Dostihy trochu netradične
Tentokrát som sa na dostihy vybral so zámerom nafotiť ich trochu netradične. To znamenalo vynechať klasické vyostrené zábery koní na dokonale rozmazanom pozadí, explózie trávy a hliny spod kopýt a podobne a sústrediť sa skôr na panningy koní, zoomovanie počas expozície a iné techniky fotenia. Dopredu upozorňujem, že niektoré fotky môžu vyvolať nepríjemné ťahanie očí zvoľna prechádzajúce do nevoľnosti :) Ttento článok som dal do sekcie fotoreport, je to totiž skôr súhrn mojich skúseností s fotením ako tradičná fotoškola, hoci z niektorých pasáží to tak môže pôsobiť.
Pohyb po dráhe
Brnenská dráha (predpokladám, že podobne ako iné dráhy) má, okrem klasickej oválnej dráhy, vo vnútri aj trať s prekážkami. Na rozdiel od svojho prvého fotenia dostihov, kedy som fotil len spoza vonkajšieho plota a závidel som všetkým akreditovaným fotografom neobmedzený pohyb po vnútrajšku trate, tentokrát sa podarilo aj mne dostať dnu. Síce bez akreditácie, ale v sprievode druhého oveľa skúsenejšieho profesionálneho fotografa (ktorému týmto veľmi ďakujem), ktorý mi ukázal, že to v pohode ide, keď si človek dáva pozor, nerobí hlúposti a zostane z dosahu organizátorov. Je nutné spomenúť, že Brnenské dostihy nie sú až také renomované podujatie, takže táto skúsenosť môže byť úplne iná na iných dráhach, dokonca aj pre akreditovaných fotografov. V každom prípade, pohyb vo vnútri dráhy mi umožnil získať úplne iné pohľady a hlavne dostať sa bližšie ku jazdcom.
Ešte raz opakujem, že hlavným heslom je tu vlastná bezpečnosť a sledovanie diania aj mimo teleobjektívu. Vytešovanie sa nad vyplnením hľadáčiku efektnou grimasou džokeja alebo koňa je fajn, ale plný zásah kopytom vie prísť rýchlejšie než stihnete zaostriť.
Miesta na fotenie
Pre rôzne zábery sú vhodné rôzne miesta :)
Na prekážky bolo najlepšie fotiť v miestach, kde boli viaceré prekážky blízko pri sebe. Zvyšuje sa tak počet možností odfotiť kone z rôznych uhlov a človek sa toľko nenabehá, zvlášť keď sa mu na pleciach hojdá niekoľkokilová fotovýbava. Dobré miesta sú hneď spod prekážky, samozrejme nie ľahnúť si priamo pod ňu (aj keď zase impakt...), ale z okraja trate, prípadne kolmo na prekážku.
Opäť je tu bezpečnosť na mieste, na prekážkach môže kôň aj jazdec padnúť, prípadne sa kôň rozhodne neskočiť a pôjdu s jazdcom okolo prekážky. Ideálne je to preto fotiť aspoň spod plota na okraji dráhy. Prekážky sa dobre fotia aj z väčšej diaľky, najlepšie zo zákruty, aby fotograf stál priamo oproti skákajúcim koňom alebo aspoň z väčšej vzdialenosti.
Pre rovinové dostihy sa mi najviac osvedčili zátačky, kde sa kone efektne nakláňajú a hlavne majú tendenciu bežať v hustejších skupinách, čím k sebe približujú džokejov, ktorí v týchto momentoch majú tie najlepšie hlášky (väčšinou si tak dobre od srdca vynadajú). Z hľadiska fotenia to znamená možnosť odfotiť nielen kone v dynamickom pohybe, ale aj skvelé výrazy v tvárach džokejov.
Pre akýkoľvek typ dostihov je samozrejme výborným miestom na fotenie štart a cieľová rovinka, kde sa dajú urobiť zaujímavé zábery v podstate zo všetkých strán - čelne spredu, zozadu, zboku zospodu, z vrchu, kolmo na cieľ... je fakt z čoho vyberať. Mne sa najviac osvedčilo na štarte priamo spredu, keďže sa tam motalo menej ľudí a dali sa fotiť detaily jazdcov a koní.
