V mojich 10-12 rokoch mi môj starý otec ukázal líščiu noru neďaleko od nášho domu. Zopár krát som pri nej bol dokonca aj sám, no nikdy som nemal možnosť vidieť tam líšku. Nora bola niekoľko rokov opustená. Za celé obdobie, čo som sa snažil nafotiť líšku sa mi k žiadnej nepodarilo dostať... až doteraz a to úplne náhodne. Prechádzal som po záhrade a pod horou som zazrel srnca. Samozrejme, bez váhania som schytil foťák a vybral sa za ním. Šiel som vyskúšať, či som to ešte nezabudol, keďže som mal dvojmesačnú prestávku kvôli iným povinnostiam. Srnec mi utiekol, keď som sa priblížil na približne 100 metrov, tým pádom pre mňa fotenie skončilo, ale keďže som bol bližšie k lesu ako k domu tak mi to nedalo a vybral som sa ďalej. Vošiel som do lesa a pred sebou som zbadal na kopčeku malé líšča.
V tej chvíli som si uvedomil, že tá nora, ktorú mi pred rokmi ukázal dedko je znovu obývaná. Pomalým krokom som sa priblížil k nore, líšča vbehlo dovnútra, tak som sa usadil približne 5 metrov pred norou. Bolo tam niekoľko otvorov. Zameral som sa na ten najväčší a dúfal, že vyjde von. Netrvalo to dlho a z nory vyšli dve líščatá.
Videli ma, no napriek tomu si očividne zo mňa ťažkú hlavu nerobili, dokonca mi pripadali celkom nebojácne a zvedavé. Na každý môj pohyb reagovali vbehnutím naspäť do diery.
Vždy vyšli skontrolovať situáciu. Pri ich poslednom ústupe som potichu odišiel, keďže bolo už dosť neskoro a svetlo na fotenie bolo fakt mizerné, ale povedal som si, že ráno si privstanem a pôjdem to skúsiť znovu, keďže nora je na východnej časti a ranné svetlo by bolo celkom vhodné na fotenie. Takže budíček na 04:00 a z veľkým nadšením a očakávaním som sa vybral opäť do lesa. Približne okolo 9:30 prišlo veľké sklamanie, žiadne fotenie sa nekonalo, nebolo čo... Počkám pár dní a skúsim to znovu, len dúfam, že medzičasom ich mama nepresťahuje do náhradnej nory. Cestou domov mi ale doprialo šťastie a na lúke som stretol srnca z predošlého dňa, takže som naprázdno neobišiel.
Pridaj komentár
