hlavne keď sa pozrieme na športové vybavenie dnešných športovcov.
Testovanie futbalovej prilby
Spôsob akým sa v roku 1912 testovala prilba :)
V profesionálnom americkom futbale sú zranenia hlavy rovnako nebezpečné ako pri hokeji. Nie je isté, kto vynašiel futbalovú prilbu. Najskôr to bola len akási svojpomocne vyrobená konštrukcia popruhov a slúchadiel na uši, alebo kožené popruhy omotané okolo hlavy. V roku 1900 sa začala používať tvrdená koža a v roku 1917 poprvýkrát uzrela svetlo sveta prilba, ktorá mala chrániť hráča pred údermi do hlavy. Bola vyrobená z kože s pomerne slabým čalúnením vo vnútri, čo neposkytovalo dostatočnú ochtranu. Okrem toho klapky na ušiach mali malé otvory, takže hráči takmer nič nepočuli. Celkovo boli tieto helmy aj veľmi slabo odvetrané. Stále však chýbala ochrana tváre.
V roku 1950 prišli polyméry a skončila éra kože. V roku 1955 NFL odporúčala používanie prilieb a postupne sa stali štandardnou výbavou hráčov.
Tvár hokejového brankára predtým ako sa ochranné masky stali štandardom
Tvár 36-ročného brankára Terryho Sawchucka z Toronta. Počas 16 – ročnej kariéry V NHL “zarobil” 400 stehov na tvári, všetky rany mu spôsobil puk.
V tých časoch panoval názor, že maska obmedzuje brankárovi výhľad. Prevládal tiež názor, že brankár má byť nebojácny a nemal by sa báť úderov ani puku. Situácia sa zmenila, keď sa hra začala zrýchlovať a puk dosahoval čoraz väčšiu rýchlosť. Prvý brankár, ktorý začal nosiť masku bol Jacques Plante, potom čo dostal pukom do nosa, ktorý mu šili a naprávali 45 minút. Jeho tréner nechcel stratiť najlepšeho brankára a presadil výnimku, takže začal nosiť ochrannu masku na tvar.
Muhammad Ali vs. Cleveland Big Cat Williams, Houston, 1966
Muhammad Ali vs. Cleveland Williams, 1966.
Dramatické zábery nafotil Neil Leifer s fotoaparátom zaveseným na plošine vo výške 80 stôp (24 m) nad arénou. Fotoaparát ovládal diaľkovým ovládačom a spúšť sa mu podarilo stlačiť v okamihu, keď Muhammad Ali knokautoval súpera a víťazne kráča so vztýčenými rukami. Táto fotografia patrí k jeho najobľúbenejším fotografiam z jeho 40 ročnej kariéry. Uhol záberu, ako aj presnosť v zachytení okamihu z nej robia výnimočný záber.
Bobby Fischer hrá s 50 súpermi súčasne v hoteli Hollywood, 1964
Bobby Fischer hrá s 50 súpermi súčasne v hoteli Hollywood, 1964.
47 x víťazstvo, 1 prehra a 2 remízi – taký bol výsledok simultánnej partie šachového veľmajstra Bobyho Fischera s 50 súpermi. Patril k šachovým velikánom svojej doby. Fischer bol výstredný introvert, ktorý trávil hodiny analyzovaním šachovej hry a jednotlivých ťahov.
17-ročný Pele v uliciach Švédska pred svetovým pohárom, 1958
17-ročný Pele v uliciach Švédska pred svetovým pohárom, 1958.
Pele počas majstrovstiev pomohol Brazílii dostať sa do finale a získať pre Brazíliu poprvýkrát titul majstrov sveta. Takmer cez noc sa stal medzinárodnou senzáciou. Stal sa azda jedným z najpopulárnejších športovcov vôbec. Získal titul FIFA hráč storočia a množstvo trofejí. Hneď vedľa neho je ďalší známy hráč Zito (José Ely de Miranda), jeden z najlepších záložníkov všetkých čias.
Samuel Reshevsky (8 rokov) porazil niekoľkých šachových majstrov naraz, Francúzsko, 1920
Samuel Reshevsky (8 rokov) porazil niekoľkých šachových majstrov naraz.
