Nick: Šály Ivan.
Pri stručnej charakteristike oceneného člena efoťáckej komunity by som mohol použiť slová - skromný fotograf živej a neživej prírody, kladúci dôraz na malebnosť scény. Pri prezeraní jeho fotografií cítim hrdosť, že pochádzam z kraja medzi Tatrami a Dunajom. Tie všedné okolité scenérie, ktoré každodenne človek v zhone míňa sa zrazu javia v inom svetle. Sú zrazu naplnené jedinečnou atraktívnosťou a to aj vďaka tomu, že samotný fotograf ten obraz precedil cez umeleckú dušu a zanechal svoj nezmazateľný otlačok.
Ivan vďaka, že si prijal ponuku na krátky rozhovor v ktorom prezradíš čitateľom aj kúsok zo svojho súkromia.
Pár vetami teda začnime z tohto miesta. Koľko máš rokov, odkiaľ pochádzaš?
Ani neviem, čo by som mal povedať, nikdy som nečakal, že ma niekto osloví a bude chcieť rozhovor ohľadom môjho fotenia. Veľmi si to vážim a neviem či si niečo také vôbec zaslúžim. Takže vopred ďakujem.
Pochádzam zo Zvolena. Študoval som na VŠP v Nitre. Mám 49 rokov som ženatý a máme 5 detí. Bývame v Nitre a vo Zvolene sa 20 rokov trápim s malou firmou, takže môj život sa odohráva na týchto dvoch miestach. Je to trochu komplikované, ale teraz, keď už máme deti veľké, je to myslím trošku jednoduchšie. Môžem povedať, že ak to moja manželka doteraz vydržala, tak to už hádam horšie nebude. O mesiac by sa nám mal narodiť vnúčik a ja len pozerám, ako to rýchlo utieklo.
V profile máš uvedené o sebe, že si začiatočník. Nebolo by na čase to zmeniť? ;)
Ja si myslím, že som stále len amatér, začiatočník. Aj keď je pravda, že som sa už niečo naučil. Sám sa radiť radšej nikde nebudem. Ten kto si moje fotky pozerá má svoj názor a niekde ma už hádam len zaradí...
Odkedy si sa začal venovať fotografii?
Nedávno to bolo presne 5 rokov čo som si kúpil fotoaparát. Predtým som nikdy nefotografoval a stalo sa to až po tom, čo mi kolega zo Žiliny vynadal, keď som ich zle odfotil na mieste, kde sa už asi nikdy nedostanú. Fakt je, že som nevedel ani stlačiť spúšť a z fotky, ktorá mohla byť jedinečná nebolo nič. Bola to pre mňa výzva a tak som si povedal, že sa fotiť naučím. Kúpil som si asi všetky knihy ktoré sa dali zohnať. Lenže chytilo ma to tak silno, že dnes už snáď neprejde deň, že by som nesledoval počasie a neuvažoval o tom ako by som to mohol využiť a či niekde nepôjdem.
Teraz je to už veľmi jednoduché. Cvak a mám fotku, ale v dobe, keď sa fotky robili na film bola cesta k fotografii komplikovaná a tak som si ku tomu cestu nikdy nenašiel.
Čo ťa inšpiruje natoľko aby si stisol spúšť?
Minule mi to povedala moja manželka, že odkedy fotím, tak sa so mnou bojí chodiť na aute, lebo vidí že sa stále obzerám, hľadám a nedávam pozor. Asi má pravdu. Čo ma najviac inšpiruje je, keď nájdem v prírode, v krajine obraz. Dokonalý a je ich okolo nás veľa, len sa treba pozerať. Keď potom niekomu ukazujem svoje fotky, tak počujem, „a to je kde? „ A ja na to, však to máš po ceste domov. „Fakt?“ Chodíme so zavretými očami, nevnímame farby a ani svetlo. Nevidím takmer nič a mám pocit, že ľudia to berú tak, že na pozeranie majú čas len keď idú na dovolenku. Potom prídu domov a hovoria: “Tam bolo krásne“. Nechcú uveriť tomu, že Holanďan príde sem ku nám a doma tiež hovorí, že tam bolo krásne. Niekedy stačí otvoriť oči. Fotoaparát tomu určite pomáha.
Čím je pre teba fotografia?
Čas ide rýchlo a fotoaparát má neskutočnú moc uchovať moment navždy. Asi to je na tom najkrajšie. Myslím, že človeku nakoniec zostanú len spomienky. A ak ich môžeme oživiť obrazom, je to niečo neuveriteľné. Ani si neuvedomujeme čo máme. Ak by to videli ľudia z pred 200 rokov, tak by to určite považovali za jednu z najväčších vymožeností dnešnej modernej doby.
Venuješ sa fotografii prírody a to živej aj neživej. Čo ťa na nej tak priťahuje?
