Marocké dobrodružstvo 1/4

    Bol upršaný október a ja som si opäť čítal kolegov článok z ePhoto o Maroku. Po jeho dočítaní som si povedal, že na jar musím navštíviť túto nádhernú krajinu.
    Prvým krokom bolo zohnať parťákov na tento výlet, po 2 týždňoch a obvolaní všetkých kamarátov sme boli traja. Ja, Tomáš(22), Dušan(22) a Kubo(20). Vedeli sme, že nás vyjde drahšie doprava, kedže sa auto a benzín bude rozpočítavať medzi 3 ľudí, ale ani to nás nezastaví pred tým aby sme navštívili túto prekrásnu krajinu.
    Nasledoval druhý krok, veľmi dôležitý. Tým krokom bolo zorganizovať necelých 13 dní v tejto krajine. Obrovskou inšpiráciou mi bol photoreport práve z ephoto a v podstate sme sa ho z väčšej časti aj držali. Všetci traja však máme veľmi radi turistiku a tak sme si museli nájsť miesto aj na tú. 
    Začiatkom decembra sme kúpili letenky z Viedne do Amsterdamu, kde sme mali 6,5 hodiny na prestup a odtiaľ do Marrakechu. S batožinou vyšla letenka na niečo okolo 300eur čo bola celkom dobrá suma, kedže nízkonákladovými letmi sa do Maroka nedalo dostať tak jednoducho ako kedysi. Dosť však bolo úvodných formalít, poďme na to :)

22.2 Košice

    Okolo 10 ráno vyrážame vlakom do BA, kde prespíme u Kuba na intráku. Cestou sa ku mne a Dušanovi pripája v LM, je to inak sranda, pretože s Kubom som sa nikdy nestretol osobne, dlhé roky sme sa poznali cez Counter-Strike :D. Po príchode do BA nakúpime jedlo na zajtrajšie skoré raňajky a dokúpime ešte jednu flašku slivovice, dôležitého parťáka na takéto výlety. Okolo polnoci sa poberieme na trojhodinový spánok.

