Zaostrené!

Automatické zaostrovanie (autofokus - AF) je už dlho samozrejmou súčasťou fotoaparátov. V súčasnej dobe je technologicky na takej vysokej úrovni, že sa na jeho služby môžu spoľahnúť vo väčšine situácií nie len začiatočníci a pokročilí amatéri, ale aj najskúsenejší profesionáli.

Pokiaľ sa využíva správne, je rýchlejšie, presnejšie a pohodlnejšie, než manuálne zaostrovanie. Existuje len niekoľko špeciálnych situácií, kedy je lepšie, resp. je nutné, aby fotograf prevzal jeho úlohu do vlastných rúk.

Základy

Zaostriť znamená v podstate nastaviť optickú sústavu objektívu tak, aby objekty, nachádzajúce sa v  konkrétnej vzdialenosti od fotoaparátu boli premietnuté na rovinu snímača dokonale ostré. Túto operáciu zvládne sám fotoaparát, musí však vedieť, kam presne má zaostriť. Dnes už existujú aj rôzne „sofistikované" funkcie inteligentného zaostrovania, detekcia tváre a podobné „hyperautomatické vymoženosti", ktoré o všetkom rozhodujú automaticky; my sa však budeme venovať „klasickému" autofokusu v štandardnom režime, v ktorom ho môžeme mať pod svojou kontrolou. Najlepšie totiž je, keď môžeme sami určiť, na ktorú časť scény sa má zaostriť.

Fotoaparáty vybavené automatickým zaostrovaním majú v hľadáčiku (resp. na monitore) zvyčajne niekoľko tzv. zaostrovacích bodov, rozložených po obrazovej ploche. Fotograf si môže vybrať, ktorý z týchto bodov má byť aktívny a ten sa potom opticky zvýrazní v podobe malého obdĺžnika. Štandardne to býva bod umiestnený uprostred, ale je možné aktivovať ktorýkoľvek z nich, podľa aktuálnej situácie. Automatika potom zaostruje na tú časť scény, kam mieri aktívny zaostrovací bod.

Treba však zdôrazniť, že fotoaparát nedokáže automaticky zaostriť za akýchkoľvek podmienok. Najdôležitejšie je, aby snímač autofokusu mal k dispozícii takú „vzorku scény", ktorej ostrosť vie jasne vyhodnotiť. Preto je potrebné aktívny zaostrovací bod namieriť na nejakú hranu, alebo na časť scény s dostatočným kontrastom. Homogénna jednofarebná plocha (napr. stena) predstavuje pre autofokus zvyčajne tvrdý oriešok.

Problematický je aj nedostatok svetla, čo môže automatike skomplikovať identifikáciu objektov a správne zaostrenie. Väčšina modelov je síce pre tieto prípady vybavená pomocným AF svetlom, jeho výkon však vystačí len na veľmi malé vzdialenosti. O niečo väčší dosah má v tomto prípade pomocné AF svetlo externého blesku, ktorý navyše premieta svetelnú mriežku, ktorej sa môže autofokus „chytiť" a to dokonca aj v prípade vyššie spomínanej homogénnej plochy bez kontrastu.

Pri automatickom zaostrovaní môže prekážať, ak máme v popredí (čiže v inej vzdialenosti, než hlavný objekt) predmety, ktoré môžu zasiahnuť do „zorného uhla" aktívneho zaostrovacieho bodu. Môžeme sa s tým stretnúť pri fotografovaní cez sklo, ktoré je poškriabané, prípadne špinavé, alebo cez mrežu. Autofokus sa totiž môže zamerať a zaostriť na tieto prvky v popredí a hlavný objekt v pozadí zostane neostrý.

Ďalšie prípady, ktoré môžu negatívne ovplyvniť správnu funkciu autofokusu sú opakované geometrické tvary, alebo pravidelné drobné štruktúry. Pred exponovaním je dobré všímať si, či sa rozsvietil indikátor správneho zaostrenia - je to signalizované zvyčajne zelenou bodkou v hľadáčiku, resp. na monitore fotoaparátu.