Ani neviem, ale cítim sa pri tom ohromne. Keď sa ráno prinútim vstať a idem fotiť a trafím to čo som chcel, tak je to neopísateľné. Pocit, ktorý pri tom mám sa nedá ničím vyjadriť a pochopí ho len fotograf. Práve to, že fotenie trvá len chvíľku, je na tom najúžasnejšie. Rýchlo, rýchlo.. ako keby som kradol a za krátky moment chcel napakovať plné vrece niečim, čo už o pár sekúnd nebude... úžasné. Niekedy sa pristihnem pri tom ako kričím od radosti...
Ľudia, ktorí ráno spia a nevylezú z postele na kopec za domom ani netušia o čo prichádzajú.
Je ti blízky ešte iný typ fotografie, alebo je to striktne iba príroda?
Baví ma vlastne všetko a dnes keď vidím fotku, tak vždy uvažujem ako by sa to dalo a špekulujem čo by som, ako by som.....takže mohol by som povedať, že ak by som mal čas (lebo to je asi jediný limitujúci faktor) tém a námetov by som si našiel viac než dosť.
Fotím ešte makro, ktoré mám veľmi rád a bavilo by ma fotiť portréty... možno raz...
Tvoje fotografie sa vyznačujú prekrásnymi farbami. Do akej mieri upravuješ fotografiu v počítači?
Farba je to, čo ma na fotení krajiny priťahuje asi najviac. Aj preto mám veľmi málo BW fotografií.
Niekedy som svoje fotky „prifarboval“ podstatne viac a dnes sa už snažím o to, aby mali realistickú podobu a či sa mi to darí, zostáva otázkou.
Pokiaľ ide o úpravu fotografií, tak to je časť, ktorú veľmi rád nemám. Nerád sedím za počítačom.
Len fakt je taký, že digitálna fotografia sa skladá z dvoch etáp a úprava je jej neodmysliteľnou súčasťou. Našťastie som spoznal niekoho (nebudem menovať, ale ak to bude náhodou čítať, tak musím povedať, že som mu nepredstaviteľne vďačný), kto ma naučil ako na to a svojimi radami mi ušetril strašné množstvo času.
Vždy som fotil do RAW a potom ich upravoval cez Zoner. Bolo to, také aké bolo. Čo už.
Posledný rok svoje fotky upravujem tak, že ich prevádzam do 16 –bitového TIFF a potom ich upravujem vo Photoshope CS5. Minule som mal problém so zmenšovaním fotiek a vyslúžil som si tu aj zaslúženú kritiku. Na zmenšovanie používam soft, ktorého novú verziu som si nenastavil poriadne a fotky zmenšené pre web boli dosť biedne. Ani som netušil, že to môže byť lepšie... aj tu musím tomu priateľovi poďakovať. Fotky, ktoré sú súčasťou tohto rozhovoru boli fotené v priebehu tohto môjho 5-ročného „fototrápenia“ a boli upravené rôznym spôsobom. Keď som mal vybrať niekoľko fotiek tak som sa nevedel rozhodnúť ktoré, lebo dnes by som ich už určite urobil inak. Dúfam, že lepšie.
Takže možno aj tu je moja odpoveď na otázku prečo som sa zaradil do kategórie začiatočník.
Skúsený matador takéto chyby nerobí a ja sa tak zatiaľ necítim. Okrem toho som vďačný za kritiku, ktorou ma tu niektorí kolegovia častujú. Bez toho by som sa nepohol z miesta.
Máš nejaké obľúbené lokality?
Rád chodím „na hotové“. Teda na miesto, kde som si pripravil nejakú kompozíciu a už len čakám na vhodné podmienky. Počasie, oblaky svetlo a ročné obdobia sú to, čo dajú konečnej fotografii úplne iný rozmer a je krásne sledovať, ako sa rovnaká scéna dokáže v priebehu roka meniť. Veľmi rád fotím v Tatrách, tento rok sa teším na Moravu, kde sa dúfam konečne dostanem, ale rovnako rád chodím aj na úplne obyčajné miesto ku rybníku, kde som objavil krásny strom opustený uprostred vody.
Keď sa vyberieš s fotoaparátom na pleci do krajiny, máš v hlave nejakú predstavu čo by na fotografii malo byť?
Málo kedy sa mi podarilo urobiť fotku na prvý krát teda tak, že som na mieste ešte nebol.
Prídem, odfotím a doma sa potom čudujem aký som somár. Takže idem znovu...a čudujem sa. ...znovu...
Keď si fotku doma otvorím a urobím vidím, čo mi na nej chýba a čo by scénu mohlo doplniť, prípadne čo ju ruší. Práve tu ide o to, že ten moment je taký krátky, že človek urobí veľmi ľahko chybu...nenapraviteľnú.
Keď má človek už nejaké skúsenosti, tak to vie využiť a podarí sa mu urobiť dobrú fotku aj na prvý krát.
Je to fajn, keď človek fotí... tí čo to nepoznajú ani nevedia o čo prišli a ja som veľmi vďačný za to, že patrím medzi tých šťastlivcov s fotoaparátom.
Ešte raz v mene redakcie ďakujeme za rozhovor.
Pridaj komentár