Miesta na fotenie treba samozrejme vyberať aj s ohľadom na okolie, aby pozadie príliš nerušilo. Brnenská dráha je v tomto posadená veľmi neštastne, nakoľko má z jednej strany solárnu elektráreň, z druhej parkovisko áut, z ďalšej letisko (čo nemusí byť vždy na škodu)
a samozrejme cieľovú časť s tribúnami, ponad ktoré však vyčnievajú rodinné domy.
Techniky fotenia
Ako som už spomínal, tentokrát som fotil na dostihoch skôr experimentálne, inšpirovaný skvelou tvorbou športového fotografa Martina Kozáka, ktorého sa chystám sponzorovať (objednal som si jeho knihu :) . Techniky, na ktoré som sa zameral boli panning a zoomovanie počas expozície. Skúšal som aj rôzne točenie objektívom a pohybovanie hore-dole (to skôr neúmyselne).
Panning - sledovanie objektu s nastaveným dlhším časom. Pri koňoch sa mi panning zdal oveľa ťažší ako napríklad pri fotení áut. Až teraz som si uvedomil, že kone sa na rozdiel od áut pohybujú nielen horizontálne aj vertikálne, takže dochádza k obrovskému množstvu odpadu. Panningy koní som fotil s časmi od 1/15s do 1/160. Za jasného dňa treba pricloniť až na najvyššiu možnú clonu, no aj tak často dochádza k prepalom. 1/15s sa mi zdalo ako hraničný čas, dlhšie časy nemá moc zmysel skúšať (ten najväčší prepálený abstrakt je 1/4s), je to takmer 100% odpad.
Zoomovanie - otáčať zoomovacím prstencom na objektíve počas stlačenia spúšte. Tu sa mi najviac osvedčil širokouhlý objektív s rozsahom 17-50mm, s teleobjektívom to bolo príliš ťažké, aj keď s dostatočným tréningom by to možno šlo. So širokouhlým objektívom je ale to rozmazané okolie okolo relatívne ostrého objektu oveľa efektnejšie. Na jednej strane práve tento efekt môže spôsobovať nepríjemný pocit pri prezeraní fotografie, no na druhej strane to výrazne posilňuje efekt pohybu a rýchlosti a to všetko v 3D (aspoň vo mne to taký pocit vyvolalo:)
Dlhé časy a pohyb objektívu - nastaviť maximálny možný čas, aký svetelné podmienky dovoľujú (kým nie je v obraze všetko prepálené) a už len experimentovať. Tu som skúšal všetko možné, žiadne konkrétne skúsenosti tu nie sú.
Fotenie proti slnku - to asi hovorí samo za seba. Tu bolo nutné trochu preexponovať aby neboli siluety koní čisto čierne, prepaly by bez prechodového filtra boli tak či tak, takže až tak nevadia.
Fotovýbava
Ja som používal amatérsku zrkadlovku Nikon D5000 s objektívmi Tamron 17-50 f2.8 bez stabilizátora a teleobjektív Sigma 70-200 f2.8 HSM verzia MACRO II tiež bez stabilizátora. Žiadna prehnane drahá technika a myslím si, že by sa to dalo nafotiť aj lacnejšou. Pri týchto dvoch objektívoch som ja na svoje požiadavky veľmi spokojný ako s obrazovou kvalitou tak aj s rýchlosťou, aspoň čo sa fotenia dostihov týka. Teleobjektív som vždy mal na statíve, ktorý som používal ako monopod (vysunutá len jedna noha), aby som zabránil pohybu objektívu vo vertikálnom smere (keď som ho nechcel úmyselne). Na chrbte normálny turistický batoh, pre fotovýbavu mám ľadvin(k)u Lowepro Outback 200.
Záver
Toľko k mojim skúsenostiam z fotenia. Samotné dostihy som bohužiaľ moc nesledoval, videl som asi len dva finiše a jeden pád a naplno som sa venoval foteniu. Nachodil som okolo dráhy pekných pár kilometrov v krásne sobotné popoludnie, takže celkovo spokojnosť. Vopred ďakujem, ak sa niekto pristaví pri fotkách a vítam akékoľvek podnetné komentáre či kritiky.
