Okresné mesto Skalica sa nachádza v severozápadnom cípe Slovenska, na úpätí Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty, v povodí rieky Moravy a na hraniciach s Českou republikou. Patrí k najstarším slovenským mestám. V 14. storočí sa Skalica stala kráľovským mestom. Počas dlhej histórie sa na pôde mesta odohrávali významné stretnutia panovníkov dvoch susedných kráľovstiev, pôsobili tu príslušníci viacerých cirkevných reholí, rozvíjala sa remeselná výroba a obchod, rodila sa slovenská národná identita, sídlila tu Dočasná vláda pre Slovensko a predovšetkým tu žili ľudia, ktorí vybudovali toto krásne mesto na pomedzí Moravy a Záhoria.
Františkánsky kostol je ústrednou stavbou hlavného námestia.
Z histórie
Prvé písomné zmienky o existencii Skalice pochádzajú z roku 1217 a 1256, kedy sa v dokumentoch spomína ako Zakolcha. 6. októbra 1372 jej uhorský kráľ Ľudovít I. udelil výsady slobodného kráľovského mesta. Originál privilegiálnej listiny sa síce nezachoval, ale z neskorších konfirmácií sa dozvedáme, že mesto dostalo právo opevniť sa hradbami, obyvateľstvo bolo oslobodené od platenia daní a iných poplatkov, tovar Skaličanov bol oslobodený od tridsiatku a mýta v celom kráľovstve. Mestu bolo udelené právo usporadúvať týždenné a výročné trhy.
Vďaka ďalším privilégiám od Žigmunda Luxemburského a jeho nasledovníkov sa stala Skalica už od 1. polovice 15. storočia významným strediskom hospodárskeho, kultúrneho a duchovného života širokého okolia. V 17. storočí počtom obyvateľov, domov, ale predovšetkým z ekonomického hľadiska patrila Skalica medzi 5 - 6 najväčších a najvýznamnejších miest Slovenska a bola postavená na úroveň ďalším kráľovským mestám Bratislave, Košiciam, Trnave, Bardejovu či Prešovu. V meste vzniklo množstvo remesiel, zakladali sa cechy, prekvital čulý obchod. Chýrne v celom Uhorsku bolo predovšetkým skalické súkenníctvo, ktoré sa rozvinulo najmä koncom 18. storočia.
Z poľnohospodárskej výroby sa intenzívne rozvíjalo predovšetkým vinohradníctvo. Pred vyše 300 rokmi tu založili vinohradníci na spôsob remeselníckych cechov svoje združenie - tzv. Bratstvo sv. Urbana. Z tohto obdobia sú i historické pamiatky - kostolík sv. Urbana, patróna vinohradníkov a cechový oltár sv. Urbana vo farskom kostole s erbom vinohradníkov. Dodnes sa tu vyrába veľmi kvalitné červené víno. Množstvo vinohradníckych búd ponúka možnosť "koštúfky" tohto lahodného moku.
Na duchovný a spoločenský život mesta už od 15. storočia vplývalo niekoľko cirkevných rádov. Pravdepodobne od 30. rokov 15. storočia tu pôsobili františkáni, v 17. storočí k nim pribudli karmelitáni a jezuiti (v roku 1662 založili gymnázium), neskôr paulíni a od konca 18. storočia milosrdní bratia. Okrem šírenia kresťanskej viery napomáhali rozvoju kultúry a vzdelanosti.
Výrazne sa Skalica zapísala do celonárodných dejín v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia, keď sa stala pôdou pre organizovanie národno-oslobodzovacieho boja proti maďarizácii a spolu s Martinom a Ružomberkom sa stala intelektuálnym centrom tohto snaženia, ktoré sa v pamätnom roku 1918 skončilo rozpadnutím starého rakúsko-uhorského systému a vytvorením ČSR.
V roku 1918 sa Skalica stala na niekoľko dní sídlom Dočasnej vlády pre Slovensko (viď. publikácia z roku 1968: Skalica 1918 - Spomienky na príchod a pôsobenie dočasnej vlády pre Slovensko ) a od roku 1923 sídlom okresu. V súvislosti s územnou reorganizáciou v roku 1960 okres zanikol a mesto sa stalo súčasťou "veľkého" okresu Senica. V roku 1996 sa stalo opäť okresným mestom.