23.2 Bratislava, Amsterdam, Marrakech

    3:20 ráno, prebúdzame sa na nepríjemný zvuk budíka. Pobalíme posledné drobnosti a vyrážame na parkovisko, kde nás už čaká odvoz na letisko Schwechat. Po všetkých formalitách sedíme v lietadle spoločnosti KLM smer Amsterdam. Ako som už spomínal, v Amsterdame sme mali niečo cez 6 hodín na prestup a to sme využili krátkou návštevou centra mesta, kde sme sa dostali vlakom za 15 minút, cena 4e za jednosmerný lístok. Po pár krokoch smerom do centra sme však ostali nemilo prekvapení, v pondelok ráno sa Amsterdam mení na skládku odpadu.     Našťastie to miestní smetiari veľmi rýchlo odpracú a pomaličky nás dostáva atmosféra mesta. Cestou obdivujeme mieste pamiatky, objavili sme aj česko-slovenský pub, ktorý bol bohužial zavretý a sem tam zacítime známu vôňu vychádzajúcu z okolitých coffee
shop-ov.
    Amsterdamské čaro však nemajú tie veľké a široké ulice, ale práve tie maličké, v ktorých sa nachádza v strede kanál a po oboch stranách ho lemujú cesty a domčeky. Na týchto domčekom je veľmi dobre vidieť aký obrovský vplyv má všetká tá okolitá voda. Každý jeden domček padá do inej strany a vyzerá to veľmi fascinujúco, občas má človek obavu popod ne prejsť.  
    Všetky tieto malé uličky sú v Red Light Districte. Aj takto cez deň tu bolo otvorených veľa "podnikov pre dospelých" avšak cez deň boli slečny vo výkladoch zahalené. V podstate sa v týchto uličkách strieda coffe shop, fast food a verejné domy.  My sme sem neprišli kvôli týmto "zábavkám" a tak využívame fast food na najedenie sa a skočíme do coffe shop-u na pivo, pekne drahé pivo. Čas sa však kráti a my sa musíme vrátiť na letisko. Máme pred sebou ešte dlhú cestu do Marrakechu.     V podstate celý let do Marrakechu prespíme až na pár chvíľ, keď sme prelietali nad nádhené Pyreneje a tesne pred pristánim, kde sme už obdivovali pestrú marockú krajinu...     ...je niečo po 18tej miestneho času a my vystupujeme z lietadla, teplota tu je veľmi príjemná čo nás teší. Našťastie sa oba naše batohy dostavili v poriadku do Marrakechu a tak môžme vyraziť do centra. Ledva vôjdeme do príletovej haly a už sa na nás vrhá miestny obchodník, že nám chce prenajať auto. Z jeho cenou však nie sme spokojní tak do toho vstupuje majiteľ predajne a nakoniec máme auto, Fiat Punto Grande za 230eur na 11 dní, donesie nám ho zajtra do centra mesta k jedinému hostelu, ktorý poznáme, dúfame, že v ňom bude voľné miesto. Pomaly sa stmieva a my zháňame taxík. Neprišli sme práve v najlepší čas a taxikár si samozrejme účtuje naviac za to, že je už tma, zjednávali sme cenu čo to šlo, ale aj tak to nebola žiadna sláva. O pár minút na to sedíme v taxíku a zažívame pravé marocké šoférovanie, kde značky a predpisy sú len tak. Obehovanie z prava po krajnici, červená je poväčšine iba farba na semafóre, bola to sranda. 
    V tejto krajine sa biznis posúva a tak sme ani poriadne nevystúpili a už sme mali poslíčka, ktorý nás odnesie k hostelu. Vedeli sme, že za to bude chcieť ďalšie peniaze, ale nezistili sme si poriadne cestu a myslím, že aj keby sme si ju zistili netrafili by sme. Dostali sme sa do úzkych uličiek Marrakechu a bola už poriadna tma. Nemali sme z toho dobrý pocit, bočili sme doprava, doľava, stále užšie a užšie uličky, naspäť by sme netrafili ani náhodou. 
    Sme pred hostelom a poslíček si pýta nemalú sumu peňazí, ktorú mu odmietame zaplatiť. On prehadzuje pár slov s vedúcim hostelu a zrazu je obsadené, náhodička. Nám už, ale nebolo všetko jedno. Samozrejme poslíček má pre nás alternatívu takže pokračujeme ďalej spleťou uličiek a sme pred druhým hostelom, tu už majú voľné a poslíček opäť pýta peniaze. Úplne vytočení a unavení po dlhej ceste mu dávame ešte nejaké drobné nech už dá pokoj a ideme dnu. Zapisujeme sa na ubytovaní, platíme, zložíme sa a ideme sa prejsť a navečeriať na známe námestie Jeama El Fna. Na dnes máme toho dosť, na hosteli sme sa osprchovali a šli hneď spať. Navštíviť Marrakech ako prvé mesto krajiny nie je najlepšia voľba a ako neskúsení turisti sme na to doplatili, no našťastie všetko dopadlo v poriadku akurát sme prišli o zbytočne veľkú sumu peňazí.  

