Fotoaparát základnej kategórie. Obrazovým výstupom však mieri na veľmi vysoké méty.
Fotoaparáty z modelovej rady, ktorá začala Nikonom D40, mi boli vždy sympatické. Hoci na prvý pohľad môžu pôsobiť ako hračky, považujem ich za výborné fotoaparáty „pre každého“. Raz som potreboval umiestniť D40x do už tak malej brašne (ako druhé telo) – nakoniec sa bez problémov zmestil na miesto, vyhradené pre malú slnečnú clonu. Také sú tieto aparáty drobné a pritom sa elektronikou veľmi nelíšia od high-end prístrojov tejto značky. Sú to spoľahlivé aparáty pre začiatočníkov, ale aj dobré dovolenkové „záložáky“.
Neskoršími modelmi už výrobca pomerne zaváhal – D3000 už veľmi nestačil na konkurenciu a priniesol niekoľko zvláštnych chýb. D5000 potom vlastne iba dohnal zameškané za cenu väčšieho tela. A hlavne ceny.
A teraz je tu D3100. Podľa označenia by sa mohlo zdať, že to bude iba ďalší „facelift“, ale nie je to tak. Vnútri je to úplne iný fotoaparát. Primárny rozdiel tvorí nový senzor typu CMOS, ktorý je o vlások menší (orezový faktor objektívov 1,55 x) a disponuje rozlíšením 14 Mpx. Tým sa hrubým rozlíšením dostáva nad D5000, D90 a D300s, ktoré majú 12 Mpx senzory. Predchodcovia v tejto rade (D40x, D60, D3000), ešte používal 10 MPx CCD. Snímač CCD síce má svoje výhody, ale nestíha na vysokých citlivostiach a neumožňuje sledovať fotografovanú scénu priamo na displeji (LiveView).
Ergonómia
Na prvý pohľad sa D3100 od svojich predchodcov veľmi nelíši. Telo je v podstate totožné. Je stále pozoruhodné, ako môže mať taký malý aparát dostatok miesta na grip a teda pohodlný úchop. Vzhľadom k rozmerom, samozrejme; s väčšími aparátmi ho neporovnávajme.
V porovnaní s predchodcami nastali ale v ergonómii zmeny, obvykle nie pozitívne. Napríklad na gripe pribudla guma, čo je síce teoretické plus, ale v tomto prípade skôr kontraproduktívne. Guma je neštandardne mäkká, navyše poriadne nedolieha a úchop je tak menej istý. Zdrsnený plast na starších modeloch sa mi zdá lepší, ale je to vec názoru a zvyku. Aj ovládacie prvky sú všetky dosť mäkké, čo niekomu môže vyhovovať, ale napríklad pri kontakte s oblečením sa dokážu ovládať aj samé.
Usporiadanie ovládacích prvkov je klasika. Vpravo hore spúšť s vypínačom, vedľa tlačidlá Info a korekcie expozície. Prvé iba zapína a vypína displej, takže jeho umiestnenie hneď pod ukazovákom je vhodné. Treba ho používať často, D3100 totiž nedokáže automaticky vypínať displej pri priložení k oku. Je škoda, že nemôžeme mať oboje naraz.
Korekcia expozície sa aktivuje držaním vedľajšieho tlačidla a otáčaním zadného kolieska. Rovnako sa v manuálnom režime nastavuje clona (čas sa mení kolieskom priamo). Trochu prekáža fakt, že pri jeho stlačení sa hneď rozsvieti zadný displej. Displej predsa ovláda priamo susedné tlačidlo, takže týmto sa napoly duplikuje jeho funkcia. Za druhé, ak je displej vypnutý a clonu chceme nastaviť s fotoaparátom pri oku, rozsvietenie ruší a oslepuje. Keď je displej nastavený, aby bol štandardne vypnutý, v takom prípade by sa nemal aktivovať pri zmene parametra. Kto má displej vypnutý, pravdepodobne chce parametre sledovať v hľadáčiku. Čiastočným riešením je prepnúť displej na tmavú farebnú schému, ktorá tak neoslepuje.
