Vymyslel som projekt, v ktorom idem použiť starú dobrú klasiku - čiernobielu fotku, ručnú prácu na barytovom papieri, v archívnej kvalite. Ale ťažisko je inde. Je to vlastne enviro projekt pod hlavičkou občianskeho združenia. Výsledkom bude dvojkilometrový rad impozantných stromov a odkaz odoslaný do budúcnosti cez časovú schránku. V tej budú fotografie ľudí, ktorí pomáhali pri výsadbe. Predstavujem si, ako v roku 2116 niekto vlezie do kostolnej veže, zvesí zo steny kovovú skrinku s vyrazeným nápisom "Neotvárať pred rokom 2116", potrápi sa so skrutkami zaliatymi epoxidom, odmontuje veko, obsah si odnesie niekam do tepla a začne sa v tom preberať a hľadať či tam nájde nejakého svojho praprapredka. A keď nájde, verím, že ho to poteší a že obsah tej skrinky v obci zverejní a všetci si s tým užijú trochu srandy. Myslím, že na našich potomkov budeme na tých fotkách pôsobiť asi takto:
V roku 2116 budú storočné lipy v dospelom vzraste dosahovať aj 20 metrov. Ja to nikdy neuvidím, ale predstaviť si to viem. Ja chcem krajinu malebnú. Lenže Trnavská tabuľa je placka zcelená bolševíckym poľnohospodárstvom. Tak to chcem trochu narušiť, nech sa oko má o čo oprieť, keď pozeráte z okna vlaku alebo šlapete na bicykli.
Fotky pre projekt robím zámerne čo najjednoduchšie. Skupinka ľudí, polodetail, ešte do toho treba dostať korunku mladého stromku a už nič viac. Pokorný návrat ku koreňom. Také fotky robil môj dedo, keď sa narodila moja mama a také fotky robila zasa ona, keď som sa narodil ja.
Som názoru, že takéto rodinné fotky sú hodnotnejšie než drvivá väčšina z miliardy cvakov, ktoré každý deň zahltia instagram, flickr, facebook a podobné služby. Hodnotu síce vidia len členovia rodiny, ale to nevadí. Môžem len špekulovať, čo a v akej forme sa dochová do 22.storočia z tých petabajtov jpg súborov, ktoré dnes máme. Myslím, že väčšiu šancu majú filmy a papiere. A na papieri viac verím striebru, než pigmentom. A zjavne nie som sám, prečítajte si napr. blog, ktorý napísal Michael Ernest Sweet.
Rád fotím na film, kvôli pocitu. Dokonca rád fotím staručkou Moskvou 4, hoci má mizerný hľadáčik. Je otázne, či si hranatý otvor v plechu vôbec zaslúži taký honosný názov. Fotím a nikdy nemám istotu, či mi to vylezie tak, ako som si predstavoval. A musím čakať až dofotím film - celých 8 políčok. A potom musím čakať až to vyvolám. A potom prezerám film a mám malé Vianoce. Alebo aj nie. Je to číra radosť. Skúšal som niečo podobné dosiahnuť s digitálom, akože nafotiť a nepozerať hneď na výsledok, nechať to pár týždňov uležať. Nie je to ono.
A tak sa zabávam tým, že zháňam peniaze na stromky a dobrovoľníkom vlastnoručne vyrábam fotky a osobne im to nosím a teším sa, keď vidím ako sa tešia z takej drobnosti ako je strieborný obrázk na papieri. Niekedy žasnem, aký je život prostý.
Ak ste to prečítali až sem, tak vás to hádam aj zaujalo. Priznávam, že som to celé napísal preto, aby som vás požiadal o jednu maličkosť.Prosím, dajte hlas môjmu projektu vo verejnom hlasovaní Nadácie VÚB na stránke www.komunitnegranty.sk. Vyberte kraj TT a projekt "Váš podpis v krajine". Ďakujem. (Hlasovanie skončilo 20.11.2016)
O projekte "Váš podpis v krajine" a o našom občianskom združení si môžete prečítať aj na www.cziffer.sk
V roku 2116 budú storočné lipy v dospelom vzraste dosahovať aj 20 metrov. Ja to nikdy neuvidím, ale predstaviť si to viem. Ja chcem krajinu malebnú. Lenže Trnavská tabuľa je placka zcelená bolševíckym poľnohospodárstvom. Tak to chcem trochu narušiť, nech sa oko má o čo oprieť, keď pozeráte z okna vlaku alebo šlapete na bicykli.
Fotky pre projekt robím zámerne čo najjednoduchšie. Skupinka ľudí, polodetail, ešte do toho treba dostať korunku mladého stromku a už nič viac. Pokorný návrat ku koreňom. Také fotky robil môj dedo, keď sa narodila moja mama a také fotky robila zasa ona, keď som sa narodil ja.
Som názoru, že takéto rodinné fotky sú hodnotnejšie než drvivá väčšina z miliardy cvakov, ktoré každý deň zahltia instagram, flickr, facebook a podobné služby. Hodnotu síce vidia len členovia rodiny, ale to nevadí. Môžem len špekulovať, čo a v akej forme sa dochová do 22.storočia z tých petabajtov jpg súborov, ktoré dnes máme. Myslím, že väčšiu šancu majú filmy a papiere. A na papieri viac verím striebru, než pigmentom. A zjavne nie som sám, prečítajte si napr. blog, ktorý napísal Michael Ernest Sweet.
Rád fotím na film, kvôli pocitu. Dokonca rád fotím staručkou Moskvou 4, hoci má mizerný hľadáčik. Je otázne, či si hranatý otvor v plechu vôbec zaslúži taký honosný názov. Fotím a nikdy nemám istotu, či mi to vylezie tak, ako som si predstavoval. A musím čakať až dofotím film - celých 8 políčok. A potom musím čakať až to vyvolám. A potom prezerám film a mám malé Vianoce. Alebo aj nie. Je to číra radosť. Skúšal som niečo podobné dosiahnuť s digitálom, akože nafotiť a nepozerať hneď na výsledok, nechať to pár týždňov uležať. Nie je to ono.
A tak sa zabávam tým, že zháňam peniaze na stromky a dobrovoľníkom vlastnoručne vyrábam fotky a osobne im to nosím a teším sa, keď vidím ako sa tešia z takej drobnosti ako je strieborný obrázk na papieri. Niekedy žasnem, aký je život prostý.
Ak ste to prečítali až sem, tak vás to hádam aj zaujalo. Priznávam, že som to celé napísal preto, aby som vás požiadal o jednu maličkosť.
O projekte "Váš podpis v krajine" a o našom občianskom združení si môžete prečítať aj na www.cziffer.sk