Sigma 50 – 150/2,8 EX II vs. Nikkor 80 – 200/2,8 AF-D

Porovnanie dvoch síce vekom odlišných objektívov, ale s takmer rovnakým určením. Hlavný rozdiel je, koľko toho so sebou chcete nosiť.

Keď fotograf uvažuje o kúpe objektívu, obvykle berie do úvahy ohnisko (resp. rozsah), kvalitatívne parametre a samozrejme cenu. Hoci ohnisko je v podstate najdôležitejší parameter, často hrá nakoniec vo výbere posledné husle. Neraz sa totiž necháme v internetovej diskusii presvedčiť, že prvoradá je len kvalita. Potom sa nám môže objaviť v skrini super ostrý objektív, ktorý nevieme využiť. Samozrejme, opačný prístup, napr. kúpiť čo najlacnejší zoom s mega rozsahom, je rovnako škodlivý. Našťastie sa dá takmer vždy prísť na rozumný kompromis a nájsť objektív, ktorý pokryje rozumne formulované požiadavky.

Hovorím z vlastnej skúsenosti. Nikkor 80-200/2,8 je samozrejme parádne sklo, ktoré netreba predstavovať. Avšak keď som si nedávno bilancoval, koľko mám z neho dobrých záberov, vyšlo mi trápne číslo. Dôvod je jednoduchý: objektív je ťažký a nespratný, takže ho neberiem takmer nikam, kde ho nebudem určite potrebovať. Na vážne fotoakcie navyše vždy beriem aspoň dve telá a váha sa potom pekne hromadí. Keď som začal hľadať alternatívu s dobrou svetelnosťou, u Nikonu som zostal na suchu a narazil som na Sigmu. Hoci je s touto značkou zaznamenaných požehnane veľa problémov, osobne sa k nej vraciam akosi často. Technika má pomáhať stvárniť obrázok podľa predstáv autora a objektívy hrajú v tomto vzťahu hlavnú úlohu. Keď mi Sigma umožní vyhotoviť fotografiu tak, ako si predstavujem, riziko mi za to stojí. Vám ale nemusí, treba si teda zvážiť aj prípadné riziká, ako sú poruchy alebo nekompatibilita.

Na slovíčko o ohniskách

Najpopulárnejšie objektívy sú zoomy s niektorými konkrétnymi rozsahmi. Obvyklý rozsah sa, samozrejme, mení podľa toho, či používame telo s plným formátom 35 mm filmového políčka, alebo 1,6 × či 1,5 × crop. Najčastejšie sú používané tieto rozsahy:

Na APS-C sa používajú objektívy konštruované na plné políčko, ako aj špeciálne EF-S, DX a podobné objektívy, ktoré vykreslia obraz iba na menší senzor aparátu.

Použitie objektívov na FF v prípade teleobjektívu obvykle prichádza vhod. Z 200mm zrazu „dostaneme" 300mm. Namiesto veľkého a ťažkého 80 - 400mm (resp. 100 - 400mm) stačí oveľa skladnejší 70 - 300mm zoom. Jeho pôvodnú funkciu zase zastúpi maličký kitový objektív 55 - 200mm. Širokorozsahové zoomy s ešte širším rozsahom tiež nie sú na zahodenie.

Koho príchod menších senzorov nepotešil, sú majitelia širokáčov, pevných skiel a iných objektívov, ktorých uhol záberu sa odrazu zmenil na nepoznanie. Medzi tieto objektívy patrí aj skupina zoomov s rozsahom 70 - 200mm a svetelnosťou f/2,8. Často používané aj na počiatočnom ohnisku napr. na portréty, krajinky a reportáže, sa odrazu stali pridlhé. Okrem toho - ak nepotrebujeme rozsah 200 až 300mm, polovica skla je nevyužitá a ťaháme ju so sebou zbytočne.

A že to nie je žiadna sranda, dokazuje popularita objektívov 70-200/4 od Canonu - sú totiž oveľa ľahšie ako ekvivalenty so svetelnosťou f/2,8. Stačí sa spýtať profesionálnych reportážnych fotografov, ktorí so sebou nosia niekoľko tiel s ťažkými objektívmi. Alebo krajinkárov, ktorí chodia na celodenné túry s takouto technikou.

Ako je to s alternatívami

Hlavní výrobcovia síce produkujú kitové APS-C zoomy ako na bežiacom páse (napr. Nikon má základných šesť v deviatich verziách), ale na náhradu ohniska 70 - 200 mm v profesionálnej kvalite zabudli. Na potrebu zareagovali výrobcovia Tokina a Sigma s objektívmi 50 - 135/2,8, resp. 50 - 150/2,8, ktoré tomu to rozsahu po prepočte zhruba zodpovedajú. Písali sme o nich už TU.

