Nick: k.o.
Má 23 rokov a pochádza z malej dedinky Velčice pri Nitre. Väčšinu roka trávi v Bratislave, kde na Univerzite Komenského študuje fotografii výrazne vzdialený odbor - klinickú biochémiu. Dá sa však povedať, že každú voľnú chvíľu, ktorá sa jej naskytne, využíva na pobehovanie po Európe s fotoaparátom v ruke. Destinácie závisia od miest, v ktorých obľúbené kapely odohrávajú svoj koncert. Áno, ako isto dobre hádate, Katka sa špecializuje na koncertnú fotografiu. V nasledujúcich riadkoch sa dozvieme niečo o Katke samotnej ako aj o úskaliach, ktoré so sebou prináša takýto žáner fotografie.
Ako si sa dostala ku koncertnej fotografii?
V úvode by som chcela poďakovať redakcii za príjemné prekvapenie v podobe ocenenia, ktoré si veľmi vážim.
U nás doma bola hudba odjakživa neoddeliteľnou súčasťou dňa. Snažím sa spomenúť si, kedy som sa vôbec dostala k fotografovaniu. Uskladňujeme totiž plné škatule fotiek našich psov a oblohy, ktoré som začala produkovať v momente, keď som zistila, ktorým tlačidlom na foťáku sa dajú vyrábať :) Myslím, že sa u mňa nejako prepojili tieto najväčšie vplyvy z detstva: hudba a fotka. V 12tich rokoch som sa sama vybrala do Londýna na koncert Bryana Adamsa, kde mi securiťáci pri vstupe zrejme ako dieťaťu nezobrali malý Elikon so zostávajúcimi 7 obrázkami. Počas koncertu sa Bryan zastavil priamo predo mnou a začal pózovať do foťáku. Z dvoch snímkov jeden vyšiel a pre mňa to bol vtedy taký silný zážitok, že som okamžite po príchode domov začala pátrať po akýchkoľvek koncertoch v okolí. Trvalo ale ďalších pár rokov, kým som matku presvedčila, že to myslím naozaj vážne a zasponzorovala mi prvú digitálnu zrkadlovku. V tom období som sa na jednej benefičnej akcii spoznala s kapelou Smola a Hrušky, ktorá mi dlhodobejšie umožnila fotiť ich koncerty.
Na koncertoch býva zvyčajne málo svetla, čo si vyžaduje techniku zvládajúcu vysoké citlivosti snímača. Čím fotíš?
Štyri roky som fotila na spomínanú prvú zrkadlovku, ktorou bola 550D od Canonu v kombinácii s objektívom Canon 24-70 f2.8. Veľmi veľa fotiek z môjho koncertného portfólia bolo nafotených práve týmto foťákom. Nikdy nebolo mojím cieľom nafotiť technicky dokonalé portréty umelcov, preto mi dosť výrazné zrno pri vysokej citlivosti neprekážalo. Postupne však technické parametre 550D-čka nedokázali zachytiť to, čo by som si predstavovala. Nezvládala hlavne silné protisvetlo, ktoré často využívam. Ma málo ostriacich bodov, výrazne pomalších a menej citlivých. Pri rýchlom pohybe objektu na pódiu hlavne v protisvetle bol vždy problém. Foťák nestihol zaostriť ani na hlavný ostriaci bod a vždy som takúto scénu musela riešiť manuálnym ostrením. Momentálne fotím na 5D Mark III a neviem si predstaviť dokonalejší aparát.
Čo považuješ za najťažšie na koncertnej fotografii?
Keďže nepracujem pre žiadne médium, pre mňa je najťažšie dostať sa na daný koncert. Faktory, ktoré sú považované za negatívne, ako napríklad slabé osvetlenie, beriem ako plusy, lebo mám pocit, že atmosféru viem lepšie zachytiť v tme ako za denného svetla. Niekedy býva náročnejšie odhadnúť, čo si k danému interpretovi môžem dovoliť, pretože častokrát robím zábery, pri ktorých sa potrebujem dostať naozaj blízko. Nechcem byť drzá, ale na druhej strane si uvedomujem, čo chcem, čo sa odo mňa očakáva a jediný spôsob, ako to môžem dostať. Napríklad pri prvom fotení koncertu kapely Bring Me The Horizon som si podľa mňa dovolila príliš, keď som foťák na statíve postavila rovno vedľa speváka. To sú také momenty, kedy čakám, že mi buď rozbijú objektív, alebo mi naznačia, že je to v pohode. Našťastie som nemala zatiaľ žiadnu nepríjemnú skúsenosť.
Na hudobný festival sa asi každý nedostane so zrkadlovkou. Ako prebieha akreditácia fotografa na takéto podujatie?
