Cesta z Bariloche na juh Patagónie bola dlhšia, ako sa pôvodne zdala. Po pár hodinách na letisku a krátkom lete pristávame v El Calafate - vstupnej bráne do národného parku Los Glaciares. Našim cieľom je však dedinka El Chaltén, vzdialená niečo cez 200 kilometrov a tri hodiny jazdy na sever, považovaná za horolezecké a trekerské hlavné mesto krajiny. Väčšina trás začína priamo v dedine a prenájom auta v Argentíne nie je práve najlacnejší.
Volíme preto radšej služby jedného z lokálnych dopravcov, ktorý prepravuje turistov na trase El Calafate - El Chaltén pravidelne. Z letiska nás však najskôr berie do El Calafate. Najbližší odchod do El Chalténu je až o niekoľko hodín a tak ich trávime krátkou prehliadkou. Mesto na okraji polopúšte je na turistov pozoruhodne dobre pripravené. Človek po chvíli právom nadobudne dojem, že žije hlavne cestovným ruchom. Malou zvláštnosťou sú tu požičovne turistického oblečenia. S kompletným sortimentom od vibrám až po rôzne doplnky. Pre niekoho s limitovanou batožinou možno zaujímavá, avšak hodne predražená alternatíva. Po prehliadke mesta a doplnení zásob konečne vyrážame na cestu do El Chalténu. Niekoľkohodinová jazda vyprahnutou stepou je dosť jednotvárna. V diaľke vidno azúrovo modré jazero Argentino, na obzore sa tu a tam mihne silueta lám guanako. Krátku prestávku využívam na rýchlu fotodokumentáciu.
El Calafate sa rozrástlo z osady na malé mesto hlavne vďaka blízkemu národnému parku a s ním súvisiacemu turizmu.
Jazero Argentino je najväčším v celej krajine.
Nekonečná argentínska step.
Jazero Argentino časom strieda podobne nekonečné jazero Viedma. Blížime sa k cieľu. S nabiehajúcimi kilometrami však pribúda aj oblačnosť. El Chaltén v jazyku pôvodného indiánskeho kmeňa znamená "dymiaca hora". Tá sa týči rovno nad dedinou a je známejšia pod názvom Fitz Roy. Väčšinou zahalená oblakmi. Podobne ako dnes. Do El Chalténu dorážame s prvými kvapkami dažďa. Zmenu klímy cítiť okamžite. Na južnej pologuli síce práve začína leto, lokálna teplota však skôr pocitovo pripomína zimu. Domáca nás už netrpezlivo čaká vo vykúrenej recepcii.
Zatiaľ čo vonku hviždí vietor a fotokopírka s bzukotom presvecuje naše pasy, ona sústredene šuští zväzkami práve prevzatých bankoviek. Napriek kakofónii rôznych zvukov začujem slabé mňauknutie. "Máte tu aj mačkovca?" - pýtam sa s nádejou v hlase a úsmevom na tvári. Domáca len nesúhlasne kývne hlavou a ďalej počíta dnešný zárobok. Druhé mňauknutie je však trochu zreteľnejšie a vzápätí nasleduje ďalšie. Po zopakovaní otázky dostávam rovnako strohú zápornú odpoveď. K domácej sa pridá jej manžel, ktorý podobne vytrvalo popiera medzičasom pravidelné mraučanie. Namiesto toho berie kľúče od našej chatky a mieri von. Vzápätí je pôvod umrnčaných zvukov odhalený. Na prahu recepcie sa vo vetre a daždi trasie malá kôpka srsti. Domáci mača len prekročí a vedie nás k malej chajde na opačnom konci rozbahnenej záhrady. Nasledujú inštrukcie, ako chatku odomknúť, spustiť vodu, zapnúť podlahové kúrenie. A zákaz vpúšťať mača dnu. Prvá zmienka o jeho existencii z úst domáceho pôsobí ako zaklínadlo. Len čo zavrie za sebou dvere, zvonku sa ozve tiahle miaaaaau.
Pohľad na vyhladované a chvejúce sa mačiatko je bolestivý. Rovnako aj snaha o jeho pohladenie. Pod zmoknutým kožuchom cítiť každú kosť a ja mám dojem, že hladkám hromádku kamienkov. Okamžite mi je jasné, že zmyslom určitých zákazov je ich dôsledné porušovanie. Vystrašený cicúch najskôr váha. K teplu sálajúcemu z pootvorených dverí sa však pridá nezameniteľná aróma čerstvo otvorených sardiniek. Je rozhodnuté. Z argentínskych rybičiek si pamätám len ich vôňu. Pohľad na spokojného stravníka však plne kompenzuje oželenú večeru. Vyhrievaná podlaha je na jej trávenie ako stvorená. Mačiatko najskôr nevie, ako najlepšie sa na ňu napolohovať. Najradšej by ležalo na chrbte i bruchu zároveň. Akoby sa bálo, že tam o chvíľu nebude. Nakoniec sa upeleší a spokojne zaspí. Vonku leje ako z krhly a malý cicúch dostáva okrem dočasného domova aj meno: María Dolores del Chaltén.
K mačacej blaženosti stačí málo - konzerva sardiniek a trocha tepla.