Tu sa patrí spomenúť, ako je to s kúpou objektívov od iných výrobcov než výrobcu tela - sú označované ako „3rd party" (tretia strana). Na jednej strane každý profesionál povie, že ku Canonu patrí Canon a k Nikonu Nikkor. Iba tak je prakticky zaručená dlhodobá kompatibilita a najmenej problematická prevádzka. Ostatní výrobcovia nemajú originálne odliatky na bajonety a nemôžu mať dokonale zmapované softvérové algoritmy. Napríklad keď Nikon pri modeli D3 prišiel s možnosťou automatickej zmeny výrezu (pre použitie s objektívmi DX), mnohé objektívy iných výrobcov telu hlásili nesprávny formát. Podobne dopadla možnosť ovplyvniť presnosť autofokusu podľa konkrétneho objektívu (fine-tuning) - často sa viaceré objektívy jednej značky hlásili ako ten istý model a bolo potrebné ich v servise prečipovať.

Ostatne, častá nepresnosť ostrenia objektívov Sigma na telách Canon je priam legendárna. Nehovoriac o tom, že výrobcovia fotoaparátov nezverejňujú svoje budúce plány na vývoj. Keď v najnižších modeloch Nikon vymizli ostriace motory, na nejakú dobu ostali ostatní výrobcovia (hlavne Tokina a Tamron) na suchu. Podobné situácie sa môžu v podstate kedykoľvek opakovať. Stačí, aby sa trochu zmenil protokol komunikácie medzi telom a objektívom.

Na druhej strane sú dva dobré dôvody, prečo alternatívu zvážiť. Prvým je cena. Objektívy ako Tamron 17 - 50/2,8 či Tokina 12 - 24/4, alebo telekonvertory Kenko dosahujú kvality blízkej „originálom" za zlomok ich ceny. Oplatí sa však dobre vyberať, úspora na nesprávnom mieste môže niekedy vyjsť aj draho.

Druhým dôvodom sú unikátne objektívy, ktoré výrobca tela jednoducho nemá alebo nie s potrebnými vlastnosťami. Napríklad stabilizovaný Tamron 17 - 50/2,8 pre Nikon, zoomové rybie oko Tokina 10 - 17 mm či svetelný širokáč 11 - 16, teleobjektívy Sigma 50 - 500 mm, 300 - 800 mm či 200 - 500 mm, alebo rôzne makroobjektívy týchto značiek.

Do tejto kategórie patria aj Sigma 50 - 150/2,8 a Tokina 50 - 135/2,8 (prípadne stará Tokina 60 - 120/2,8). Oba objektívy sú rozsahovo takmer identické a optickými kvalitami podobné - kusová variácia hrá rovnakú rolu než rozdiely medzi modelmi. Tokina však svoj objektív postavila do roly krajinkárskeho - je vybavený napevno pribudovaným statívovým závitom a klasickým ostrením. Sigma naopak nemá možnosť statívovej objímky a obsahuje rýchly ultrazvukový ostriaci motor, takže je určená na rýchle deje.

Nikkor 80 - 200/2,8 AF-D, Sigma 50 - 150/2,8 EX II

Keď máme vedľa seba tieto dva objektívy, je to ako porovnávať starý manuálny filmový fotoaparát s moderným digitálom. Nikkor úplne zodpovedá prvej kategórii - jednoliaty celokovový tubus pripomína delovú hlaveň. Tento kúsok ani po desaťročí nevykazuje poruchy (okrem vypadnutého prepínača limitu ostrenia) ani optické zmeny. To sa asi nezmení ani po ďalších desiatich rokoch - lenže musíme so sebou stále nosiť váhu 1,3kg.

Sigma je výrazne menšia a ľahšia, váži 780 g, čo je naozaj badateľný rozdiel, hlavne ak potrebujeme ísť naľahko. Nikkor na správne vyváženie naozaj potrebuje podobne ťažké telo s vertikálnym gripom. Malé fotoaparáty, ako napr. D40, sú na ňom mimoriadne nevyvážené a široký objektív dokonca zavadzia pri držaní. Sigma naopak pôsobí s malými telami ako kompaktný celok. Telo objektívu je pokryté plastovou vrstvou s pieskovitou štruktúrou, typickou pre rad EX. Niekomu sa toto spracovanie páči, niekomu nie, každopádne v zime tak nechladí, je príjemné na dotyk a odoláva poteniu.

