Kirgizsko I

Kirgizsko nespadá do originálnej definície krajiny tretieho sveta. Tou boli po druhej svetovej vojne označované štáty nepatriace ani pod vplyv kapitalistického západu a rovnako ani pod Sovietmi kontrolovaný východ železnej opony. Keďže sa prevažne jednalo o krajiny Afriky a juhovýchodnej Ázie, pojem tretie krajiny - tretí svet prischol štátom, kde sa proste nebolo najlepšie narodiť.  V ekonomickej mape na hodine geografie sme boli zelenou farbou vyšrafovaní ako postkomunistické krajiny. Teda my, Československo, spolu s Kirgizskom. Asi nám v deväťdesatych rokoch hádali podobný osud. Možno náš vtedajší premiér budil tento dojem. To, čo nás však čakalo po prílete na Medzinárodné letisko Manas pri Biškeku, bolo ťažké zaradiť.

Biškek letisko  

Policajti s čiapkami o šírke ramien organizovali rad pasažierov príletu z Moskvy. Odchytili mladíka s pankáčskym účesom, ktorý by na londýnskom Heathrow neprekvapil ani v úlohe kontrolóra batožiny, tu však nezapadal do designu chladného letiska. Po piatich minútach sa napokon i on zaradil medzi čakajúcich na pasovú kontrolu.
   Skutočná akcia začala až po prebratí batožiny, keď sa na nás vrhol húf taxikárov. S ich typickým “TAXI BIŠKEK?” vás lákajú spolu so snahou vám zobrať ruksak z chrbta a nahnať do svojho auta. Veľmi by pomohlo ak by čakali aj s fotkou svojho taxíka, čo by znamenalo medzi jazdou v tridsaťročnej audi s puknutým predným sklom a moderným (desaťročným) minivanom s klimatizáciou. Pravda ale je, že kvôli vidine postele a sprchy v tridsať kilometrov vzdialenom meste ste ochotní nielen platiť ale aj uplatiť.

Biškek Biškek

  Stručne .. takmer miliónové mesto s mriežkovo stavanými ulicami, kde rozhodne nechýbajú tieto dve veci: betón a stromy. Veľa zelene, cielene i náhodne.

Historický exkurz ulicami nečakajte. V škole nám profesorka dejepisu vravela, že po druhej svetovej vojne to už nie je história, ale politika. Biškek nemá historické námestia a bulváry, Biškek má veľa politiky. Nechýba socha Lenina a obrovské pamätníky, fontány hrdzavé i hrajúce, divadlo, filharmónia a vládne budovy kopírujúce štýly ako Las Vegas, len úlne inak. Väčšina vybudovaná za posledných 60 az 100 rokov, bezohľadu na to, či to pripomína neorenesanciu, barok alebo art deco.

Opäť stručne: žiadna láska na prvý pohľad.

 Cez víkend sa nevyhnete svadobným sprievodom. Je to ako na facebooku keď máte dvadsaťpäť: všetci sa berú. Kirgizi sa sobášia pri pamätníkoch, sovietkych betónovo kovových monumentoch s plameňom či hviezdou. Akoby u nás ľudia skladali sľub na Slavíne, či na Dukle.

   Najväčšou devízou mesta ako aj jeden z cieľov našej cesty je štvortisícový hrebeň tiahnúci sa južne od mesta. Kto nemá rád hory (ak niekto taký existuje), ten nech sa na Kirgizsko vykašle. Štvortisícovky sú tu bežné ako staré mercedesy. To isté platí aj o ľadovcoch.

Naším prvým bol ľadovec Al-Aksa, bežná aklimatizačná túra o dĺžke výstupu na Rysy z Popradského plesa. Po nadmorskej výške 2655 si všimnete, že pásmo stromov siaha pár sto výškových metrov nad výšku Gerlachu a taktiež že popri chôdzi už nevládzete rozprávať. Po tom, ako sa kroky menia na krôčiky a dýchanie na dychčanie, nám bolo jasné, že zmeníme predbežný odhad návratu. Pri treku platí, že námaha musí byť motivovaná dostatočnou odmenou. Niekomu stači športový zážitok ako taký, niekto potrebuje peknú fotku a ďalší trvá na vizuálnom zážitku. Ja chcem všetko. To mi Národný Park umožnil. Po daždi, snehu a hmle sa mi na minútu odkryl ľadovec Al-Aksa a ja som mal pocit, že toto je dôvod našej cesty. Kombinácia štrku, modrého ľadu a snehu bol prvý znak toho, že Kirgizsko bude o prírode, o horách.

