Hore

Videoškola: Základy filmovej skladby

Každý film, ten najveľkolepejší - profesionálny, aj ten najjednoduchší amatérsky sa skladá zo záberov. Záber tvorí najmenšiu jednotku filmu, trvá v čase od spustenia kamery až po jej zastavenie. V čistom filmovom čase je to od strihu po strih. Zábery sa radia do sekvencií, ktoré sa ďalej radia do obrazov, z ktorých je potom zložený celý film.

Veľkosti záberov

V súčasnosti formálne delíme zábery podľa veľkosti snímaného výseku reality od najširšieho po najužší takto:

  • veľký celok (VC)
  • celok  (C) 
  • americký plán  (AP) 
  • polocelok  (PC)
  • polodetail  (PD) 
  • detail  (D)
  • veľký detail  (VD)



Pokiaľ nie je dohodnuté inak, mierkou pre veľkosť záberu je vždy ľudská postava.




Vo veľkom celku (VC) budeme snímať krajinu a prírodné scenérie, ľudská postava je tu veľmi malá a tvorí skôr meradlo na porovnanie nadrozmerných prírodných útvarov.


veľký celok (VC)

Celok (C) je záber, v ktorom má človek, alebo viac ľudí významnejší priestor, ale aj tu je dominantné pozadie.


celok (C)

Americký plán (americký polocelok AP) sa pôvodne začal používať v amerických kovbojkách. Je to ideálny záber pre kompozíciu troch ľudí. Záber pištoľníkov je rezaný pod kolenami tak, že kolty zavesené v úrovni kolien je vidieť zároveň s výrazom tváre hrdinov.


americký plán (americký polocelok - AP)

Polocelok (PC - podobný americkému polocelku) predstavuje v zobrazení herca záber od kolien nahor. Je to záber rozhovoru a konania dvoch ľudí. Divák vidí gestikuláciu rúk, teda reč tela a zároveň dobre vidí hercom do tváre, prežíva emócie, ktoré číta z mimiky.


polocelok (PC)

Polodetail (PD) rámuje herca od hrudníka nahor. Divák vníma predovšetkým reč, mimiku tváre a pohľad očí. Do polodetailu možno snímať aj dve ľudské figúry, potom hovoríme o dvojpolodetaile.

 
polodetaildvojpolodetail


Za detail (D) sa obvykle považuje rámovanie, ktoré zobrazuje hlavu, ruky, nohy, alebo malé predmety. Detail tváre je čistým portrétom ľudskej hlavy, používame ho vtedy, ak chceme zdôrazniť herecký prejav, hlavne hru očí. Záber môže svojim rámom rezať časť čela, ktoré nemá významnejšiu mimickú funkciu, nemal by však rezať bradu. V detaile tváre majú najvýznamnejšiu úlohu oči, preto by sme herecký detail nemali rezať rámom blízko nich. Veľký detail predstavuje iba malú časť tela. Môžu to byť šeptajúce pery, vystrašené oči, chvejúca sa ruka.

detailveľký detail (VD)


Veľkosť záberu od veľkého celku po veľký detail priamo určuje možnosti kompozície obrazu a prácu s ľudskou figúrou. Veľkosť záberu je výrazným výtvarným prvkom, ktorý určuje kvalitu filmového záberu. Treba však poznamenať, že s pojmom veľkosť záberu sa pracuje pomerne voľne. Polocelok pre jedného je polodetailom pre druhého a neexistuje žiadne záväzné pravidlo, v ktorom momente sa celok mení na veľký celok. Praktickú obsahovú náplň jednotlivých veľkostí záberov si môžete pozrieť v našej videoukážke.