Pamiatky
Rotunda sv. Juraja
Pôvodne románska stavba pochádza pravdepodobne z prelomu 12. a 13. storočia (najnovšie sa však uvádza i prvá polovica 11. storočia). V neskorších dobách bola goticky a barokovo prestavaná. Horná časť, spojená s opevnením, plnila obrannú funkciu, spodná časť slúžila ako kaplnka. Z obdobia gotiky sa v interiéri zachovali fragmenty nástenných malieb, zobrazujúce motív z legendy o sv. Jurajovi. Fresky boli v rokoch 1995-1996 reštaurované. V roku 2002 bola v rotunde inštalovaná stála expozícia Záhorského múzea tematicky zameraná práve na predstavenie tejto najstaršej zachovanej stavebnej pamiatky v Skalici.
V roku 2005 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia priestoru okolo rotundy a kalvárie, vytvorený bol informačný systém a doplnené osvetlenie.
Rotunda sv. Juraja.
Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Márie a kláštor
Kostol a kláštor sa začali stavať v roku 1467. Kostol bol vysvätený v roku 1484. Skalický konvent patril k najvýznamnejším v salvatoriánskej provincii. Františkáni v Skalici pôsobili až do roku 1950, kedy boli odtiaľ násilne vysídlení. Po roku 1989 sa o svoj majetok prihlásili v rámci cirkevných reštitúcií. Budovy kostola i kláštora boli v uplynulých storočiach niekoľkokrát prestavované a rozširované. Komplex Františkánskeho kláštora dnes pozostáva z kláštornej budovy (je využívaná čiastočne pre komerčné účely, okresný archív a základnú umeleckú školu), kostola, tzv. rajského dvora (kde bola v nedávnej dobe rekonštruovaná studňa) a veľkej záhrady. Od roku 1993 sa uskutočnila náročná rekonštrukcia priestoru lode kostola. Pri tejto príležitosti tu bola nájdená kamenná doska s neskorogotickým textom - najstarším zachovaným nápisom v Skalici z roku 1488 (v súčasnosti sa nachádza pri vstupe do kostola).
V rámci projektu Imagine action v roku 1999 boli rekonštruované priestory bývalých hospodárskych budov františkánov a vytvorená Vínotéka u františkánov. V priebehu rokov 2003-2005 mesto financovalo rozsiahlu rekonštrukciu fasád a interiérov kláštora i vonkajších priestorov - rajského nádvoria, veľkej záhrady a nádvoria pred vínotékou. Vytvoril sa tak jedinečný priestor pre konanie kultúrnych a spoločenských podujatí - väčšieho rozsahu vo veľkej záhrade, kde bolo inštalované nové pódium, na nádvorí vínotéky pre menšie podujatia, v Galérii u františkánov, ktorá vznikla úpravou krížových chodieb, či v koncertnej sieni kláštora, ktorá bola novovytvorená adaptáciou priestorov bývalej františkánskej jedálne. Tento rozsiahly multifunkčný priestor poslúžil už na desiatky podujatí, z ktorých najväčšími boli Skalické dni, Trdlofest, Music fest.
Farský kostol sv. Michala Archanjela
S jeho výstavbou sa začalo pravdepodobne po roku 1372, ale nie je vylúčené, že na základoch staršej stavby. Pôvodne jednoloďový kostol bol v období neskorej gotiky (1450-1470) prestavaný na trojloďovú baziliku. Kostol viackrát vyhorel, bol prestavovaný a opravovaný. Pôvodnú stavbu doplnila charakteristická mohutná veža s neskororenesančnou arkádou, bočné lode zaklenuli barokovými krížovými klenbami a hlavnú loď valenými klenbami a lunetami. Bohatý interiér, oltárna architektúra a výzdoba pochádza prevažne zo 17. a 18. storočia. Oltárny obraz je od viedenského maliara Františka Antona Maulbertscha. V kostole pozornosť upútajú svojou drevorezbou lavice z prvej polovice 18. storočia, dve intarzované spovednice, secesný luster, 9 bočných cechových oltárov. Kostol je dominantou netradičného trojuholníkového námestia.
Farský kostol sv. Michala Archanjela.
Karner sv. Anny
Neodmysliteľnou súčasťou námestia je popri farskom kostole i karner sv. Anny - pôvodne gotická, oktogonálna stavba so štvorcovou apsidou. Postavili ju koncom 14. storočia. Gotický pôvod prezrádza ostenie pôvodného vstupu a pultové oporné piliere na nárožiach. Barokové úpravy - okná, vstupný portál a zaklenutie kupolou, pochádzajú zo 17. a 18. storočia.