Ostríme na statické objekty

Štandardne sa autofukus aktivuje stlačením spúšte do polovice svojej dráhy. Spúšť má totiž pri stlačení dve polohy - prvú, ktorá zapína automatické zaostrovanie a druhú (pri úplnom stlačení), ktorá exponuje záber. Tento spôsob má výhodu v tom, že kvôli zaostrovaniu netreba urobiť žiadny ďalší úkon (okrem stlačenia samotnej spúšte). Ďalším pozitívom je, že „nezabudne" zaostriť ani úplný začiatočník, alebo fotografický laik. Pri stlačení spúšte sa pred expozíciou totiž vždy zaostruje.

Bežný scenár pri štandardnom nastavení fotoaparátu prebieha teda tak, že fotograf skomponuje záber a ak sa má zaostriť na stred scény, tak stačí iba stlačiť spúšť - v polovici jej dráhy aparát zaostrí a keď je „na doraz", naexponuje sa fotografia.

Príklad použitia stredového zaostrovacieho bodu (zelený rámček).

Pokiaľ sa má zaostriť inde, než na stred záberu, tak sú v zásade dve možnosti. Tou prvou je už vyššie spomínaný manuálny výber iného aktívneho zaostrovacieho bodu, ktorý „ukazuje" na potrebné miesto. Často sa však stáva, že na to nie je čas. Preto veľa fotografov radšej necháva permanentne aktívny stredový bod, pomocou ktorého najskôr namieri na potrebné miesto scény, stlačí spúšť do polovice, a keď sa zobrazí indikátor správneho zaostrenia, prekomponuje záber s na polovicu stlačenou spúšťou a až potom exponuje (t.j. stlačí spúšť na doraz). V štandardnom režime jednorazového zaostrenia (Single AF) sa totiž zaostruje iba raz, v momente keď tlačidlo spúšte dosiahne svoju prvú polohu; a kým v nej zotrvá, zaostrená vzdialenosť sa už nemení. Je to osvedčená, rýchla a celkom spoľahlivá metóda. Jej výhodou je aj to, že sa využíva v každej situácii rovnakým spôsobom, a netreba sa rozptyľovať a strácať čas neustálym sledovaním, kde je aktívny zaostrovací bod, či jeho poloha práve vyhovuje, alebo či ho netreba presúvať na iné miesto.

Pokiaľ je potrebné zaostrenú vzdialenosť zamknúť na dlhšiu dobu, nie len tesne pred exponovaním, je možné použiť zámok autofokusu (tlačidlo AE/AF-L), ktorým je väčšina fotoaparátov vybavená. Keď ho po automatickom zaostrení zapneme, môžeme pokojne uvoľniť spúšť, zostane zaostrené až do momentu expozície (pred ktorou sa už zaostrovať pri stlačení spúšte nebude). Hodí sa to napríklad v situáciách, keď sa medzi aparátom a fotografovaným objektom nachádza nejaká prekážka, ktorá zabraňuje namieriť zaostrovací bod priamo na potrebné miesto. Ak nevieme nájsť žiadnu skulinku s priamou viditeľnosťou na tento objekt, tak je možné skúsiť zaostriť iným smerom bez prekážok na nejaký predmet, ktorý je v rovnakej vzdialenosti, ako náš cieľ. Po zamknutí takto dosiahnutého zaostrenia sa môžeme vrátiť k našej pôvodnej kompozícii a exponovať.

