Digitálny fotofejtón
Pred dvadsiatimi rokmi som prestal fotografovať. Presnejšie povedané, prestal som sa venovať fotografovaniu vážne. Príchodom farebnej fotografie som stratil dva dôležité momenty v procese fotenia. Prvý bol, keď som s napätím vyberal film z vyvolávacieho bubna a začal tušiť ako bude fotka vyberať. A druhý, keď sa v červenom šere tmavej komory začali vo vývojke objavovať kontúry fotky. Farebné fotky sa totiž nedali robiť v domácej tmavej komore a pre mňa príťažlivé momenty odišli do fotolabu. (Poznámka Pre Neskôr Narodených - ďalej PPNN – niekedy sa fotilo na film a nie na pamäťovú kartu).
Odložil som svoju Prakticu a Pentacon Six, kúpil som si malý, kompaktný fotoaparát (stále na film) a fotil už len rodinku.
Keď prišli prvé digitálne fotoaparáty, blysla sa predo mnou iskra nádeje, že už filmy nebudem nosiť do fotolabu. Digitálnu techniku mám rád a je aj súčasťou mojej profesie. Prvé fotky o veľkosti 50 KB však vyzerali, ako keď som 30 DINový kinofilm nazväčšoval na formát meter krát meter. Ďalej som chodil do fotolabu. (PPNN – niekedy sme za zrno vinili DIN, dnes ASA. 30 DIN je 800 ASA.)
Keď som o nejaký čas v obchode uvidel Olympus s neuveriteľným snímačom 4 megapixel, neváhal som. Smola bola, že som ho išiel odskúšať na preteky Formule 1. Keď Schumacher zastavil v boxe, aby mu vymenili pneumatiky, namieril som a stlačil spúšť. Na fotke som však nenašiel žiadne Ferrari. Mechanici na výmenu štyroch kolies potrebovali kratší čas, ako môj Olympus medzi stlačením spúšte a spustením závierky. Keďže som, ako už bolo uvedené, fotil živú rodinu a nie architektúru, znova som skončil vo fotolabe. (S tým Ferrari je to fakt pravda. Ospravedlňujem sa Olympusu, s akýmkoľvek iným fotoaparátom by som v tom čase asi dopadol rovnako.)
Vývoj nezastavíš a tak som predsa časom prešiel na digitál. Kompakty boli čoraz menšie, snímače v nich čoraz väčšie, ale dojem rozpačitý. Stále som mal pred očami fotky spred dvadsiatich rokov.
Až sa stalo niečo, čo zásadne zmenilo môj fotografický život. Narodila sa mi dcéra. Logicky som jej prvé kroky začal dokumentovať. Vo vyššom veku beriete dieťa vážnejšie ako za mlada a vaše dieťa je samozrejme najkrajšie na svete. Len na tých fotkách to tak nevyzeralo. Točil som ten kompakt v rukach všelijako, ale stále robil to, čo do neho naprogramovali a nie to, čo som chcel ja. Toto utrpenie som vydržal dva roky a potom sa to vo mne zlomilo. Keď si dokázal urobiť dobrú fotku niekedy, zvládneš to aj teraz. Pred pol rokom som navštívil Nikon, premenil eurá na zrkadlovku a nejaké sklenené veci k tomu a znova vstúpil do fotografickej rieky. Myslel som si, že do tej istej ako niekedy. Chyba, asi som v škole nedával pozor, keď sme preberali Herakleitosa. Už po pár týždňoch som našiel niekoľko zásadných rozdielov, čím sa fotografická minulosť líšila od dnešných dní.
V minulosti nefotil každý, kto dovŕšil desať rokov života. (PPNN – Mobilné telefóny neboli a na fotoaparáte ste nikde nenašli AUTO. Znamenalo to, že každý, kto fotil, chápal expozičný trojuholník a pri fotení musel rozmýšľať. Chápanie a rozmýšľanie nie je silnou stránkou väčšiny populácie, takže foťák na krku nosilo obmedzené množstvo spoluobčanov.)
Fotoaparát bolo treba pred stlačením spúšte zaostriť. (PPNN – Motory boli v autách a nie v objektívoch. Na druhej strane to bola výhoda, pretože ostré bolo to, čo chcel fotograf a nie to, čo chcel fotoaparát.)
Film mal 36 obrázkov. (PPNN – Na akcii sa nedalo nacvakať tisíc záberov a ukazovať po akcii dva vydarené kúsky. Ak sa náhodou podaria.)
Nebolo možné robiť jedenásť obrázkov za sekundu. (PPNN – pri takejto rýchlosti by ste na film fotili tri sekundy. Vloženie ďalšieho filmu stálo dosť času a peňazí.)
Na fotografii bolo len to, čo sa odfotilo. (PPNN – Photo shop vtedy znamenal kamenný obchod s fotografickými potrebami a nepomohol vám z fotky odstrániť svokru ani šum. Histogramy používal štatistiký úrad a vrstvy boli v zemskej kôre.)