Karner sv. Anny.
Pred karnerom stojí socha kráľa Ľudovíta I. Veľkého.
Morový stĺp sv. Panny Márie
Stĺp sa nachádza v parčíku vedľa kostola sv. Michala. Bol postavený podľa návrhu Giovanniho d´Allio v rokoch 1691-1695 a pôvodne umiestnený pred radnicou. Na diele pracoval sochár - kamenár J. Schäffer. V polovici 19.storočia stĺp opravil viedenský pozlacovač J. A. Töpfer. Koncom roka 2005 bol stĺp demontovaný a odvezený do Bratislavy na kompletné reštaurovanie. V súčasnosti je stĺp osadený na pôvodnom mieste - na námestí pred gymnáziom.
Morový stĺp sv. Panny Márie.
Kostol Najsvätejšej Trojice a kláštor milosrdných bratov
V polovici 17. storočia bol na Potočnej ulici vybudovaný pôvodne evanjelický kostol, ktorý ešte v tom istom storočí prešiel do rúk rádu jezuitov. V roku 1700 ho osídlili karmelitáni, ktorí postavili kláštor a založili lekáreň (1711). Karmelitánov po zlikvidovaní ich rehole koncom 18. storočia vystriedali milosrdní bratia. Kláštor v minulosti slúžil ako lazaret, sanatórium a tiež školským potrebám. Milosrdní bratia tu pôsobili až do roku 1950. Ošetrovali chorých a opustených, vo svojej lekárni poskytovali chorým lieky. Ich obetavé služby boli cenné hlavne v období vojen a epidémií.
Jezuitský kostol sv. Františka Xaverského
Jezuiti prišli do Skalice začiatkom 60. rokov 17. storočia. Svoj kostol a kláštor si postavili v rokoch 1693-1724 a pôsobili tu až do zlikvidovania rehole v roku 1773. Koncom 18. storočia kostol spolu s kláštorom prevzali paulíni, ktorí ho užívali len krátko a po ich odchode bol opustený. Z umelecky hodnotnej výzdoby kostola sa zachovala architektúra a štuková výzdoba hlavného oltára, časť fresiek v bočnej kaplnke Panny Márie, kde sa nachádza vchod do krýpt a oltárny obraz (v nedávnej dobe bol reštaurovaný; patrí k najväčším na Slovensku). Zvláštnosťou kostola je vynikajúca akustika jeho interiéru.
Jezuitské kolégium - gymnázium
Jezuiti sa okrem duchovných služieb intenzívne venovali pedagogickej činnosti. Dva roky po svojom príchode založili strednú školu (1662), ktorá bola koncom 17. storočia povýšená na kolégium. Jedna z najstarších stredných škôl na Slovensku, skalické gymnázium, je funkčná dodnes.
Dom kultúry (Katolícky kruh)
Secesná budova tzv. Slovenského domu patrí medzi najzaujímavejšie stavby v meste. Dodnes sa zachovala v pôvodnom stave. Pri zrode myšlienky jeho výstavby stál skalický rodák, lekár, národovec MUDr. Pavel Blaho. Projekt spracoval národný umelec architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa inšpiroval ľudovým staviteľstvom. „Kruh" bol slávnostne otvorený v r. 1905. Niekoľko miestností v ňom bolo určených pre národopisné zbierky dr. Blahu, ktoré sa stali základom k vytvoreniu regionálneho múzea. Charakter fasády dopĺňa mozaiková dekorácia s motívmi kresieb od Mikoláša Aleša. Steny a oponu veľkej divadelnej sály zdobia maľby s figurálnou tematikou od Jozefa Úprku a Antoša Frolku. Dodnes sa tu sústreďuje kultúrny život. V časti prvého poschodia sa nachádza stála expozícia Záhorského múzea a galéria Júliusa Koreszku.
V roku 2005 sa v rámci storočnice stavby uskutočnila jej pomerne rozsiahla rekonštrukcia v interiéri aj exteriéri. V rámci toho bola kompletne reinštalovaná stála expozícia Záhorského múzea.
Krásne zdobené priečelie Domu kultúry.