Navrchu, vedľa hľadáčika, je skutočne mohutný ovládač fotorežimov. Aparát samozrejme disponuje manuálom, prioritami clony a času a mnohými automatikami a scénickými režimami. Susedom mu je páčka, ktorá prepína štyri režimy závierky – jeden záber, kontinuálne snímanie, samospúšť a tichý chod. Tichý chod znamená, že zrkadlo sa sklopí až pri pustení spúšte. Škoda, že chýbajú režimy bracketingu a predsklopenie zrkadla. Mechanické prepínanie týchto režimov (namiesto cez menu) je síce vítané, ale páčka nie je veľmi dobre aretovaná. Počas zimného týždňa, keď som aparát nosil pod bundou, som ho dvakrát vytiahol s iným režimom, než som predtým nastavil. Z toho raz na samospúšť, čo znamená uniknutý záber. Pritom je to najtuhší ovládač na fotoaparáte, treba si dávať na takéto nehody pozor. Podobne sa dá vyjadriť o dvierkach pre SD kartu. Tie sa otvárajú príliš ľahko a môžu sa otvoriť náhodne.
Vrchná strana D3100 a D60: pribudol mechanický volič režimu expozície
Na druhom konci fotoaparátu sú gumové dvierka, ktoré ukrývajú konektory pre diaľkovú spúšť alebo GPS, USB a audio/video konektory v podobe HDMI a 3,5 mm jacku. Na spodnej strane je pravdaže statívový závit a priestor pre batériu. Nabíjačka nepoužíva káble, zapája sa priamo do zásuvky. Pred prvým použitím ju treba poskladať (telo + zástrčkový adaptér) a už sa nedá rozložiť, čo je škoda – v zloženom stave zaberá viac miesta.
Takisto treba spomenúť, že D3100 prišiel o senzor infračerveného diaľkového ovládania. Zvláštne rozhodnutie, pretože práve tento senzor zvykol odlišovať zrkadlovky Nikon nižšej triedy od tých vyšších, ktoré zase mávajú iba káblové ovládanie (alebo oboje). Je pravda, že niektorí používatelia preferujú káble, ale malé infraovládanie je veľmi praktické.
Čo ostatné ovládacie prvky? Na ľavej strane pri bajonete sú schované dve tlačidlá: Fn a nastavovanie blesku. Na Fn sa dá priradiť jedna zo štyroch funkcií, ideálne sa hodí na ISO, a je veľmi pohodlne dostupné palcom ľavej ruky (jeho umiestnenie je lepšie, ako na predchodcoch).
Samozrejme, hlavný ovládací panel je celá zadná strana. Displej je na pohľad impozantný, pokrýva totiž väčšinu plochy, čo ho opticky ešte zväčšuje. Jeho výška je rovnaká, ako šírka displeja na D60, pritom rozlíšenie je rovnaké – 230 000 bodov. Radšej by som uvítal menší ale jemnejší displej. Trom palcom uhlopriečky navyše museli ustúpiť ostatné ovládacie prvky, na takom malom tele proste nie je veľa miesta. Naľavo je päť tlačidiel, teda rovnaký počet ako u D5000 a vyšších modeloch, a o jedno viac, ako u priamych predchodcov (D3000 a starších). Jediná zmena pritom je, že tlačidlo nastavení je samostatné a nie zlúčené so zoomom. To umožňuje z prezerania obrázkov alebo LiveView priamo skočiť do nastavení. Na druhej strane, tlačidlá sa preto museli zmenšiť. V rámci triedy ide o bežnú vlastnosť – na malom tele nie je miesto na všetko.