Kontinuita filmového rozprávania

V našej etude sa vo VC (veľký celok) pozerá chlapec sprava doľava, divák má pocit, že niekoho čaká. Nasleduje záber v PC (polocelok) – chlapec sa opäť pozerá sprava doľava. Okrem toho, že sme výrazne zmenili veľkosť záberu, zmenili sme aj „štand“ (postavenie kamery) – zachovali sme však jednotu priestoru (v pozadí je opäť park) a svetelnú jednotu (v obidvoch prípadoch svieti slnko). V treťom zábere je tzv. subjektívny záber – vidíme to, čo vidí náš chlapec: C (celok) - prázdny park. V ďalšom zábere vidíme chlapca v PD (polodetail), na konci záberu sa usmeje a v nasledujúcom zábere vidíme dievča, ktoré pribieha k chlapcovi ...

Táto jednoduchá scénka slúži ako príklad práce s veľkosťami záberov a filmovou osou. V našej lekcii je najskôr ukážka, ako sa dá takáto scénka nakrútiť v jednom zábere – zámerne som zvolil automatickú expozíciu a autofokus.

Záber diváka informuje o udalosti – chlapec sa stretne so svojou priateľkou v parku, ale udalosť je odsnímaná veľmi banálne, bez emócie. Ak chceme takúto scénku nakrútiť profesionálne, musíme dodržať základné princípy kontinuálneho rozprávania:

  • jednotu kamerového vyjadrenia
  • jednotu priestoru a osvetlenia
  • pravidlo filmovej osi
  • primeranosť veľkostí záberov


Všeobecne platí, že dva zábery musia byť v niečom zhodné a v niečom rozdielne. Miera rozdielu musí byť tak veľká, aby nevznikol pocit technickej chyby kamery. Pravidlo zmeny uhlu záberu odporúča, aby sa postavenie (štand) kamery zmenilo najmenej o 30° pri zmene veľkosti nakrúcania toho istého objektu. V opačnom prípade by vznikol efektskok po osi.

Pri tejto príležitosti by som chcel poznamenať, že v umení (čo je aj nakrúcanie videofilmov) žiadne pevné pravidlá neplatia. Sú to len všeobecné odporúčania, overené časom, ktoré sa pochopiteľne môžu zmeniť. V dnešnej dobe je napríklad „skok po osi“ častým postupom, hlavne pri nakrúcaní hudobných videoklipov.

Následná kompozícia a smer pohľadu

Naš video  "Stretnutie v parku" je ukážkou klasického vyrozprávania príbehu. Ak sa v jednom zábere pozerá chlapec na dievča, musí byť splnená podmienka tzv. následnej kompozície. Ak je chlapec nasnímaný v PD (polodetail) vpravo a pozerá sa doľava, dievča musí byť umiestnené v kompozícii nasledujúceho záberu vľavo a pozerať sa doprava. Tomuto pravidlu hovoríme pravidlo smerovania pohľadov. Toto pravidlo je dôležitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak by sa herci v nástrihoch rozprávali a pritom sa pozerali jedným smerom, divák by získal pocit, že sa na seba nepozerajú. Toto pravidlo je absolútne prioritné aj pre plynulosť filmového rozprávania. Začínajúci kameramani by si mali do scenára naznačiť smer pohľadu i pohyb postáv, ako aj miesto, kde sa herec v obraze pozerá. Je to dôležité zvlášť pri protipohľadoch, ktoré sú v reálnom priestore klamlivé a tak často dochádza k omylom. Následná kompozícia je v kameramanskej praxi dôležitým vyjadrovacím postupom.

Pravidlo filmovej osi

S pravidlom smerovania pohľadov súvisia ďalšie pravidlá a to pravidlo osi pohľadu a pravidlo pravej a ľavej strany. V celku (C) vidíme, že naše dievča je vľavo, chlapec vpravo. Ak by sme chceli nastrihnúť bližší záber na našu dvojicu, kamera nesmie prekročiť os pohľadov oboch hercov. To je pomyselná čiara, ktorá spája oboch hercov a delí v pôdoryse priestor na dva 180° výseky. Ak by kamera prekročila túto os, dievča sa už reálne nepozerá zľava doprava, ale naopak. To samozrejme nesedí, lebo divák si pamätá, že dievča bolo vľavo a zrazu je vpravo. To je hrubá filmárska chyba – v našej etude je ukážka správneho aj zlého riešenia práce s filmovou osou.