Fotka sa nedala zverejniť pár sekúnd po odfotení. Polaroid mal tieto ambície, ale aj tak mu to trvalo aspoň minútu. Zďaleka však nemal na najnovšie vychytávky, keď sa cez vbudované wi-fi dostanú fotky na Facebook niekoľko sekúnd po cvaknutí. Doba je rýchla, takže očakávam, že táto funkcia sa zintegruje so sekvenčným snímaním a onedlho budú fotografickí nadšenci posielať na Facebook aj jedenásť fotiek za sekundu.
Realitu nezmeníš tým, že si ju nevšímaš, takže som akceptoval všetky atribúty modernej fotografie. Keď som sa zdomestikoval vo výrazoch ako RAW a HDR a zistil, že teraz beží svetlá komora a nie tmavá, mohol som sa pustiť do rozhovoru o modernej fotografii bez toho, aby som vyzeral ako z iného sveta. Nakoniec, pamäťová karta je praktickejšia ako zvitkový film, aj keď na rozdiel od filmu niekedy prestáva fungovať z neznámych príčin. Kvôli Photoshopu nemusím zatemniť všetky okná, a hoci sa fotky sa vo Photoshope nevynárajú tak tajomne ako v tmavej komore, trvá im to rovako, keďže nevlastním osemjadrový MacPro.
V objaviteľskej snahe zistiť stav modernej fotografie som navštívil niekoľko výstav, prečítal pár časopisov a kníh a zistil som, že aj vo fotografii je to dnes presne tak, ako vo všetkých ostatných činnostiach. Všetko sa deje na nete. Internet je škola, diskusný klub, aréna aj výstavisko v jednom. Ak nie si na www, nie si. A od toho poznania už bol len krôčik k momentu, keď sa vedľa môjho mena na ePhote začínal objavovať status online.
Konečne všetko v jednom. Už mi stačí chodiť na jeden portál a ušetrený čas môžem venovať foteniu. Ani výstavy nemusím vymetať, veď je tu Fotografia dňa. To najlepšie, čo sa predchádzajúci deň na fotografickom Slovensku narodilo. Tu sa naučím, ako vyzerajú nové trendy a keď budem dobrý, budú tam niekedy aj moje fotky. Najprv však treba pochopiť, čo je in. Pár mesiacov sledovania mi nekompromisne ukázalo nové trendy fotografie a umelecké skupiny, do ktorých sa treba zaradiť. Niektoré sú len klony z minulosti, niektoré sú zbrusu nové.
Populisti
Úplne najúspešnejšia skupina v každej ľudskej činnosti, ktorú vykonávajú masy. Je jedno, či je to umenie, alebo politika. Je potrebné pochopiť, čo sa páči väčšine a zvyčajne je to šedý (výhoda fotografie je, že môže byť aj farebný) nenáročný priemer, ktorý nevyžaduje od konzumenta veľa uvažovania. Hlavne, aby to dobre vyzeralo. Vintegrovať myšlienku je rizikové, môže znehodnotiť úspech diela.
Photoshopisti
Nová početná skupina, ktorá kedysi nebola. Niečo sa odfotí (nie je nutná podmienka) a potom sa z toho za pár hodín v postprocessingu urobí niečo úplne iné. Fantázii, množstvu vrstiev a plug-inov sa medze nekladú. Víťazom je Adobe, ktorému stúpa obrat každou novou verziou CC.
Holobabisti
Veľmi úspešná skupina. Väčšina fotografov a tak aj hodnotiteľov sú muži a tak kus nahého ženského tela má veľké šance na úspech. Tomu úplne rozumiem, aj ja si každú takúto fotku aspoň pozriem. Niekedy bezúspešne pátram, kde je idea, alebo ako tú modelku fotograf dostal na ulicu. Zatiaľ je terčom väčšinou nežné pohlavie. Mužská časť z 10% populácie sa tu neprejavuje.
Dlhočasisti
Dlhé časy a ND filtre sú in. Obloha musí byť rozmazaná a potôčik ako z páperia. Najlepšie použiť viac ako jeden filter a čas nad 100 sekúnd. Je to náročné, s 1000-kou sa nedá zaostriť a na trojminútovú expozíciu je potrebný dobrý statív, ktorý dosť váži. Niektorí leniví špekulanti sa to snažia oklamať vo Photoshope.
Aranžéri
Toto je legitímna skupina, veď fotografia je často o dôkladne pripravenej scéne. Na vzbudenie záujmu však dnes treba niečo veľmi nezvyčajné, alebo šokujúce. Napodobniť Young Ho Kanga chce nadštandardnú fantáziu, ale niečo hororové v lese, močiari, alebo polozrútenej stavbe by mohlo zafungovať.
Moj tínedžerský syn ma nepovažuje za veľmi bystrého (keďže sa nechytám vo World of Warcraft), takže je možné, že som nejakú skupinu nezaregistroval. Ale aj tento počet pre mňa ako reinkarnovaného začatočníka ponúka pekné možnosti ako sa stať dobrým a známym fotografom. Skúsim z každého rožku trošku možno sa moj talent niekde prejaví. A hlavne, s úsmevom ide všetko lepšie.
Pridaj komentár