Najviac ústupkov displeju vykazuje pravá strana. Štvorsmerný ovládač nebol ani na D40 až D60 umiestnený ideálne, ale tu je posunutý príliš nadol a doprava, úplne mimo akčného rádiusu palca. Okrem toho je malý a plytký. Pri prezeraní fotografií to nevadí, ale pri zmene ostriacich bodov, s fotoaparátom na oku, je jeho ovládanie nepohodlné. Pritom tam, kde by fotograf čakal oporu pre palec, je umiestnená otočná páčka, aktivujúca režim LiveView. Spracovaná je síce dobre a v jej strede je spúšť pre video, ale táto páčka vystupuje a pri držaní zavadzia. Ergonómia D3100 by sa výrazne zlepšila, keby boli tieto dva prvky prehodené – krížový volič by sa dostal priamo pod palec. A LiveView predsa aktivujeme iba vtedy, keď nemáme fotoaparát priamo na oku, takže nemusí byť hneď poruke. Na zrkadlovke základnej triedy sa asi LiveView považuje za dôležitejšie, než výber ostriacich bodov.
Zadná strana D3100 a D60: tam, kde má D60 priehlbinu ako dobrú oporu pre palec, na D3100 zavadzia páčka LV. Kúsok gumy ako opora na D3100 nezabezpečuje stabilné držanie.
Posledné prvky sú dióda indikujúca prácu s kartou, tlačidlo na mazanie obrázkov a tlačidlo zámku expozície. To sa dá nastaviť, aby zamklo zároveň aj ostrenie, alebo sa funkcia dá prepnúť na aktiváciu ostrenia. Vtedy sa vypne ostrenie pomocou spúšte, čo je vhodné hlavne pri LiveView.
Fotíme a ovládame
Čo robí zrkadlovku zrkadlovkou? Pravdaže, hľadáčik. Ten na D3100 disponuje zväčšením 0,8 x a 95 % pokrytím. Ide v podstate o ten istý modul, aký sa používa už od D40. Aj v dnešnej dobe je celkom dobrý, dostatočne veľký a svetlý, porovnateľný s priamou konkurenciou podobných modelov. Dioptrickú korekciu možno nastaviť v rozsahu -1,7 po +0,5 dioptrie.
Zelený LED displej, ktorý vidíme pod hľadáčikom, ukazuje základné parametre – teda čas, clonu, voľné miesto na karte a či je zaostrené. ISO sa zobrazuje počas držania tlačidla Fn a indikovaná je aj aktivácia Auto ISO, ale nie hodnota. Expozimeter sa zobrazuje iba pri aktívnej korekcii. Pri manuálnom ostrení je možné ho prepnúť na funkciu diaľkomera, kedy ukazuje smer, ktorým treba točiť. Nefunguje to však v manuálnom režime.
Ovládanie fotoaparátu je sústredené na hlavný displej. Keď je zapnutý, zobrazuje všetky aktívne parametre a nastavenia: čas a clonu, ISO, korekcie, nastavenú kvalitu obrazu, režimy autofokusu a blesku, spôsob merania (matrix, so zvýrazneným stredom, bodové), zvýšenie dynamického rozsahu a vlastnosti videa. Stlačením ľavého spodného tlačidla sa displej dostane do režimu nastavení, takže parametre sa dajú hneď meniť pomocou krížového ovládača. Je to klasický systém, ktorý sa pri lacnejších zrkadlovkách bežne používa. Nie je taký rýchly, ako nastavenie mechanickými prepínačmi, ale výrazne lepší, než keby sa všetko nastavovalo iba v hlavnom menu. Pri zmenách sa ukazujú aj ilustračné obrázky, kedy sa ktoré nastavenie hodí. Pravda je, že tlačidlo prístupu do týchto nastavení by mohlo byť umiestnené lepšie, napríklad v dosahu palca či ukazováka pravej ruky.
Hlavné menu je, ako u jedného z prvých Nikonov, konečne aj v češtine. Navyše voľby sú prehľadne zaradené, logicky usporiadané a nie je vôbec problém sa v nich vyznať, čo je oproti všetkým ostatným Nikonom veľký pokrok. Chýba síce možnosť vlastného, skráteného menu, ale naposledy použité funkcie majú samostatnú kolónku. Takisto je k dispozícii nápoveda.