Samuel Reshevsky sa naučil hrať šach, keď mal 4 roky. Ako zázračné dieťa hrával simultánne šach s dospelými už vo veku 6 rokov. V roku 1920 rodina emigrovala do USA. V 9 rokoch si zahral simultánne s 20 dôstojníkmi a kadetmi vojenskej akadémie vo West Pointe. Vyhral 19 krát s 1 remízou. V tom čase už cestoval po krajine a hral viac ako 1500 šachových partií (prehral len 8 hier). Neskôr svoju kariéru šachistu prerušil kvôli štúdiu a už sa k profesionálnej hre nevrátil – stal sa účtovníkom. Reshevský bol tvrdý a silný súper, ktorý vynikal v pozičnej hre, ale vedel rozohrať aj skvelú taktickú hru. Aj napriek svojmu veľkému talent sa však nikdu nestal majstrom sveta.
Jesse Owens vyhral zlato na Olympijskych hrách v nacistickom Nemecku, 1936
Jesse Owens vyhral zlato na Olympijskych hrách v nacistickom Nemecku.
V roku 1936 sa konali Olympíjske hry v Berlíne, na ktorých chcel Adolf Hitler ukázať svetu rodiace sa nacistické Nemecko. Nacistická propaganda propagovala myšlienku „árijskej rasovej nadradenosti“ a etnických afričanov označovala za podradnú skupinu ľudí. Afroameričan Jesse Owen získal na týchto hrách 4 zlaté medialy. Počas prvého dňa súťaže Hitler potriasol ruku len nemeckým víťazom a opustil štadión. Členovia Olympijskeho výboru však trvali na tom, aby Hitler pozdravil každého medailistu, ale potom nikoho. Hitler sa rozhodol pre druhú možnosť a negratuloval už nikomu. Napriek tomu dostal Owens od Hitlera list, v ktorom mu zablahoželal k veľkolepému úspechu (čo bolo viac, ako sa Owensovi dostalo od prezidenta USA).
Počas olympijsych hier mohol Ownes bývať a cestovať spolu s bielymi športovcami, zatiaľ čo v tom čase afroameričania v mnohých častiach USA takéto práva nemali. Museli bývať aj cestovať oddelene od bielych.
Jesse Owens vyhral zlaté medaily s topánkami, ktoré mu venoval Adolf „Adi“ Dassler, zakladateľ Adidas, tiež nacista (očividne však väčší obchodník ako nacista). Nemecký obuvník Adolf "Adi" Dassler, nevidel olympijske hry ako prostriedok nacistickej propagandy, ale ako príležitosť pre propagáciu svojej obuvi a obchodnú príležitosť. Úspešne oslovil nielen nemeckých športovcov, ale aj Owensa, ktorý nosil jeho ručne šité kožené topánky s dlhými hrotmi.
A na záver niekoľko dobový fotografií z oblasti ženského boxu
Boxu sa venovali aj babičky.
Ženský box sa v športe presadzoval veľmi ťažko. V 19. storočí bol zakázaný v Európe aj v mnohých amerických štátoch. Pokiaľ aj ženy spolu boxovali, bolo to len ako súčasť cirkusových alebo kabaretných vystúpení a nikto tieto zápasy nebral vážne. Okrem samotných žien, ktoré bojovali tvrdo a v snahe vyrovnat sa mužom udierali do seba päsťami hlava nehlava. V porovnaní s mužmi to však mali oveľa ťažšie, keďže mali oblečené dlhé šaty a topánky s vysokými podpätkami.
Aj napriek vytrvalému boju za rovnoprávnosť si ženy na uznanie profesionálneho ženského boxu museli poriadne dlho počkať a to až do 90. rokov minulého storočia. Prvý europsky šampionát sa uskutočnil v roku 1999 a svetový o dva roky neskôr. Ženský box bol do program Olympijskych hier zaradený až v roku 2012 v Londýne a ešte aj v tom case to mnohí prijali so zdvihnutým obočím a s otázkou či žena patrí do ringu. Nakoniec si všetci zvykli. Zato boxerské pionierky sa pred 100 rokmi stretávali skôr s posmechom, ale pri pohľade na fotografie z tej doby sa asi ani dnes nikto neubráni úsmevu ☺
Predsa len oproti dnešným športovkyniam pôsobia dámy v krajkových šatách dosť komicky.
Zdroj: rarehistoricalphotos.com
Pridaj komentár
. Mimochodom, to testovanie prilby nema chybu 
.