Radnica
Pôvodne neskororenesančná budova, barokovo prestavaná v 18. storočí. Klasicistická oprava fasády v 19. storočí dala objektu dnešnú podobu. Od konca 18. storočia je budova sídlom mestskej správy. V roku 1918, kedy sa rozpadol Rakúsko-Uhorský systém a vznikla ČSR, tu krátko sídlila Dočasná vláda pre Slovensko. Túto skutočnosť pripomína pamätná tabuľa na priečelí stavby. V roku 1995 bola k pôvodnej radnici pristavaná prístavba (ohodnotená ako Stavba roka), ktorá je s pôvodnou budovou prepojená.
Kalvária
Klasicistickú kalváriu, vybudovanú na vyvýšenine v severnej časti mesta, vysvätil arcibiskup Alexander Rudnay v roku 1823. Okolo kamenného kríža so sochami sv. Márie a sv. Jána sa nachádzajú kaplnky s výjavmi z Krížovej cesty.
Pohľad na kalváriu smerom od centra mesta.
Kamenný kríž so sochami sv. Márie a sv. Jána.
Mestské hradby
Po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto sa začalo s budovaním mestských hradieb. Dokončili ich okolo roku 1435 a neskôr ich viac ráz obnovovali a prestavovali. Od 18. storočia, kedy opevnenie postupne strácalo význam, chátralo a na mnohých miestach bolo zničené. Z vyše dvojkilometrového prstenca sa dodnes zachovalo niekoľko úsekov opevnenia v pôvodnej výške (viac ako 8 m). Kamenný múr široký asi 180 cm bol zakončený ochodzou a cimburím so štrbinovými strieľňami. Zo štyroch brán v opevnení najväčší význam mali Holíčska a Strážnická, ktorými prechádzala stredoveká obchodná cesta.
V roku 2005 bola opravená časť hradieb pri rotunde.
Mlyn bratov Pilárikových
Mlynov bolo v Skalici vždy veľa. Predovšetkým to boli mlyny vodné, ktorých bolo niekoľko rozosiatych na potokoch pretekajúcich chotárom mesta. Okrem toho tu bol i veterný mlyn nad mestom smerom k obci Sudoměřice, ktorému Skaličania nepovedia inak ako „Povjetrňák" (dnes už neexistuje).
Jeden z vodných mlynov kúpili v 20-tych rokoch 20. storočia bratia Pilárikovci. Žiadosť o prestavbu starého menšieho mlyna a plány na novostavbu podali bratia 22. februára 1927 a 10. marca získali stavebné povolenie. Starý mlyn bol zbúraný a nový moderný trojposchodový na elektrický pohon bol postavený v tak rekordne krátkom čase, že už 7. augusta 1927 požiadali Pilárikovci okresný úrad o schválenie novostavby. Mlyn potom desaťročia slúžil Skaličanom i okolitým obciam až do roku 1962, kedy bol definitívne zatvorený.
Mesto Skalica sa rozhodlo mlyn kúpiť. Pamiatka bola kompletne bol vyčistená, opravená časť náhonu, inštalovaná expozícia poľnohospodárskeho náradia a strojov a od roku 2005 sprístupnená verejnosti. Popri množstve sakrálnych pamiatok v Skalici je mlyn ukážkou technickej pamiatky s unikátne kompaktne a veľmi dobre zachovaným zariadením.
Baťov kanál, prístav Skalica
Vnútrozemská vodná cesta Baťov kanál vznikla v 30. rokoch 20. storočia ako projekt využívaný na zavlažovanie územia. S jeho plavebným využitím nebolo rátané. Firma Baťa vlastnila lignitovú baňu (lignit = hnedé uhlie) v Ratiškoviciach a presadila svoj návrh, aby sa úsek z Sudoměříc do Otrokovic stal súčasťou plavebnej cesty, ktorú využívali na prepravu paliva. Na tieto účely sa využíval až do roku 1960.
Budova prístavu Skalica.
Baťov kanál.
Táto unikátna vodná cesta dostala oficiálne meno Baťov kanál 1. mája 2002 za účasti Tomáša Baťu ml. a obnovil sa tak ľudový názov „Baťák". Plavebná trasa Baťovho kanála začína v Čechách prístavom v Otrokoviciach (v Baťove) a končí na slovenskom území v prístave v Skalici.
Dĺžka trasy Skalica - Otrokovice je cca. 55 km. Plavebná hĺbka kanálu je 1,5 m. Na trase existuje 13 plavebných komôr: Spytihněv, Babice, Huštěnovice, Staré Město, Kunovický les, Nedakonice, Uherský Ostroh, Veselí nad Moravou, Vnorovy I, Vnorovy II, Strážnice I, Strážnice II a Petrov.