Zoom aj ostrenie obstarávajú gumové, rovnako široké prstence, ktoré sa ovládajú skvele, ale medzi nimi je málo miesta na úchop pri výmene objektívu. Dĺžka objektívu (podobne ako u Nikkoru) sa nemení za žiadnych podmienok. Závit na filtre má priemer 67mm, čo je dnes pomerne populárny rozmer (rovnaký majú viaceré základné zoomy), zatiaľ čo Nikkor 77mm. Predná krytka u Sigmy je praktická, u zadnej sa však výrobca nepoučil - rozhodne ju treba vymeniť za krytku Nikon.

Bazárová cena Nikkoru je okolo 500 eur podľa stavu a verzie (dvojprstencová je drahšia). Nový stojí okolo 1200 eur, ak ho nájdete - ľahšie sa dá zohnať stabilizovaný 70 - 200/2,8 VR, samozrejme oveľa drahší. Sigma stojí nová od 600 eur, teda porovnateľne s bazárovým Nikkorom. U oboch je v štandardnom príslušenstve puzdro s popruhom cez rameno, u Sigmy aj slnečná clona.

Po stránke mechaniky si objektívy v podobnej cene nemajú čo vyčítať - Nikkor je robustnejší, Sigma menšia, čo je dané kratším ohniskom (a formátom iba pre APS-C). Neviem či Sigma vydrží desaťročie služby s čistím štítom, ale obsahuje aj viac poruchovej elektroniky.

Do praxe

Ak chcete Nikkor a fotiť ním čokoľvek hýbajúce sa, je rozhodne potrebné investovať do dvojprstencovej verzie a/alebo novšieho tela (aspoň D300). Kým jednoprstenec zaostrí, čokoľvek rýchlejšie ako krajinka bude dávno preč. Sledovať pohybujúci sa objekt dokáže spoľahlivo, ale v praxi to nepomáha. Na letiacu čajku nestihne zaostriť. Navyše pri ostrení vydáva zvuky, ktoré zodpovedajú mase posúvaného skla; pri doraze na koniec rozsahu to fotoaparátom takmer zatrasie.

Sigma je naopak úplne tichá a extra rýchla, aj keď vykazuje trochu „focus hunting" - pred konečným zaostrením vyskúša aj polohy pred a za rovinou zaostrenia. Lietajúce čajky nie sú problém ani na základnom tele, ako D60.

Sigma zvláda sledovať aj takéto živly. Nikon D200 a D60, RAW z ViewNX, bez doostrenia.

Majitelia verzie pre Nikon však narazia hneď na niekoľko problémov s kompatibilitou. Za prvé, ostriaci prstenec sa otáča presne opačným smerom (tzn. ako u Canonu). Za druhé: hoci HSM motor umožňuje priamu zmenu zaostrenia", funguje to iba v režime AF-S. Pri kontinuálnom ostrení si totiž fotoaparát nevšimne, že sme preostrili manuálne, kľudne znova zaostrí sám a ďalej pokračuje v režime AF-C. Takto sa však chovajú aj niektoré objektívy Nikkor. Za tretie - indikátor zaostrenia (zelená bodka) v hľadáčiku prestane ukazovať správne zaostrenie po manuálnom preostrení. Čiže stále ukazuje zaostrené, aj keď už nie je, alebo nezaostrené, aj keď sme manuálne dobre zaostrili. Tretí bod je dosť iritujúci, prvé dva som si v praxi ani neuvedomil.

Presnosť zaostrenia je pri dlhých objektívoch takmer citlivá záležitosť. Bez statívu môže dôjsť k pomýleniu ostriaceho systému pohybom, pri otvorenej clone hrá rolu malá hĺbka ostrosti... Tak či tak, tento Nikkor má na dlhom konci niekedy problémy s presnosťou zaostrenia, pri ostrení na blízko je to aj systémová vlastnosť tohto modelu. Sigma je v ostrení spoľahlivejšia, ale vždy bude závisieť od kalibrácie konkrétneho objektívu a spolupráce s telom.

Oba objektívy sú podobne „žravé" na energiu. V predvianočných mrazoch sa mi s oboma rovnako s napoly vybitou batériou, fotoaparát zasekával. V zime treba myslieť na to, že teleobjektívy spôsobujú väčšiu spotrebu a urobiť patričné opatrenia.

Celkovo je v oblasti praktickosti Sigma jasne lepšia, vďaka rozmerom sa s ňou aj jednoduchšie pracuje. U Nikonu sa za podobnými vlastnosťami treba pozrieť o priečku nižšie (70 - 300/4,5 - 5,6 AF-S VR) alebo vybrať nový model (70 - 200/2,8 AF-S VR).