V menu sa dajú nastaviť aj pokročilejšie voľby obrazu – jemné dovyváženie bielej (nie však v Kelvinoch), farebné filtre alebo priama voľba výkonu blesku. Vytknúť sa dá umiestnenie funkcie Auto ISO, ktorá je mimoriadne praktická – fotoaparát automaticky zvyšuje ISO iba keď je treba a pritom rešpektuje nastavenú clonu a maximálny povolený čas. (1 s – 1/2 000). Táto funkcia by mohla byť dostupná rýchlejšie, čo platí aj o formátovaní karty. Sú to ale drobnosti, menu je proste podarené. Nájdeme tu aj nastavenia GPS (podporovaný je externý prijímač) či čistenia senzora od prachu.
Pri prehrávaní obrázkov máme k dispozícii náhľad jedného až 72 obrázkov, prípadne kalendár. Dostupné sú všetky informácie o fotografii, vrátane napríklad použitého objektívu, zobrazenia prepalov či farebného histogramu. Ak niektoré informácie nepotrebujeme, dajú sa vypnúť. Pri listovaní jednotlivými fotografiami je štandardne nastavený zdržiavajúci efekt premietačky. Po jeho vypnutí vysvitne, že fotoaparát svoje 14 Mpx fotografie veľmi nestíha, na zlomok sekundy sa najprv ukáže náhľad s malým rozlíšením, rovnako aj pri nazoomovaní detailov (toto môže závisieť na rýchlosti karty).
Náhľad hneď po odfotení snímku sa chová trochu inak – z náhľadu sa nedá preskočiť na staršie fotografie, nefunguje listovanie pomocou kolieska a nie vždy je zachovaná orientácia fotografie tak, ako bude zobrazená pri prehrávaní. Zvláštny rozpor, ale málokomu bude vadiť.
Displej je síce kvalitný a dá sa podľa neho hodnotiť expozícia, ale vzhľadom k svojim rozmerom je pomerne hrubý. Na uložené obrázky sa dajú aplikovať úpravy – od tých základných, cez redukciu červených očí, ukladanie JPG kópie z RAW až po efekt rybieho oka a podobné veci. Takisto sa dá séria fotografií spojiť do videa.
Fotoaparát je vybavený 11 ostriacimi bodmi v rovnakom usporiadaní, ako má napríklad D90 – stredný krížový, ostatné čiarové. Hľadáčik nie je prekrytý LCD displejom, ktorý by znázorňoval zvolený ostriaci bod. Namiesto toho je rozmiestnenie ostriacich bodov v hľadáčiku priamo „nakreslené“ a aktívny bod sa zobrazuje bliknutím červenej diódy. Tento systém používa väčšina ostatných výrobcov. V implementácii na D3100 trochu prekáža, že svetlo z diódy v centrálnom bode presvitá aj do vrchného a spodného. V tme je to výraznejšie a do istej miery zneisťuje, pretože sa zdá, akoby boli aktívne tri body namiesto jedného. Je aj škoda, že nevidíme trvalo, ktorý bod je vlastne aktívny (indikácia je na zadnom displeji, ale nie v hľadáčiku).
Autofokus disponuje režimami AF-S (jednorazové zaostrenie pre nepohyblivé subjekty), AF-C (kontinuálne doostrovanie) a AF-A (automatický výber medzi AF-S a AF-C) alebo sa dá vypnúť a ostriť manuálne. Čo sa týka výberu z 11 bodov, k dispozícii sú štyri režimy: jeden bod (vyberáme sami krížovým voličom), jeden bod s tým, že fotoaparát môže dočasne zmeniť na iný bod, plne automatický výber ostriacich bodov alebo 3D Tracking. V posledne menovanom móde fotoaparát sleduje zaostrený objekt podľa jeho farby.
Netreba zabúdať, že D3100 (podobne ako D5000 a ostatné amatérske Nikony) nemá vlastný ostriaci motor, takže autofokus funguje iba s objektívmi so vstavaným AF motorom. S ostatnými objektívmi treba ostriť manuálne. Navyše u starých objektívov, bez vstavaného expozičného čipu, nebude fungovať ani meranie expozície.