Skalica bola súčasťou tohto vodného diela už od jeho budovania v 30. rokoch minulého storočia. O jeho využívaní na plavebné účely pre záujemcov o vodnú turistiku sa začalo uvažovať v roku 2005, kedy bolo podaná žiadosť o grant z fondov EÚ. Stavba Prístavu Skalica začala v apríli 2006. Stavba prístavu bola realizovaná za podpory Európskej únie, štátneho rozpočtu a Mesta Skalica.
Ponúkame vám možnosť zapožičať si loď v prístave v Skalici a plaviť sa touto vodnou cestou. Je to výborný spôsob relaxu pre náročných i menej náročných, pre rodiny i pre jednotlivcov. Urobte si pekný a netradičný výlet loďou spolu s priateľmi alebo si príďte posedieť do prístavu ďaleko od hluku mesta. Baťov kanál je tu dnes pre Vás k dispozícii s nespočetným množstvom dobrodružstiev a zážitkov, ktoré na ňom môžete zažiť.
Prístavisko na Perúnskej lúke je vzdialené asi 3 km od centra mesta. Perúnska lúka je vzdialená od Prístavu na Baťovom kanáli pešo cca. 30 minút, po cyklotrase cca. 10 minút.
Galéria
Zaujímavosti
Skalický trdelník
Keď sa povie Skalica, okrem vína mnohých určite hneď napadne slovíčko, ktoré nenájdu v pravidlách slovenského pravopisu, ale pritom je všeobecne veľmi známe. Skalický trdelník - tí, čo ho poznajú vedia o čom je reč a pre tých, ktorým toto slovo nič nehovorí, prezradíme, že je to sladká špecialita z cesta s vlašskými orechmi, ktorej výroba má dlhú tradíciu. Koncom 18. storočia sa v Skalici usadil maďarský generál vo výslužbe (inak tiež filozof a básnik) gróf József Gvadányi, ktorý neskôr do svojich služieb prijal kuchára zo Sedmohradska. A práve ten priniesol recept na výrobu trdelníka.
Preslávený skalický trdelník. Foto: www.skalica.sk
Koncom roka 2004 vzniklo občianske združenie Skalický trdelník, ktorého hlavným cieľom je udržanie tradície pôvodnej výroby tejto špeciality na otvorenom ohni. V rámci náročnej rekonštrukcie historického komplexu františkánskych stavieb bol v jednej z miestností kláštora adaptovaný priestor tzv. čiernej kuchyne, v ktorom v súčasnosti prebieha výroba trdelníkov „po starom".
Skalica chráni vynikajúce meno Skalického trdelníka. 22. októbra 2007 získal Skalický trdelník ochranné zemepisné označenie ako prvý slovenský výrobok, riadne zaregistrované Európskou komisiou. Udelením ochrannej značky prišlo k vymedzeniu zemepisnej oblasti, kde sa Skalický trdelník môže vyrábať. Označenie Skalický trdelník budú mať len trdelníky vyrobené na území okresov Skalica a Senica ohraničenom riekami Morava, Teplica a Myjava a hranicami s Českom.
Skalické dni
Festival v dnešnej podobe predstavuje množstvo tradícií, hudby, tanca, výstav, športových podujatí a zábavy pre všetky vekové kategórie.
Za jeho minulosť môžeme považovať oslavy, ktoré sa v meste konali pri príležitosti povýšenia Skalice na slobodné kráľovské mesto spolu s veľkým remeselným jarmokom. Od tej doby sa veľa vecí postupne menilo, veľa pribudlo a my sa snažíme i dnes zachovať časť histórie a tradícií v podobe jarmoku, historických programov, sprievodu a podujatí, predstaviť Skalicu so všetkými jej pamiatkami v dnešnom tvare, ale poukázať i na to minulé a zároveň vnášať nové moderné prvky, to, čo súčasného návštevníka zaujíma.
Všetky aktuálne informácie o plavbách, prístavoch, službách a turistike na Baťovom kanáli nájdete na www.batacanal.sk.
Informácie o plavbách, požičovni lodí a ponuke Prístavu Skalica na Baťovom kanáli nájdete na stránke www.prvaplavebna.sk.
Informácie o festivale Skalické dni nájdete na www.skalickedni.sk.
Informácie sú prevzaté s oficiálnych stránok mesta Skalica.
Foto: Karol Srnec
Pridaj komentár
