môže toto fotografia?

pri hodnotení fotografie sa často odvolávame na subjektívne vnímanie. ale čím dlhšie sa fotografiou zaoberám, tak sa rozširuje záber za hranice fotografie. čoraz viac však sa prikláňam k názoru, že vnímanie umenia, hlavne vizuálneho nie je subjektívne. dá sa predpokladať, že sa viaže na tie najnižšie signálne sústavy - v konečnom dôsledku sme stroje a ako stroje aj reagujeme. štruktúra nášho vedomia je závislá od tých najnižších úrovní/strojového kódu a možno sú to práve umelci, ktorý dokážu sa k ním dostať. nie je dôležité, či to robia vedome, ale dôležité je, že to vedia. možno sa to naučíme časom aj my ostatní. v nasledujúcom texte sa pokúsim objasniť túto teóriu.  ak by sme predpokladali, že moja teória je nesprávna a vnímanie umenia je čisto subjektívna záležitosť, tak táto teória jej neodporuje - veď môže byť výsledkom čisto subjektívnych postupov.

často vnímame vizuálne umenie ako niečo zbytočné, drahé a neproduktívne. na druhej strane vyvoláva pocity alebo inicializuje procesy, ktoré sú dôsledkom práve tých procesov, ktoré súvisia s tými základnými inštinktmi, teda prežitím. prežitie jedinca a prežitie spoločenstva. spoločenstva strojov. vizuálne umenie prináša niečo, čo sa nachádza v hlboko zakotvené v našich štruktúrach vedomia. 

na dvadsiatom ročníku pohody sú realizácie takmer stovky výtvarných umelcov. jedna inštalácia, ktorá sa robila na pohode bola zabezpečená kanoistickým klubom trenčianskeho telovýchovného spolku, ktorého som členom. na pohodu som sa dostal aj ako fotograf malého nezávislého vydavateľstva Fukkavica records od prvých dní, kedy sa letisko začalo meniť na festival a zostávam tam dovtedy, kým sa nezmení zase na letisko. vybral som niekoľko inštalácií, na ktorých by som chcel demonštrovať svoju teóriu.

agora/pozdrav pre bruce neumana/ilona németh

táto inštalácia, ktorú som nazval agora, je o komunikácii, autorka ponecháva jej význam na divákoch. bol som svedkom vzniku debaty o niektorých filozofických otázkach - do debaty som sa nezapojil, aby som neovplyvnil svojimi predstavami funkciu tejto inštalácie, teda funkciu, ktorú som jej prisúdil. ak malo byť zmyslom vyvolať debatu, podporiť komunikáciu medzi ľuďmi na agore, tak sa to podarilo. ak je toto princíp vizuálneho umenia, tak táto inštalácia je toho dôkazom.

stonehenge/dvere

zdanlivo zbytočná sa javí aj táto inštalácia. dvere usporiadané do kruhu, umožňujú hľadanie cesty akýmkoľvek smerom, ale vyjadrujú aj opakovateľnosť, ako jeden zo základných princípov prežitia. raz som tam videl šantiace deti, behajúce “z miestnosti do miestnosti”, raz uzavreté spoločnosti, raz dymiace komíny. vždy niečo iné. v susedstve tejto inštalácie je budiš aréna - kde sa na ostatných dvoch ročníkoch presunula skoro experimentálna, punková hudba, teda hudba hľadajúce nové cesty nepotrebujúce k svojej existencii klávesu enter, takže je jej umiestnenie v súlade s hudbou na pódiu.

kanoisti/pozdrav pre kokoliu/ilona németh

inštalácia demonštruje neusporiadanosť a nemožnosť cieľavedomého pohybu. ako vodák, musím trocha opraviť terminológiu popisu na stránkach pohody: túto inštaláciu predstavuje 7 zoradených plavidiel. v každom plavidle je posádka otočená chrbtom k sebe, pričom pádlujú vo vedre vody. pozdrav pre kokoliu reaguje na vyprázdnenosť vzťahov. máme loď, máme vodu a máme posádku lode, no všetky premenné sú znefunkčnené nesprávnym nastavením.

inštalácia vznikla na základe kresby brnenského výtvarníka Vladimíra Kokoliu, ale aj predstaviteľa brnenského hudobného undergroundu. kde sa momentálne kresba nachádza, nevie asi ani autor, čo dodáva tejto inštalácii mýtický rozmer. lebo nikto nevie, ako presne kresba vyzerala. myslím, že inštalácia a umiestnenie lodí zvýraznilo význam aj v súvislosti s kontrastami, ktoré priniesla pohoda. skoro nikto si nevšimol usporiadanie lodí vedľa výraznej línie a kontraste voči nemožnosti pohybu v dôsledku nesprávneho umiestnenia posádky lodí.

zaujímavé bolo sledovať reakcie ľudí na túto inštaláciu. v prvom okamihu ju považovali za reklamu a očakávali to, čo sa od reklamy očakáva. ale nič také sa nekonalo. druhá reakcia bola dostať sa do lode a odviesť sa, byť na splave v mori pohody, alebo proste splaviť letisko. keď sa pri lodiach objavili vedrá s vodou, ilúzia bola dokonalá. pohoda sa podpísala na túto inštaláciu - komunikáciou. a ďalšími netušenými kontrastami - s dopravou, športom, folklórom a dokonca aj michalom kaščákom

to čo je vlastne základnou myšlienkou inštalácie je usporiadanie. usporiadanie sveta, v ktorom žijeme musí byť v súlade s pohybom, ktorý požadujeme. na to aby to fungovalo, musí byť spolupráca. bez nej spoločnosť zanikne.

fotografie

na pohode boli inštalované aj série fotografií s témou utečencov, fotografiami z minulého ročníka, ale žiadna týchto inštalácii nevyvolala také reakcie, ako vyššie uvedené. možno je to tým, že množstvo fotografií znižuje ich hodnotu v zmysle vplyvu na ľudské konanie, či už jednotlivca alebo spoločenstva.

možno sú podobné úvahy vhodné na neviazané debaty pri pive - ale na druhej strane vysvetľovanie výtvarných diel má svoj význam - minimálne v tom, že sa vytvárajú nové symboly a komunikačné protokoly, umožňujúce a podporujúce efektívnejšiu komunikáciu. a tak sa širokým oblúkom vraciam k fotografii - práve jej rozšírenie je jej výhodou. môže vytvárať množstvo nových symbolov. mnohé z nich čaká dlhý život, ale drvivá väčšina v tomto procese neprežije ani nasledujúci deň. ak sa budete na fotografiu dívať z tohto uhla pohľadu, tak vidíte, že nie je samoúčelná a každá, hoci aj slepá ulička vývoja má svoj význam.

odkazy