24.2 Marrakech, Imlil 

    Po včerajšom náročnom dni sme si potrebovali poriadne oddýchnuť a tak vstávame až okolo 9tej hodiny. Dole nás už čakajú raňajky a to boli teda raňajky v riadnom štýle. 
Raňajky boli typické marocké, chlieb, maslo, 2 druhy džemu, "berberská whiskey" alebo po našom čaj a káva. Boli to výborné raňajky. Ak si spomínate písal som, že máme rezervované auto pred špecifický hostel a ako viete nespali sme v tom hosteli, čo bol tak trošku problém. Vedúca tohto hostelu bola však veľmi milá slečna a zavolala do požičovne nech prinesú auto na iné miesto. Celí natešení ho ideme prevziať, super auto, natrepali sme tam všetko a vedeli sme cestovať v úplnom pohodlí. Ako sme sa posledný krát vracali do hostelu všimli sme si na stene značku hotela, celkom viditeľná, že? :D Kedže sme nechceli platiť v centre mesta parkovné zobrali sme si všetky veci, naložili ich do auta a šli do miestneho Carrefouru. Tu sme nechali auto na zvyšok dňa a nakúpili sme si pár balení flaškovej vody a nejaké jedlo.
Blížil sa obed a my sme sa vybrali si pozrieť mesto, pôsobilo na nás oveľa lepším dojmom ako v noci. Marrakech je celkom priestranné mesto jedine stará Medina je natrepaná hlava na hlave, ale aj táto časť má svoje čaro. V úzkych uličkách to cez deň ožíva vďaka malým obchodíkom s potravinami, korením a hlavne elektronikou, v podstate v každom obchodíku predávali telefóny.
    Opäť sme skončili na námesti Jeama El Fna, kde bolo teraz ešte viac ľudí ako cez deň, rôzny zabávači, veštci a hlavne krotitelia hadov, od tých sme si držali bezpečný odstup a poväčšine sme ani nefotili, totižto za fotenie od nás furt pýtali plno peňazí a nám sa s nimi nechcelo hádať a hlavne im nič dávať.    Zmohol nás hlad tak sme skočili na marocké špeciality, Kuskus a Tajin. Na fotke nižšie je Tajin bližšie k fotografovi a je to vlastne taká špeciálna misa, ktorá sa celá nahreje a v nej sa potom jedlo varí. Poväčšine je to hovädzie mäso s rôznorodou oblohou. Kuskus, ten ďalej na fotke je zas z takej špecifickej ryži a taktiež s mäsom a oblohou. Obe jedlá sú chutné, ale všetci sme sa zhodli, že Tajin bol lepší. Takmer 90% času sme ako nápoj mali čerstvo vyštavené pomaranče a bola to bomba!
    Po obede sme si však všetci traja vymenili pohľady a zhodli sa, že máme dosť tohto ruchu a ideme do hôr o deň skôr ako bol prvý plán a rozhodli sme sa výborne. Pred odchodom z mesta ešte natankujeme plnú čo nás výjde asi na 40eur. Liter benzínu stál pod 1 euro. Vychádzame z mesta a oproti nám sa týči obrovské pohorie Atlas.     Postupne začíname naberať nadmorskú výšku a okolitá krajina je neskutočne nádherná. Míňame policajtov, nechávajú nás prejsť. Mal som pocit, že už nejak dlho nebola tá správna odbočka tak som zapol GPS a prešli sme ju, no veď nevadí. Vraciame sa späť. Tentokrát nás policajti zastavili. Chcú od nás doklady od auta, ktoré nevieme ani za nič nájsť, vytrepali sme polku vecí z auta a stále nič. Už som veľmi krivo pozeral na Dušana, že ak ich stratil nech si ma nepraje. Po asi 15 minútach sa nám ich podarilo nájsť, spadol nám kameň zo srdca. Policajtovi to už však bolo jedno, jeho celý čas veľmi netrápili tie doklady, išlo mu o to, že Kubo nemal vzadu zapnutý pás a že to bude pokuta za 30eur. Parádny začiatok výletu! :D. Ľahší o ďalšie eurá konečne trafíme správnu odbočku a cesta sa opäť trošku zmenšila, lemujeme obrovské koryto rieky zatiaľ ešte takmer vyschnuté. 
    Sme tu. Imlil je prekrásna dedinka v nadmorskej výške 1700mnm, ktorá žije hlavne z turizmu, pomaly sme vošli do dediny a hneď si nás odchytil jeden domáci. Neskutočne milý človek, ktorý nám ponúkol úžasné ubytovanie so všetkým za super cenu. Bol to turistický sprievodca takže nám aj poradil ohľadom výstupu na Jeb Toubkal. Pomaličky sa začína stmievať a po parádnej večeri ideme do miestnej krčmy pozerať futbal. Kým Dušan je celý natešený z futbalu mne s Kubom beží hlavou len to aby vietor odfúkol tých pár mrakov a budeme môcť odfotiť nejaké hviezdy a timelapsy. Naše prianie sa splnilo a ako sa vraciame z krčmy tak je jasná obloha plná miliónov hviezd. Vybiehame na strechu, na posilnenie si berieme aj domácu Slivku a počas toho ako foťák pracuje my sa posilňujeme. Pitie alkoholu na verejnosti je v Maroku trestné a ak nás domáci neklamal trest sú 2 noci vo väzení. Tuto v horách to snáď nikomu vadiť nebude... nazdravie :).