Automatické ostrenie sa chová rozumne. Osvedčený ostriaci modul sa „chytá“ podobne rýchlo ako v D200 a dobre si poradí aj s kontinuálnym doostrovaním na pohybujúce sa objekty. Samozrejme nie na úrovni profesionálneho tela, ale napríklad vtáctvo v pohode zvládne. Výrobcu treba aj pochváliť, že zotrváva pri systéme pomocného svetla pomocou LED diódy (pri použití centrálneho bodu). Väčšina ostatných fotovýrobcov používa rušivé prisvetlenie bleskom. Fotoaparát sa však veľmi dobre chytá v slabom svetle aj bez použitia diódy – keď ešte človek niečo vidí, tento aparát pravdepodobne zaostrí.
Na druhej strane, ostriaca logika veľmi nepokročila. Najlepšie výsledky budú s manuálne zvoleným ostriacim bodom a klasickými režimami AF-S alebo AF-C. Ak necháme výber bodov na automatiku, fotoaparát takmer vždy preferuje centrálny bod – a to aj keď je iný bod umiestnený napríklad na tvári portrétovanej osoby. K dispozícii je aj 3D tracking, ale ten ani zďaleka nedosahuje vlastnosti, ako na vyšších modeloch.
Ak máme fotoaparát na statíve, fotíme z nadhľadu či podhľadu alebo zabudneme, že máme zrkadlovku, využijeme režim LiveView. Aktivuje sa otočením príslušnej páčky a rovnako sa aj vypína. Implementácia LiveView u väčšiny fotoaparátov Nikon kríva a D3100 nie je výnimkou. Počas aktívneho LV nie je možné cloniť – rešpektuje sa clona, ktorá bola nastavená pred zapnutím LV. Prípadná zmena clony sa aplikuje až pri expozícii, takže zmenu uvidíme buď až na fotografii alebo keď LV vypneme a zapneme. V slabom osvetlení začína byť obraz LV veľmi hrubý a nepoužiteľný na presné manuálne ostrenie. Pri LV nie je k dispozícii živý histogram ani mriežka. LV sa automaticky vypína po 30 sekundách až niekoľkých minútach, zrejme v závislosti od kolíznej teploty.
LiveView sa hodí napríklad pri záberoch z podhľadu
Pi fotografovaní cez displej sa dá použiť autofokus na báze merania kontrastu, ktorý je veľmi pomalý (v rámci zrkadloviek bežná vlastnosť). Dá sa aktivovať aj neustále zapnutý autofokus AF-F, ktorý bude takto doostrovať počas celej doby trvania LV (alebo nahrávania videa). Vzhľadom k rýchlosti je to ale dosť zbytočné. Ostriaci „bod“ sa dá umiestniť kdekoľvek na snímanú scénu alebo úlohu nechať na automatiku, dostupné je aj rozpoznávanie tvárí alebo sledovanie konkrétneho objektu. Automatické ostrenie v režime LV nefungovalo s objektívom Sigma 50-150/2,8 EX II a pravdepodobne nebude ani s väčšinou iných objektívov iných značiek než Nikon. To nie je chyba výrobcu, ale treba to mať na pamäti.
Nahrávanie videa sa aktivuje tlačidlom uprostred páčky LV. Maximálne rozlíšenie je 1080i pri 24 fps, zvuk obstaráva výlučne vstavaný mikrofón, externý sa pripojiť nedá. Náročnejší filmári teda asi oprášia klapky a budú zvuk nahrávať samostatne. Dĺžka videa je obmedzená na 10 minút. Rovnaký nedostatok ohľadom clony, ako pri LV, platí aj pri videu, čiže počas nahrávania sa nedá clona meniť. Dá sa ale využiť ostrenie pomocou merania kontrastu.
Zoom a ostrenie počas nahrávania videa:
LV a nahrávanie videa veľmi silne vybíja batériu – kým bez použitia LV sa zdá byť výdrž batérie okolo 1 000 snímkov, s častým použitím LV to nebude viac ako tretina.
Nových 14 mega
Nový 14-megapixelový senzor v D3100 má rozsah citlivosti ISO 100 až 12 800.