Obrazová kvalita

Všetky vlastnosti objektívov sú z praktického hľadiska dôležité, ale nakoniec je „lepší" objektív predsa len ten, ktorý poskytuje lepší obraz. A ktorý je to z týchto dvoch?

Prvý test: Strom vo vzdialenosti „na nekonečno", pre porovnanie sú pridružené aj výsledky z troch základných objektívov. Sigma dosahuje na krátkom ohnisku veľmi dobrý výsledok, na 100 mm sa Nikkoru prakticky vyrovná. Na dlhom konci už ťahá za kratší koniec, oproti Nikkoru stráca zhruba jednu clonu. Ostrosť sa v skutočnosti drží zhruba do ohniska 135 mm, potom prudko klesne. Pre dosiahnutie dobrého výsledku treba pricloniť na f/5,6, u Nikkora stačí f/4. Na reportážne účely namiesto krajiniek však zjavne poslúži aj f/2,8. Na porovnaní je aj vidieť minimálny rozdiel medzi uhlom záberu na ohniskách 150 a 200 mm - kto potrebuje lepší dosah, asi rovno ocení 300mm alebo viac.

Parametre: Nikon D200, priorita clony, ISO 100, RAW vyvolaný v Nikon ViewNX - vyváženie bielej slnečno, režim D2XMODE3, bez doodstrenia.

Druhý test: Portrét a bokeh na 150 mm. Znova sa potvrdzuje, že Sigma stráca kvalitatívne asi jednu clonu - na f/4 sa vyrovnáva Nikkoru na f/2,8. Avšak softvérovým doostrením sa výsledky takmer vyrovnajú - nejde tu o nedostatok detailov, takže rozdiel je v skutočnosti minimálny. Nikkor je navyše až desivo ostrý, čo pri portréte nemusí byť vždy žiaduce. Na 50 mm Sigma ukazuje kvality, navyše s pekne podaným bokehom aj po priclonení. Ako portrétny objektív sa osvedčí.

Parametre: Nikon D200, priorita clony, ISO 100, RAW vyvolaný v Nikon ViewNX - vyváženie bielej slnečno, režim portrait, dorovnaná expozícia, bez doodstrenia.

Tretí test: Znova záťažovka pre Sigmu - 150 mm a blízky objekt. Takto nablízko má Nikkor jednoznačne prevahu; u Sigmy sa objavujú aberácie a neostrosť. Znova platí, že softvérovým spracovaním sa dá obrázok Sigmy pomerne dobre doostriť, ale na makro to určite nebude.

Parametre: Nikon D200, manuál, ISO 100 - 280, RAW vyvolaný v Nikon ViewNX - vyváženie bielej zamračené, režim D2XMODE3, dorovnaná expozícia, bez doodstrenia.

Toto boli najhoršie varianty, celkový záver si môže každý urobiť z priložených fotografií. Každá je z RAW upraveného v Nikon ViewNX bez doostrenia. Vzhľadom k cene za telezoom so svetelnosťou f/2,8 je obrazová kvalita Sigmy výborná a navyše je to veľmi praktický objektív, takže ho môžem odporúčať. Kto sa obáva spoľahlivosti u Sigmy (čo  je dosť oprávnený pocit), môže zvoliť konkurenčnú Tokinu, majitelia tiel z druhého tábora zas objektív Canon 70 - 200/4. Objektívy 70- resp. 80 - 200/2,8 majú svoje jasné uplatnenie aj pri menších senzoroch, ale mať alternatívu, ktorá sa zmestí aj do menšej brašne, je skvelá vec. Podstatné je zvoliť si techniku, ktorá umožní vyjadrenie autorského zámeru. A ten je možné fotografiou vyjadriť naozaj iba vtedy, ak máme fotoaparát so sebou - a menší objektív so sebou je vždy lepší, než kvalitnejší doma v skrini.

Ďalšie fotografie - Sigma 50 - 150/2,8 EX II

Poznámka redakcie: nezabúdajte, že medzi objektívmi je priepastný generačný rozdiel, finančne sa objektívy rovnajú (18 ročný použitý objektív Nikkor je približne v takej cenovej relácii ako úplne nová Sigma). Jednoprstencový Nikkor, ktorý je v teste sa prestal vyrábať v r. 1992 a opticky je lepší ako nová Sigma. Nikon k dnešnému dňu má už piateho nástupcu objektívu 80-200 (70-200 AF-S VR II) s ktorým by zrovnanie vyšlo v úplný prospech Nikkoru (aj v rýchlosti a presnosti ostrenia aj v praktickom používaní) okrem ceny. (Julo Kotus)