25.2 Imlil, Refuge du Toubkal

    Budíme sa okolo 9 ráno, noc bola veľmi chladná a spali sme pod 2 dekami. Ešte pred raňajkami vybiehame na strechu pokochať sa ako postupne Slnko vypĺňa údolie svojimi ľučmi a ohrieva vzduch. Človek si veľmi rýchlo zamiluje toto miesto a aj tunajších ľudí. Je to iné ako v Marrakechy, je tu kľud, výborný vzduch a aj celkom vysoká nadmorská výška tomu všetkému dopomáha. Kým sa my kocháme tou nádherou domácí nám nachystajú raňajky, klasické marocké, rovnaké ako sme mali v Marrakechy. Padnú výborne a dodajú energiu pred dlhým výstupom, ktorý nás čaká.
    Niečo po 10 hodine vyrážame. Všetku nepotrebnú batožinu nechávame na ubytovaní. Máme pred sebou 5-6 hodinový výstup do základného táboru, ktorý je v nadmorskej výške 3207m.n.m. Prevýšenie bude teda okolo 1500 metrov. Trasa nie je nijak špeciálne značená a taktiež nie je jednoduché nájsť schopnú mapu. Najideálnejšie je sa pýtať domácich, ktorý Vás vždy dobre nasmerujú a ani si za to nepýtajú žiadne peniaze ako v mestách.

    Výstup začína hneď poriadným 200 metrovým stúpaním do vyššej dedinky Aroumd odkiaľ sa potom pokračuje po kraji obrovského koryta rieky. Celý tento úsek po posvätné miesto Sidi Chamharouch je v miernom prevýšení a šlape sa nám veľmi dobre, cestou míňame zopár obchodíkov s marockými suvenírmi, šatkami, kameňmi, ale hlavne pomarančovou šťavou, ktorej nedokážeme odolať. Je drahšia ako v meste, ale stále vynikajúca. Majiteľ obchodíka dokonca ovláda aj pár slov po slovensky a ani nás veľmi neprekvapuje, že ovláda slovo Slivovička. Aby sa nepovedalo, jedného štamperlíka sme si s ním dali a pokračujeme ďalej.     V diaľke už vidíme posvätné miesto. Máme za sebou 600 výškových metrov, šlape sa nám parádne a okolitá prekrásna príroda tomu dodáva ešte lepšiu atmosféru. Teplota je na vysokú nadmorskú výšku celkom príjemná, šlapeme iba v kraťasoch a krátkom tričku, opaľovací krém a okuliare sú nutnosť. Po "dedinke" prichádza opäť prudké stúpanie a začína už aj sneh, výškové metre pribúdajú, no teplota sa stále drží na príjemnej hodnote. Opäť míňame obchodík s pomarančovou šťavou a to je pre nás znamenie zastaviť a posilniť sa.     Pokračujeme ďalej, cez nadmorskú výšku nášho najvyššieho vrchu prechádzame akoby sa ani nič nedialo a stúpame stále vyššie a vyššie. Pomaly a isto atakujeme hranicu 3000 metrov nad morom, keď konečne v dialke vidíme základný tábor, chatu, kde budeme prespávať. Stále sme ľahko oblečený. Zo začiatku nás prítomnosť chaty v pozadí tešila, ale úsek k nej bol nakoniec oveľa dlhší ako sme čakali a chata v pozadí nás celkom psychicky ničila.    Sme tu. Refuge du Toubkal, 3207m.n.m. Unavení, zničení, ale šťastní. Zložili sme si veci v jednej zo spacích miestností. Bola v nej neskutočná kosa a my sme len dúfali, že sa to v noci trošku vyhreje. Zídeme dole, kde dostaneme berberskú whiskey, v polospánku čakáme na večeru a občas prehodíme pár slov s ostatnými turistami ohľadom zajtrajšieho výstupu. Večera, konečne! Výborná hustá zemiaková polievka a kurací Kuskus. Ešte jedna whiskey a ideme si ľahnúť. V izbách sa našťastie nadýchalo a je tam teplejšie, stále je to však len pár stupňov nad nulou. Bude to veľmi chladná noc. 