Ľadovec Al-Aksa

Karakol a Ala-Kol

   Po trojhodinovej jazde autom mi hlava vibruje o sklo zadných dverí taxi minivanu. Po pravej strane už hodinu míňame jazero Isyk Kul, druhé najväčšie alpínske jazero sveta po Titicace. Pred cestou som si myslel, že toto bude jeden z najväčších “highlightov” našej cesty. Je síce krásne čisté, mierne slané, modré až tyrkysové, no kirgizské hory sú krajšou a viac sexi sestrou tejto vodnej plochy.  

Severný breh jazera Issyk Kul. Bízko mesta Tamchy, obľúbeného letného rezortu bonitnej klientely z Kazachstanu a Ruska.

   Karakol je Popradom Kirgizska, mesto na úpätí hôr a východiskový bod k desiatkám trekov medzi a na vrcholy v rozmedzí dva a sedemtisíc metrov nadmorskej výšky. Typické kirgizské mimobiškekské osídlenie je pravouhlou zmesou ulíc, kde v strede je pár potravín, mäsiarstvo a športový obchod. Mesto o veľkosti Trnavy nepôsobí rozvinuto. Mimo hlavných ťahov má ulice bez asfaltu a autá tam prechádzaju na prvom prevodovom stupni. Promenádovať sa tam cez deň s Ipodom vôbec nepúta pozornosť. Na turistov sú tam totiž zvyknutí. Po zotmení si žiaľ treba dávať pozor. Problémom nie sú zlodeji a násilníci, ale opilci. Kirgizsko je moslimská krajina, no alkohol je povoleným a obľúbeným športom.

Predajca podkov na zvieracom trhu, ktorý sa v Karakole koná každú nedeľu od štvrtej hodiny rannej. Je to jedna z mála zaujímavých atrakcií mesta. Neodporúča sa biela obuv, hlavne nie taká, z ktorej sa hovienka ťažko umývajú.

   Možno som toho ešte vo svojom živote neprešiel veľa, no výhľad a prechod kolo jazera Ala-Kol  patrí medzi moje najimpozantnejšie zážitky v živote. Slnko a ľadovcami drvená hornina farbí vodu do sýtej svetlomodrej.. Vybrali sme si päťdňový prechod cez dva priesmyky. Zo sanatória pri dedine Jety Oguz nám to zabralo tri dni, kým sme po prekonaní dvoch priesmykom došli k prvému výhľadu na jazero. Boli štyri hodiny poobede a nasledujúcich pätnásť hodín boli trekovou operou s lístkami v prvom rade. Kempovali sme pár metrov nad jazerom vo výške 3550 metrov nad morom.

Cesta do Údolia kvetov pod masívom Oguz Bashi. Krátko pred prvým rozkladaním stanov cestou k jazeru Ala-Kol.

Pozorovali sme pohyb svetla kotlinou pri západe a východe slnka. Na druhej strane jazera nám výhľad dopĺňal rachot skalných lavín, dalo sa tam sedieť hodiny a len tak čumieť. Ráno sme pokračovali pozdĺž jazera do priesmyku vo výške 3900 metrov. Odryl sa výhľad na biele ľadovce, ktoré napajájú jazero. Ak by po tomto zážitku začalo pršať a my by sme už z krajiny nič nevideli, neľutoval by som jedniný cent na letenku. Ala Kol bol trojrozmerný trekový sen, akoby ste prešli do stránok National Geographic.

Výhľad na jazero Ala-Kol zo sedla vo výške okolo 3900 metrov nad morom. 

   Po pár hodinách schádzania od sedla nad jazerom nás v doline Altyn Arashan čakali horské kúpele. Žiaden luxus. Zhruba desať betónových bazénikov zasadených do drevenej búdy obsahuje štyridsaťstupňový sírny kúpeľ. Pridanou hodnotou je ľadová rieka, kde sa môžte rozhorúčený vrhnúť a potom opäť zohriať v búde. Pre nízky počet turistov sme to za pár drobných mali celé pre seba. Nechcel som odísť.

Schádzanie zo sedla a príchod do doliny Altyn Arashan. V pozadí Pik Palatka. Palatka=Stan

Horúce kúpele v doline Altyn Arashan. Nič lepšie po viacdennej turistike neexistuje.

Kirgizské -izmy: alkoholizmus a turizmus

  Kirgizsko má ambíciu stať sa Švajčiarskom Ázie. Ambícia však neznamená nevynutne aj potenciál. Kirgizi si za posledných 20 rokov prešli niekoľkými štátnymi prevratmi a etnické napätie na juhu krajiny je aktívnou sopkou vnútornej politiky. Mestská turistika v krajine takmer neexistuje. Mimo miest Biškek, Osh a Jalalabad na juhu tam nie je čo vidieť. Pokladom krajiny sú hory a zvyšky nomádskeho pastierskeho života v dolinách. Na svoj nomádsky pôvod je Kirgizsko evidentne hrdé. Motív pastierskeho stanu - Yurty je aj na Kirgizskej vlajke. Sú doliny, kde môžete dva týždne kráčať bez jediného stretnutia s ďalším turistom. Prekvapí vás, že do kravského a konského "lajna" šliapnete i vo výškach nad tritisíc metrov. Tam kde vy budete šliapať a lapať po dychu, tam vás predbehne násťročné dievča na koni, ktoré ide zháňať dobytok z trávnatých kotlín. Aj tí pastieri vyzerajú všelijako. Nájdu sa aj vysmiati s chuťou sa vypytovať a stretnete aj podivné typy ako z knihy Stephena Kinga. Všetci pôsobia skromne. Chudobne by nebolo správne slovo. Takto proste oni žijú. Bohatý vraj nie je ten, kto má veľa, ale ten, komu chýba málo. Ich potreby síce nepoznám a nevedel som to ani posúdiť. Viem len, že nektorým chýbali cigarety. Tie sme cielene kupovali v meste pre pastierov v horách. A alkohol. Toho by sa im zišlo menej. Nájsť prázdne fľaše vodky pohodené len tak na lúke nebol síce častý jav, ale jednu plnú igelitku by som zaiste nazbieral. Nezabudnem na partiu dvoch mládencov na koni, kde jeden sa už ledva držal v sedle. Začal byť viac dobiedzavý ako zhovorčivý. Z mojej ochoty nechať sa ho napiť mojej vody sa stala nepríjemnosť, keď sa začal nožom pokúšať z fľaše vyrobiť pohár na vodku. Len preto, aby som mohol vypiť s ním. Jeho opitý priateľ bol duchaprítomnejší a situáciu zachránil i vysvetlil. Ja sám neviem, čo by som tam takto celý deň robil. Stráženie dobytka celý deň a počas celej mimozimnej sezóny je azda ľahkou cestou k alkoholizmu ako spôsobu krátenia dlhej chvíle a samoty.

   Cestu sme si rozdelili na pár spoločných a sólo trekov. Nižšie uvádzam zábery z viacerých návštev počas septembra a októbra 2013. Nebudem nahrádzať sprievodcu Lonely Planet a opisovať každý úsek cesty. Nechám obrázky hovoriť za seba. No .. možno nie úplne :)

Yurty pri jazere Song Kol. Najväčšie skladkovodné jazero Kirgizska. Jazero a okolie pôsobia ako plochý kráter medzi hrebeňmi suchých hôr. Niekedy tam sedí mierny opar celé dni a zafarbuje vzduch podľa polohy slnka.

Pastierova vnučka. Stretol som ju pri ceste k jazeru Kol Ukok vo výške 3000 metrov nad morom a následne k vyššiemu jazierku Kul Tol. Jej dedo mi pomáhal ukázať cestu a miesto brodu rozbúreného potoka.

Pastier pri jazere Song Kol.

    Kirgizsko je ideálny kompromis medzi bezpečným cestovaním a túžbe po nevšednej exotike vo vysokých horách. Krajinu Sovieti úspešne rusifikovali, čo okrem Rusov ocení každý slovanský turista. Aj medzi pastiermi mimo miest a dedín. Ľudia nepôsobia usmievavo (keď sú triezvi), no aj v prípade cestovania v najlepšej spoločnosti, teda sám, vám nehrozí nebezpečie.  Ja som samotu riešil knihou. Pri mojej druhej sólo návšteve krajiny som síce nosil "dezifekčnú" päťdesiatdvapercentnú slivovicu , no samému mi nechutilo a svojmu sprievodcovi som sa bál nechať priveľa. Alkohol ľudí mení a na žiadne premeny osobnosti som sa necítil ani ja. Určite nie dva dni cesty z civilizácie. Menilo sa hlavne počasie a s tým som sa radšej vysporadúval triezvy. O tom však už v inom článku.