Treba však dávať pozor na to, že tlačidlo zámku autofokusu býva štandardne spoločné so zámkom expozície (preto býva označené AE/AF-L). To znamená, že pri jeho stlačení sa nezamkne len autofokus, ale zafixujú sa aj expozičné hodnoty, ktoré majú vplyv na jas výslednej fotografie. Pokiaľ má „pomocná scéna" použitá čisto len na zaostrenie iné rozloženie jasov, môže to zapríčiniť nesprávnu expozíciu v automatickom, alebo v poloautomatických expozičných režimoch. V týchto prípadoch je možné použiť malý trik. Zamknutie zaostrenia je možné dosiahnuť aj tak, že po zaostrení aparát prepneme do režimu manuálneho ostrenia - takto zostane tiež zaostrené a autofokus nebude v činnosti pri exponovaní. Pokiaľ zámok expozície nezvyknete využívať, tak môžete v nastavení fotoaparátu určiť, aby tlačítko AE/AF-L slúžilo iba na zamknutie autofokusu a potom ho môžete používať bez obáv z vplyvu na expozíciu (pozrite si v návode, či takéto nastavenie váš prístrojov umožňuje).

Pohybujúce sa objekty

Pri fotografovaní pohybujúcich sa objektov sa dá vyššie spomínané jednorazové zaostrovanie úspešne používať väčšinou iba v prípade, že sa vzdialenosť objektu od fotoaparátu nemení, resp. sa mení iba nepatrne. Pokiaľ však ide o pohyb smerom k alebo smerom od fotoaparátu, veľmi ľahko sa môže stať, že kým sa stihne po zaostrení exponovať, objekt už opustí zaostrenú zónu (tzv. hĺbku ostrosti). Čím je pohyb rýchlejší, tým je táto hrozba väčšia.

Jedno z možných riešení je využívať techniku tzv. predostrenia - ktorá spočíva v tom, že si vyberieme vhodné miesto, kde by sa mal podľa nášho očakávania hlavný objekt čoskoro nachádzať, vopred tam zaostríme a potom už len čakáme na vhodný okamih exponovania. Počas tohto čakania musíme mať zamknutú zaostrenú vzdialenosť - niektorou metódou popísanou vyššie.

Pokiaľ sa fotografuje pohyb, tak si často nevystačíme s režimom jednorazového zaostrovania (najmä ak ide o rýchly, alebo ťažko predvídateľný pohyb). V tomto prípade prichádza na pomoc režim kontinuálneho zaostrovania, v ktorom fotoaparát neustále zaostruje, kým držíme spúšť stlačenú do polovice. Vyžaduje si to však, aby sme mali hlavný objekt „na muške", t.j. v aktívnom zaostrovacom bode. Nie je možné po zaostrení prekomponovať, pretože by sa autofokus okamžite mohol „chytiť" niekde úplne inde (na rozdiel od jednorazového zaostrovania). Pokiaľ nechceme mať stredovú kompozíciu (čo väčšinou nechceme), nevyhneme sa výberu iného zaostrovacieho bodu. V prípade fotografovania dynamických scén (napr. športu) , keď o kompozícii rozhodujeme v zlomku sekundy, môže byť neustále prispôsobovanie polohy aktívneho zaostrovacieho bodu konkrétnej situácii pomerne obmedzujúce.

Na riešenie tohto problému vybavujú autofokus vyspelejších fotoaparátov aj režimom automatického sledovania objektu. Na začiatku sa zaostrí na vybraný objekt a fotoaparát ho potom automaticky „sleduje" aktiváciou príslušného zaostrovacieho bodu podľa jeho okamžitej polohy v zábere. Funguje to na základe nasnímanej a kontinuálne vyhodnocovanej vzorky objektu. Táto metóda je zaujímavá, nie je však v každej situácii dokonale spoľahlivá, lebo vizuálna charakteristika hlavného objektu sa môže počas pohybu mierne meniť a tým môže vybočiť z tolerancie nameranej vzorky, čo môže automatiku pomýliť.