26.2 Refuge du Toubkal, Jeb Toubkal, Imlil

    5:00, vstávame, poriadne sa obliekame a spacáky nechávame na izbe, snažíme sa čo najviac znížiť hmotnosť vakov. Po včerajšom výstupe sme celkom unavení tak nech nás nič zbytočné neťaží. O pol 6 ráno nás čakajú raňajky na stole. Po nich si obúvame mačky a pár minút po šiestej vyrážame v skupinke viacerých ľudí. Mačky sú nutnosťou pri zimnom výstupe na Toubkal kedže bez nich by ste prvé stúpanie nedokázali vyšlapať. Všade tma, okolie osvecuje iba pár čeloviek a nad hlavami máme nespočetné množstvo hviezd. Začíname bez vetra a teplota je okolo -6 stupňov. Pár metrov od chaty začína veľmi prudké stúpanie, človek si musí dávať pozor pri každom kroku. Jedna chyba a zošmykne sa po zľadovateľom svahu až dole k chate. V tej tme je celkom problematické držať sa chodníka a tak pred seba púšťame sprievodcu. Chvíľami mám pocit, že viac šlapeme do výšky ako do diaľky, je to šialené. Dušanovi sa na tomto strmom svahu zošmykla mačka a tak sa zdržal jej opravovaním, my zatiaľ pokračujeme pomalým tempom ďalej. Celú cestu nám robí spoločnosť domáci psík. Okolo výšky 3500 metrov sa dostávame zo závetria a výstup nám začína znepríjemňovať neustáli severozápadný vietor. To vyťahujem hroznový cukor, ktorý nám dodáva energiu a pokračujeme. Na Kubovi aj Dušanovi vidím, že už toho majú dosť tak sa snažím ich trocha povzbudiť a potiahnúť. Začína vychádzať Slnko a pomaly sa dostávame do sedla, 3900m.n.m. Otvára sa nám pohľad na druhú stranu pohoria. Žasnem. Dokonca vidíme aj vrchol, už len 260 výškových metrov.     Začína posledná časť výstupu a všetci traja už máme dosť, fyzicky aj psychicky. Teraz to však nevzdáme. Stúpame a stretávame turistov vracajúcich sa z vrcholu, vraj je tam prenádherne, ale veľmi veterno. Opäť sa ku nám pripája psík, ktorý už bol na vrchole tento deň 2x. Malý borec. Posledné metre, posledné kroky a sme tam, sme na najvyššom vrchu pohoria Atlas, Jeb Toubkal, 4167m.n.m. To, aký nádherný výhľad odtiaľ bol nedokážem ani opísať.    Celý výstup, od chaty na vrchol, nám trval asi 3 hodiny a prekonali sme prevýšenie 960 metrov. Hore fúka veľmi nepríjemný vietor a tak po pár fotkách, pohľadoch a kúskoch horkej čokolády sa poberáme na zostup ku chate. Pred týmto zostupom sme mali veľký rešpekt kedže nikto z nás nemá práve najzdravšie kolená. Išlo to ľahšie ako som čakal a za hodinku sme boli pred záverečným klesaním ku chate. Na tomto mieste sa mi rotrhlo jedno ramienko na mačke a nedržala mi. Chvíľku som to skúšal iba s jednou, ale kopec bol príliš strmý a nešlo to. Tak som sa otočil na Kuba s tým, že ma to už nebaví, sadol som si na zadok a začal som sa šmýkať priamo dole. Takýmto štýlom sme boli obaja dole asi za 5 minút :D. Neodporúčam to robiť kedže sa pri brzdení môže stať, že si vytknete členok. My sme to našťastie zvládli bez nehôd. Kolegovia z Anglicka to mali vymyslené lepšie, ľahli si na brucho, šmýkali sa a keď to bolo nutné brzdili cepínom. Trocha zábavy pre dospelých na záver zostupu :D.  Na chate sa prezliekame a dávame si krátky oddych, je tesne pred obedom. Balíme si veci a chystáme sa na druhý zostup až do dediny Imlil. Kým sme boli na snehu išlo to veľmi rýchlo a ľahko. Záverečný úsek po kameňoch nás totálne dorazil a do dediny sme došli z posledných síl slimačím krokom, z vrcholu do dediny je to 2400 výškových metrov a bola to riadna makačka. Už pocas cesty dole sme sa zhodli, že nemá zmysel dnes cestovať ďalej a ostaneme ešte jednu noc na tom istom ubytovaní. Teplá sprcha a výborná večera nám padla vhod. Totálne zničení a unavení sme sa pobrali spať s neuveriteľným zážitkom a pocitom čo nádherné nás ešte čaká... 

Pokračovanie: http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/1943/marocke-dobrodruzstvo-2-4/