Tentokrát som sa na dostihy vybral so zámerom nafotiť ich trochu netradične. To znamenalo vynechať klasické vyostrené zábery koní na dokonale rozmazanom pozadí, explózie trávy a hliny spod kopýt a podobne a sústrediť sa skôr na panningy koní, zoomovanie počas expozície a iné techniky fotenia. Dopredu upozorňujem, že niektoré fotky môžu vyvolať nepríjemné ťahanie očí zvoľna prechádzajúce do nevoľnosti :) Ttento článok som dal do sekcie fotoreport, je to totiž skôr súhrn mojich skúseností s fotením ako tradičná fotoškola, hoci z niektorých pasáží to tak môže pôsobiť.
Pohyb po dráhe
Brnenská dráha (predpokladám, že podobne ako iné dráhy) má, okrem klasickej oválnej dráhy, vo vnútri aj trať s prekážkami. Na rozdiel od svojho prvého fotenia dostihov, kedy som fotil len spoza vonkajšieho plota a závidel som všetkým akreditovaným fotografom neobmedzený pohyb po vnútrajšku trate, tentokrát sa podarilo aj mne dostať dnu. Síce bez akreditácie, ale v sprievode druhého oveľa skúsenejšieho profesionálneho fotografa (ktorému týmto veľmi ďakujem), ktorý mi ukázal, že to v pohode ide, keď si človek dáva pozor, nerobí hlúposti a zostane z dosahu organizátorov. Je nutné spomenúť, že Brnenské dostihy nie sú až také renomované podujatie, takže táto skúsenosť môže byť úplne iná na iných dráhach, dokonca aj pre akreditovaných fotografov. V každom prípade, pohyb vo vnútri dráhy mi umožnil získať úplne iné pohľady a hlavne dostať sa bližšie ku jazdcom.
Ešte raz opakujem, že hlavným heslom je tu vlastná bezpečnosť a sledovanie diania aj mimo teleobjektívu. Vytešovanie sa nad vyplnením hľadáčiku efektnou grimasou džokeja alebo koňa je fajn, ale plný zásah kopytom vie prísť rýchlejšie než stihnete zaostriť.
Miesta na fotenie
Pre rôzne zábery sú vhodné rôzne miesta :)
Na prekážky bolo najlepšie fotiť v miestach, kde boli viaceré prekážky blízko pri sebe. Zvyšuje sa tak počet možností odfotiť kone z rôznych uhlov a človek sa toľko nenabehá, zvlášť keď sa mu na pleciach hojdá niekoľkokilová fotovýbava. Dobré miesta sú hneď spod prekážky, samozrejme nie ľahnúť si priamo pod ňu (aj keď zase impakt...), ale z okraja trate, prípadne kolmo na prekážku.
Opäť je tu bezpečnosť na mieste, na prekážkach môže kôň aj jazdec padnúť, prípadne sa kôň rozhodne neskočiť a pôjdu s jazdcom okolo prekážky. Ideálne je to preto fotiť aspoň spod plota na okraji dráhy. Prekážky sa dobre fotia aj z väčšej diaľky, najlepšie zo zákruty, aby fotograf stál priamo oproti skákajúcim koňom alebo aspoň z väčšej vzdialenosti.
Pre rovinové dostihy sa mi najviac osvedčili zátačky, kde sa kone efektne nakláňajú a hlavne majú tendenciu bežať v hustejších skupinách, čím k sebe približujú džokejov, ktorí v týchto momentoch majú tie najlepšie hlášky (väčšinou si tak dobre od srdca vynadajú). Z hľadiska fotenia to znamená možnosť odfotiť nielen kone v dynamickom pohybe, ale aj skvelé výrazy v tvárach džokejov.
Pre akýkoľvek typ dostihov je samozrejme výborným miestom na fotenie štart a cieľová rovinka, kde sa dajú urobiť zaujímavé zábery v podstate zo všetkých strán - čelne spredu, zozadu, zboku zospodu, z vrchu, kolmo na cieľ... je fakt z čoho vyberať. Mne sa najviac osvedčilo na štarte priamo spredu, keďže sa tam motalo menej ľudí a dali sa fotiť detaily jazdcov a koní.