Pri fotografovaní výrazne dynamických scén (napríklad športu, zvierat v pohybe a pod.) je pre dosahovanie brilantnej ostrosti veľmi dôležitá presnosť autofokusu konkrétneho fotoaparátu a najmä rýchlosť zaostrovania, ktorá je daná objektívom. Na tento účel sú ideálne modely s ultrazvukovým zaostrovaním, ktoré veľmi dobre „stíhajú" aj v prípade rýchleho pohybu objektu, táto vlastnosť sa však patrične odzrkadľuje aj na ich cene.

Umiestnenie tlačidiel AE/AF-L a AF-ON.

Ostrenie „palcom"

Každá z uvedených metód využívania autofokusu má svoje určenie, výhody aj nevýhody. Existuje však aj ďalšia, elegantná metóda, ako využívať automatické zaostrovanie jednotným spôsobom na rôzne situácie a ako mať autofokus a čo najviac pod kontrolou. Mohli by sme to (v rámci nášho žargónu) nazvať ako „ostrenie palcom". Mnoho zrkadloviek disponuje tlačidlom AF-ON, ktoré je umiestnené na zadnej strane tela v pohodlnom dosahu palca pravej ruky. V nastavení fotoaparátu je možné navoliť, aby sa neostrilo polovičným stlačením spúšte, ale výlučne týmto tlačidlom. Výhodou je, že sa ostrenie takto stáva nezávislým od spúšte.

V prípade techniky predostrenia je to veľmi pohodlné. Po zaostrení týmto dedikovaným tlačítkom môžeme pokojne prekomponovať a kedykoľvek exponovať bez toho, aby sme museli celý čas držať napoly stlačenú spúšť, alebo zapínať zámok autofokusu, ktorý znemožní opätovné rýchle zaostrenie, keby to bolo potrebné. Pri kontinuálnom zaostrovaní je to tiež celkom výhodné. Pri ostrení na pohyblivý objekt totiž môžeme v prípade potreby kedykoľvek toto tlačidlo uvoľniť, čím sa prestane ostriť a môžeme teda bez obáv „pustiť" objekt z dosahu aktívneho zaostrovacieho bodu a rýchlo prekomponovať.

Nasledujúce dva obrázky zobrazujú nastavenie tohto režimu v menu zrkadloviek Nikon; na fotoaparátoch iných značiek sa to môže mierne líšiť (nájdete to v návode k vášmu prístroju). Na základe týchto dvoch volieb je prístroj pripravený na techniku „ostrenia palcom".

Tento spôsob nemusí každému vyhovovať, je to otázka individuálnych preferencií. Pokiaľ ste to ešte nikdy neskúsili, zvážte, či by to nebolo pre vás vhodné. Ak s tým budete experimentovať, nezabúdajte, že pred exponovaním musíte zaostriť palcom. Je to technika, na ktorú si treba zvyknúť.

Poznámka autora: Ja osobne pomerne dlho ostrím už len týmto spôsobom (t.j. palcom). Vyhovuje mi to možno aj preto, lebo často fotím dynamické scény. Okrem ostrenia tlačidlom AF-ON mám väčšinou zapnuté kontinuálne zaostrovanie a takmer vždy mám aktívny stredový zaostrovací bod. V tomto akomsi „hybridnom" režime mám fotoaparát neustále pripravený na všetky možné situácie bez nutnosti prepínať režim ostrenia. Ak potrebujem jednoducho zaostriť tak, ako v režime jednorazového zaostrovania, len nakrátko stlačím AF-ON a môžem fotografovať - aj viac záberov rýchlo za sebou bez zdržovania, lebo už mám zaostrené. Pokiaľ potrebujem kontinuálne zaostrovanie, jednoducho stačí držať tlačidlo AF-ON zatlačené a keď chcem zaostrovanie prerušiť (t.j. akoby zamknúť zaostrenie), jednoducho ho uvoľním.

Záver

Ako väčšina iných automatických funkcií, aj automatické zaostrovanie má svoje nesporné výhody, nie je však za každých okolností dokonalé. Keď ho viete správne využívať, je to váš skvelý spoločník, zjednodušujúci a spríjemňujúci fotografovanie.