Najnižšia citlivosť je dôležitá hlavne pre krajinkárov a „detailistov“ a D3100 tu naozaj nesklame. ISO 100 nemá chybu, ide o jeden z najlepších výstupov z CMOS senzora týchto rozmerov. Obraz je čistý, ostrý a má výbornú dynamiku. Kto preferuje pri tejto citlivosti výstup z CCD snímačov, bude z D3100 potešený.
ISO 100, NK 18-70 DX
ISO 110, NK 50/1,8 AF
ISO 100, NK 18-70 DX
ISO 100, NK 35/1,8 G
ISO 100, NK 18-70 DX
0234 ISO 220, NK 18-70 DX
ISO 110, NK 18-70 DX
ISO 140, NK 18-70 DX
ISO 140, NK 18-70 DX
ISO 100, NK 18-55 VR
ISO 100, NK 18-55 VR
ISO 220, NK 18-55 VR, int. blesk
ISO 250, NK 18-200 VR II
ISO 250, NK 18-200 VR II
Okolo hodnoty ISO 400 sa dá pri veľmi podrobnom prezeraní nájsť stopové množstvo šumu v podexponovaných oblastiach a v bokehu, mimo hĺbky ostrosti. Má nerušivý charakter a detaily nie sú ani trochu postihnuté ani šumom, ani redukciou. Použiteľné prakticky na všetky situácie.
ISO 400, S 50-150/2,8 EX II
ISO 450, NK 18-55 VR
ISO 500, NK 18-200 VR II
ISO 640, NK 50/1,8 AF
ISO 640, NK 18-55 VR
ISO 720, S 50-150/2,8 EX II
Situácia sa ďalej veľmi nemení, do ISO 1 000 sa šum objavuje iba sporadicky, v podexponovaných oblastiach. Detaily stále nie sú vôbec ovplyvnené, fotografovať sa dá prakticky všetko okrem kritických námetov.
ISO 800, NK 18-200 VR II
ISO 900, NK 18-55 VR
ISO 1 100, NK 50/1,8 AF
ISO 1 250 NK 50/1,8 AF
ISO 1 000, S 50-150/2,8 EX II
ISO 1 100, NK 18-200 VR II
Okolo hodnoty ISO 1 600 až 2 000 sa šum dá vypozorovať v tieňoch a miestami získava farebný charakter – pritom ak nemáme zapnutú redukciu šumu, detaily zostávajú stále prakticky nedotknuté, čo je výborný výsledok.
ISO 1 600, NK 18-55 VR
ISO 1 800, NK 35/1,8 G
ISO 2 200, NK 35/1,8 G
ISO 2 500, S 50-150/2,8 EX II
ISO 2 800, S 50-150/2,8 EX II
ISO 3 200, NK 18-55 VR
ISO 3 200, NK 50/1,8 AF
Obraz začína byť výrazne postihnutý až niekde okolo ISO 3 200, podľa typu scény. Ešte na ISO 5 000 sa dá fotografovať tak, že snímka sa nemusí vyhovárať na „impakt zrna“. Pohodlne sa dá zachytávať nočný život. Aj vysoké citlivosti sa vyznačujú charakteristickou vlastnosťou tohto fotoaparátu – detaily a hrany zostávajú čitateľné, nie sú ničené ani šumom, ani redukciou (redukciu šumu som mal pri teste vypnutú, ale pri vysokých citlivostiach je aktívna stále). Vyšším citlivostiam je už lepšie sa vyhnúť, ale môžu nájsť využitie.
ISO 8 000, NK 35/1,8 G
ISO 12 800, NK 18-55 VR
Keď za etalón poslednej generácie zrkadloviek (či už Nikon, alebo všeobecne) vezmeme D90, D3100 má na vysokých citlivostiach náskok o 1 EV a možno viac, keďže staršie modely pri vysokých ISO viac rozmazávali detaily. Okrem toho je viditeľný pokrok aj na nízkych citlivostiach, čo spolu s vyšším rozlíšením ocenia krajinkári.
Fotoaparát zjavne automaticky odstraňuje aj aberáciu, ale nie tak efektívne, ako vyššie modely.