Naša etuda je ukážka „hranej sekvencie“, ale podobne budeme postupovať pri nakrúcaní každého videofilmu.

V amatérskej praxi je veľmi časté nakrúcanie rodinných osláv: narodeniny, promócie, svadby. Aj tu by sme mali dodržať základné pravidlá práce s veľkosťami záberov a smeru pohľadu. Musíme si uvedomiť, že na svadbe sú hlavnými osobami nevesta so ženíchom, farár, svedkovia, svadobný rodičia... Ak si svoj hlavný „štand“ zvolíme tak, že divák uvidí vo VC (veľkom celku) farára vľavo, nevestu so ženíchom v strede a hostí vpravo ( a pozerajú sa sprava doľava) , potom musíme tento princíp dodržať vo všetkých záberoch. Ak sa v niektorých záberoch budú hostia pozerať zľava doprava (prekročili sme filmovú os) , vznikne v divákovi pocit, že sa už tešia na svadobnú hostinu, zámerne sa pozerajú k východu a vlastný obrad ich už nezaujíma.






Strihová skladba

Spájaním záberov pomocou strihovej skladby môžeme vytvoriť nový obsah, ktorý pôvodne neobsahoval ani jeden záber. Ak pri skladaní záberov dodržíme určité podmienky, vznikne sekvencia, ktorej charakteristickým znakom je vytváranie jednoty miesta, času a priestoru. Na dovolenka napr. nakrútime pekné zábery mora, okolitej krajiny, hotela, v ktorom sme ubytovaní. Aby sme z takýchto záberov vytvoril ucelenú sekvenciu, stačí natočiť (aj v iný deň) tzv. prestrihy (prechodové zábery) našich najbližších na pozadí mora, alebo nášho hotela. Tieto potom strihom spojíme s nosnými zábermi morského pobrežia. Je prekvapivé, že strihovou montážou spojené zábery z rôznych časových a priestorových svetov vyvolajú v divákovi zdanie jednoty týchto svetov, ba čo viac dokážu divákovi priniesť informáciu, ktorá v pôvodných záberoch vôbec nebola.

Jednota miesta a času vždy vyplynie aj z jednoty pozadí v nastrihávaných záberoch. Ak sa dvaja ľudia spolu rozprávajú a za jedným je more, zatiaľ čo za druhým je skalnaté pobrežie, potom to vyzerá tak, že sme každého nakrútili v inom prostredí. Kameraman sa musí snažiť o jednotu miesta zobrazovaného priestoru aj vtedy, keď predkamerová realita vyzerá nesúrodo. Obvykle umiestnime oboch hercov v detailoch tak, aby za každým z nich bolo vidieť more s kúskom pobrežia, aj keď v realite by to bolo inak. Podstatný je najširší orientačný pohľad v celkovom zábere, morské pobrežie.







Veľa začínajúcich kameramanov sa sústreďuje len na samotný záber. Takto síce nakrútite pekné obrázky, ale nebudete mať príbeh. Snažte sa nakrúcať tak, aby jeden záber viedol k ďalšiemu. Dôležité je , aby sa z niekoľkých záberov poskladal jednotný príbeh. Je dobré, ak si zostavíte podrobný plán nakrúcania, o scéne a lokácii premýšľame dopredu. Pri nakrúcaní dbáme na zmenu veľkosti záberov, zábery striedame podľa ich obsahovej náplne, snažíme sa čo najlepšie zachytiť konanie postáv. Musíme si uvedomiť, že film je príbeh vyrozprávaný pomocou jednotlivých záberov!


Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
yuri9999
2014-08-26 18:38:50
pre mna zaujimave info. len dalej
 
asverusko
2014-08-28 07:55:36
Poučil som sa. Ďakujem.
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia