Piatok trinásteho je pre niekoho obyčajným dňom, pre niekoho najhorším dňom a ja ho považujem za jeden z tých lepších, aspoň dnešný ním bol. V práci som to ukončil predčasne už o 12:00 a hneď som vedel čo z načatým dňom. Teplota vysoko nad nulou a slnečno. Doma som dal veľmi rýchly obed, prezliekol sa a naložil fototechniku a seba do auta. Tento krát som zvolil celkom, pre mňa netradičné, miesto a nevybral som sa do lesa ako vždy, ale šiel som pobehať okolité lúky a polia. Netrvalo dlho a v diaľke som zazrel stádo sŕn spolu zo srncom oddychujúc v ozimine. Pomalým krokom som sa začal blížiť po okraji poľa smerom k nim, vietor mi prial. Dostal som sa k stádu na niekoľko desiatok metrov a urobil som zopár fotiek z diaľky celej srnčej rodinky.
V zapätí sa celá srnčia família postavila a vybrala mojím smerom. Doteraz mi vŕta hlavou prečo, nechce sa mi veriť tomu, že by sa šli dobrovoľne fotiť. Približovali sa čoraz viacej a ja som bez pohybu sedel v snehu a stláčal spúšť fotoaparátu.
Zostali stáť pár metrov predo mnou a začali sa pásť. V istých chvíľach mi pripadalo, že o mne vedia, pozreli mojim smerom, skontrolovali situáciu a pokračovali v pasení. Celé toto divadielko mi predvádzali asi dve hodiny, kebyže nie som celý premočený možno by som fotil doteraz. :D
Hovorí sa, že dôležitou vlastnosťou wildlife fotografa je trpezlivosť, no mne to nedalo a už som nevydržal sedieť v tom mokrom snehu, ktorý sa podo mnou topil, musel som sa postaviť. V tom celé stádo zbystrelo a okamžite vzalo nohy na plecia. Vážne by som chcel vedieť čo sa im prehnalo hlavou v tej chvíli ako ma zbadali. ;-)