Miesta na fotenie treba samozrejme vyberať aj s ohľadom na okolie, aby pozadie príliš nerušilo. Brnenská dráha je v tomto posadená veľmi neštastne, nakoľko má z jednej strany solárnu elektráreň, z druhej parkovisko áut, z ďalšej letisko (čo nemusí byť vždy na škodu)
a samozrejme cieľovú časť s tribúnami, ponad ktoré však vyčnievajú rodinné domy.
Techniky fotenia
Ako som už spomínal, tentokrát som fotil na dostihoch skôr experimentálne, inšpirovaný skvelou tvorbou športového fotografa Martina Kozáka, ktorého sa chystám sponzorovať (objednal som si jeho knihu :) . Techniky, na ktoré som sa zameral boli panning a zoomovanie počas expozície. Skúšal som aj rôzne točenie objektívom a pohybovanie hore-dole (to skôr neúmyselne).
Panning - sledovanie objektu s nastaveným dlhším časom. Pri koňoch sa mi panning zdal oveľa ťažší ako napríklad pri fotení áut. Až teraz som si uvedomil, že kone sa na rozdiel od áut pohybujú nielen horizontálne aj vertikálne, takže dochádza k obrovskému množstvu odpadu. Panningy koní som fotil s časmi od 1/15s do 1/160. Za jasného dňa treba pricloniť až na najvyššiu možnú clonu, no aj tak často dochádza k prepalom. 1/15s sa mi zdalo ako hraničný čas, dlhšie časy nemá moc zmysel skúšať (ten najväčší prepálený abstrakt je 1/4s), je to takmer 100% odpad.
Zoomovanie - otáčať zoomovacím prstencom na objektíve počas stlačenia spúšte. Tu sa mi najviac osvedčil širokouhlý objektív s rozsahom 17-50mm, s teleobjektívom to bolo príliš ťažké, aj keď s dostatočným tréningom by to možno šlo. So širokouhlým objektívom je ale to rozmazané okolie okolo relatívne ostrého objektu oveľa efektnejšie. Na jednej strane práve tento efekt môže spôsobovať nepríjemný pocit pri prezeraní fotografie, no na druhej strane to výrazne posilňuje efekt pohybu a rýchlosti a to všetko v 3D (aspoň vo mne to taký pocit vyvolalo:)
Dlhé časy a pohyb objektívu - nastaviť maximálny možný čas, aký svetelné podmienky dovoľujú (kým nie je v obraze všetko prepálené) a už len experimentovať. Tu som skúšal všetko možné, žiadne konkrétne skúsenosti tu nie sú.
Fotenie proti slnku - to asi hovorí samo za seba. Tu bolo nutné trochu preexponovať aby neboli siluety koní čisto čierne, prepaly by bez prechodového filtra boli tak či tak, takže až tak nevadia.
Fotovýbava
Ja som používal amatérsku zrkadlovku Nikon D5000 s objektívmi Tamron 17-50 f2.8 bez stabilizátora a teleobjektív Sigma 70-200 f2.8 HSM verzia MACRO II tiež bez stabilizátora. Žiadna prehnane drahá technika a myslím si, že by sa to dalo nafotiť aj lacnejšou. Pri týchto dvoch objektívoch som ja na svoje požiadavky veľmi spokojný ako s obrazovou kvalitou tak aj s rýchlosťou, aspoň čo sa fotenia dostihov týka. Teleobjektív som vždy mal na statíve, ktorý som používal ako monopod (vysunutá len jedna noha), aby som zabránil pohybu objektívu vo vertikálnom smere (keď som ho nechcel úmyselne). Na chrbte normálny turistický batoh, pre fotovýbavu mám ľadvin(k)u Lowepro Outback 200.
Záver
Toľko k mojim skúsenostiam z fotenia. Samotné dostihy som bohužiaľ moc nesledoval, videl som asi len dva finiše a jeden pád a naplno som sa venoval foteniu. Nachodil som okolo dráhy pekných pár kilometrov v krásne sobotné popoludnie, takže celkovo spokojnosť. Vopred ďakujem, ak sa niekto pristaví pri fotkách a vítam akékoľvek podnetné komentáre či kritiky.
Pridaj komentár