Akreditáciu na festival vždy pre fotografa a reportéra žiada médium, ktoré chce z danej akcie urobiť reportáž. Závisí od veľkosti média, akú formu akreditácie fotograf dostane. Žiaľ, často veľkosť média nie je priamo úmerná kvalite odvedenej práce, preto je bežným javom, že sa v pite chaoticky pohybujú fotografi s iphonom v ruke a svojím správaním prekážajú všetkým naokolo.
U mňa akreditácia prebieha trochu inak, keďže ma nepokrýva žiadne médium. Väčšinou sa na festival dostanem s kapelami, s ktorými sa dohodnem na spolupráci, alebo fotím pre samotný festival na základe môjho portfólia, čo je ale jav na Slovensku nepoznaný. Zahraničné festivaly ako Sziget, Volt, Exit vnímajú fotografov a ich prácu úplne inak, ako je tomu v našej krajine.
Veľmi sa mi páči fotografia, v ktorej malé dievčatko odhŕňa záves z kvapiek vody. Môžeš o nej niečo bližšie povedať?
Fotografia vznikla na jednom zo série tohtoročných letných festivalov KryštofKemp, organizovaných kapelou Kryštof. Som veľmi vďačná, že môžem fotiť na týchto podujatiach, pretože sú plné výnimočných mometov. Festival sa začína už v dopoludňajších hodinách a z osvieženia majú radosť ako deti, tak aj hasiči, ktorí ho zabezpečujú. Je to momentka, ktorú si veľmi dlho pamätal aj foťák :)
Ako to myslíš?
Foťák si to pamätal dlho kvôli tomu, že priamo schytal najintenzívnejší prúd vody z hasičskej hadice. Pár dní mal zahmlený hľadáčik, ale našťastie to ustál :)
Do akej miery sa na finálnom vzhľade tvojich fotografie podieľa grafický editor?
Editor využívam hlavne na prevod fotiek do čiernobiela, úpravu farieb a kriviek. V súčasnosti mám asi nejaké obdobie nostalgie za atmosférou a nedokonalosťami fotiek, ktoré som robila na Lubitel, Elikon a 550D, takže dodávam šum a rôzne pokusne „kazím“ fotky.
V tvojich fotografiách badať výtvarne prvky. Máš nejaké umelecké vzdelanie?
Túto otázku sa ma v súvislosti s výtvarným spracovaním pýtalo už veľa ľudí, no vždy ma to milo prekvapí. Nemám zatiaľ žiadne umelecké vzdelanie, aj keď som si ho vlastne vždy želala. Cítim sa preto dosť obmedzene a spomalene, čo sa týka môjho fotografického rastu a videnia. Na druhej strane sa riadim výrokom Vincenta Van Gogha, že cítenie vecí samotných je omnoho dôležitejšie než naučený zmysel pre malebnosť obrazu. Aj preto by sa u mňa ťažko hľadala odfotená krajina alebo makro.
Nevyhýbaš sa ani inscenovanej fotografii. Nápady sa rodia len tak spontánne, alebo je to dlhodobejší proces?
Mojím jediným a najväčším cieľom je zachytiť večnosť v pominuteľnosti neopakovateľného momentu. V tomto zmysle sa snažím fotiť aj koncertné fotky. Sprostredkovať okamih, ktorý sa deje, ale možno si ho ešte nikto nevšimol, možno ani samotní aktéri nevedia, že sa odohráva. Neviem dlhodobo tvoriť jeden obraz. Všetky moje inscenované fotky vznikajú celé v jednom okamihu, dalo by sa povedať, že sú to aranžované momentky. Neviem, kde sa berú, ale zrazu ich vidím a potrebujem ich okamžite zrealizovať. Táto konkrétna vznikla v rámci série 1 deň, ktorú odštartovala momentka ruky na prechode.
Mám však nápady, ktoré realizovať nestíham, a aby som na ne nezabudla, kreslím ich. Kresieb sú stovky a fotka ani jedna. S tými staršími sa už asi tak nestotožňujem, novšie prerábam a pri najnovších, ktoré už ležia na papieri, necítim takú naliehavú potrebu pretvoriť ich do fotky. Možno jedného dňa, keď budem fotograficky vyzretejšia, dôjdu mi nápady a budem vedieť dostať niečo z tých neuskutočnených.
Videl som, že si skúšala aj akty. Prečo si prestala s ďalšími?
Tá fotka vznikla tiež spontánne, keď som uvidela to miesto a zavolala modelke, či je ochotná prísť. Moja predstava o aktoch je asi dosť iná ako tá, na ktorú sú diváci zvyknutí. Je ťažké nájsť vôbec vizuálne vhodných modelov na to, čo by som chcela vytvoriť. Navyše bude náročné dostať sa na miesta, na ktorých si predstavujem, že by mali vznikať so všetkým, čo k tomu budeme potrebovať :) To je jediný projekt, ktorý dlhodobo nosím v hlave. Veľmi zahmlene povedané, ale tak matne to zatiaľ vidím a dúfam, že sa k realizácii niekedy dopracujem.
Ďakujem Katke za rozhovor.
Pridaj komentár