Ukladanie do JPG je výborné, oproti RAW vyvolanému vo ViewNX2 nie je žiaden rozdiel. Samozrejme, RAW sa všeobecne odporúča pre iné výhody. Aparát podporuje súbežné ukladanie RAW a JPG s najvyššou kvalitou (pri tejto kombinácii sa nedá kvalita ani rozmer zmeniť).
 |
 |
Medzi JPG a RAW nie je kvalitatívny žiadny rozdiel (tu je iba použitý iný farebný profil)
Nevýhodou je, že matrix meranie expozície je pomerne nevyspytateľné. Podobne ako staršie amatérske zrkadlovky Nikon, zvykne preexponovať práve vtedy, keď sa to nehodí – napríklad pri portrétoch.
Prexpozícia (tu ešte v rozumnej miere)
Na druhej strane ma aparát sklony aj k podexpozícii a to hlavne v dvoch prípadoch – keď má scéna malý dynamický rozsah, a v bodovom protisvetle. Táto vlastnosť sa síce niekedy hodí, ale tu je trochu prehnaná. Hlavne, keď sa na matrix meranie nedá veľmi spoľahnúť. V čo len trochu neštandardných podmienkach sa hodí vždy používať bodové meranie.
 |
 |
Podexpozícia v bodovom protisvetle
Nič nie je dokonalé
Hlavnou devízou D3100 je z môjho pohľadu jeho tichosť. Je to pravdepodobne najtichšia zrkadlovka od doby Olympusu E-1. Zvuk je veľmi podobný tomu, čo počujeme v špionážnych filmoch, keď hrdina zrkadlovkou fotí – je to skôr akési zabzučanie. Keďže zvuk je takmer totožný aj v tichom režime aj v LiveView, najviac „hluku“ zjavne vyrába závierka. Tá ma na svedomí aj pomerne silné vibrácie – Nikony nižších tried nemali nikdy závierku veľmi dobre utlmenú, ale s D3100 je treba si zvyknúť používať o čosi kratšie časy (súvisí to aj s vyšším rozlíšením).
Druhým, asi dôležitejším parametrom, je kvalita obrazu. Tá je skutočne výborná a vo svojej kategórii má aparát výhodu na nízkych aj vysokých citlivostiach. Najlepšie je zachovávanie detailov. Veľa fotoaparátov (aj zrkadloviek) síce dokáže vysoké ISO vyčistiť od šumu, ale s nimi sa rovno čistia aj detaily.
Nikon týmto modelom značne upustil od filozofie D40 a podobných, ktoré boli čo najviac zjednodušené. D3100 síce pôsobí podobne, v skutočnosti ale skôr uspokojí pokročilejšieho fotografa, ktorý dokáže dobre ovládať ostrenie a meranie, ocení bohatšie ovládacie prvky a pritom sa dokáže vysporiadať s niektorými nedostatkami, napr. ovládaním clony v LiveView. Považujem tento aparát za použiteľnú lacnejšiu alternatívu k D7000.
Poznámka: Testované boli dva exempláre fotoaparátu – jeden produkčný model a jeden testovací kus. Prvý exemplár vykazoval chyby v ostrení a firmvérové poruchy, na druhom nefungoval senzor polohy.
Plusy
výborný obraz do vysokých ISO so zachovaním dynamiky
podpora ISO 100 a veľmi čistý obraz pri tejto citlivosti
malé rozmery a hmotnosť
slušná ergonómia, vzhľadom k rozmerom
konečne prehľadné menu
pomocné svetlo autofokusu
tichý chod
Mínusy
menej spoľahlivé ostriace body v hľadáčiku
nedomyslené LiveView (nemožnosť meniť clonu, chýba mriežka a histogram, pomalé ostrenie, vysoká spotreba...)
nemá bracketing, mirror lock-up a senzor pre diaľkové ovládanie
obmedzená kompatibilita objektívov
horšia ergonómia než u predchodcov
sklony k pod- a preexpozícii
Nikon D3100 v rôznej konfigurácii si môžete zakúpiť v predajnom štúdiu ephotoshop.sk.
Pridaj komentár