Na druhý deň ráno je ešte chladnejšie. Dážď však ustal a svieti zubaté slnko. Patagónske leto. Vyťahujeme čiapky s rukavicami a ešte pred raňajkami mierime do obchodu. Bojový plán na najbližšie dni je jasný. Vykŕmiť Maríu Dolores do takej miery, aby bola schopná prežiť do času, kedy si bude vedieť sama niečo uloviť. K osvedčeným sardinkám pridávame pre istotu aj šunku. Takto zásobení mierime na recepciu, ktorá zároveň slúži aj ako miestnosť, kde sa podávajú raňajky. Tie pozostávajú z dvoch krajcov stuchnutého chleba a podobne nevábne vyzerajúcich supermarketových croasantov. K tomu všetkému šálka kávy a minimaslo s minidžemom. Po chvíli sa k nám pridáva mladý pár z Číny s pozoruhodne dobrou angličtinou. V značkovom oblečení od hlavy až po päty. Zatiaľ čo on usilovne naťukáva niečo do troch ajfónov súčasne, ona vysvetľuje, že sú na úplne prvej trekovej dovolenke. Posledné dni sa vraj striedal dážď so snehom. Rovnako mizerné a monotónne boli aj raňajky. Pri pohľade na v celofáne zabalenú šunku so sardinkami sa Číňanke rozleje úsmev po tvári. Okamžite vysvetľujem, že to je pre Maríu Dolores a ukazujem na okenný rám, kde si menovaná ešte nenatrénovanými pohybmi vylizuje intímne partie. Za dverami cinkne mikrovlnka a o chvíľu majú Číňania na stole rovnaké menu. Pravdepodobne ostatky zo včerajška. Zvyšok raňajok strávime mlčky. Ja s pocitom, že od vedľajšieho stola na mňa spod permanentne prižmúrených ázijských viečok zazerá závisť...
Dobré počasie treba využiť. Hneď po našich a Maríinych raňajkách štartujeme na túru. El Chaltén má jedinečnú polohu. Okrem niekoľkodňových trekov vedú priamo z dediny aj viaceré jednodňové trasy. Ako prvú vyberáme tú k hore, ľadovcu a jazeru s rovnakým menom - Torre.
El Chaltén je sezónnou dedinou s minimálnou infraštruktúrou avšak osobitým čarom a nádherným okolím.
Niekoľko minút po opustení posledných domov začínajú pohľady na nádhernú patagónsku prírodu. O hodinku neskôr sa nám prvýkrát ukáže vo svojej kráse aj hora Fitz Roy. Pre fotografov-krajinkárov nebo na zemi. Pre ich súputníkov bez fotovýbavy a pochopenia skôr utrpenie. Za dobrého počasia kľudne pridajte k oficiálnym dĺžkam túr zopár hodín naviac. Scenéria sa mení každých pár krokov a miesto na pamäťovej karte sa tak rýchlo zapĺňa...
Fitz Roy alebo Cerro Chaltén alebo Dymiaca hora vytŕča spoza okolitých hrebeňov.
Cerro Torre je za dobrej viditeľnosti jasným ukazovateľom smeru pozdĺž celej trasy.
Laguna Torre s kusami plávajúceho ľadovca.
Cerro Torre (3128 metrov) patrí k technicky najobťažnejším horám sveta. Napriek svojej nižšej výške bola po prvýkrát zdolaná až oveľa neskôr ako podstatne vyššie končiare Himalájí. Okrem náročného terénu k tomu veľkou mierou prispievajú aj klimatické podmienky.
Tvarom pripomínajúci obrovskú skalnú ihlu je Cerro Torre dominantou okolitých žulových končiarov.
Cestou späť do dediny premýšľam, akú šancu na prežitie tuhej zimy má podvyživené mačiatko. El Chaltén je obývaný len niekoľko mesiacov do roka. Po skončení krátkeho leta odídu turisti a s nimi aj väčšina domácich. K plánu vykŕmiť Maríu Dolores pribúda ďalší - nájsť jej bezpečný domov. Začíname hneď domácou. Tá je, na rozdiel od predchádzajúceho dňa, tentokrát zhovorčivejšia. Mačiatko sa údajne zjavilo z ničoho nič pár dní pred našim príchodom. Domáci je zásadne proti, ona ho však potajme kŕmi zbytkami chleba po turistoch namočenými v mlieku. Snažíme sa jej vysvetliť koncept agroturizmu a to, že María Dolores by mohla byť maskotom jej penziónu. Beznádejne. Domáca naše pokusy ukončí trpko znejúcim vyhlásením, že ona už raz mala mačku. Krásne bielu a vypasenú. Nie takéto chúďa. Mačky podľa nej nemajú v tamojších končinách veľkú šancu na prežitie.
Prechádzka po dedine jej slová len potvrdí. Na rozdiel od početných potulných psov, mačky nie je vidno žiadne. Namiesto nich však natrafíme na lokálneho veterinára. Podľa neho sú pre miestne mačky viac ako sneh a mráz nebezpečnejšie líšky, ktoré sa pred zimou sťahujú do dediny. Dospelá mačka s dobrým úkrytom by mohla prežiť. Tamojší o ne vraj veľký záujem nemajú. Inzerát vo výklade mu neprekáža. Ak sa niekto ohlási, dá vedieť našej domácej. Okrem užitočných rád si od neho odnášame aj 20-kilový vak granúl. O stravu má María Dolores na najbližší polrok postarané.
María Dolores s "venom", do ktorého sa okamžite s chuťou pustila.
Na ďalší deň je opäť slnečno. Začíname najdlhší z denných trekov k plesu Laguna De los Tres. Na výber sú dve trasy. Prvá začína aj končí priamo v El Chalténe. Druhá, vedúca z 15 kilometrov vzdialeného penziónu Hostería El Pilar, sa s prvou neskôr spája a ponúka pohľady na centrálne pohorie Fitz Roy aj zo severnej strany. Práve kvôli výhľadom sa rozhodujeme pre túto verziu. Počasie je však premenlivé a hora Fitz Roy len občas presvitá spoza závoja oblakov. Počas záverečného výstupu sa k oblačnosti pridá aj sneženie.
Začiatok trasy vedúcej od penziónu Hostería El Pilar. V diaľke prečnievajú biele končiare hory Fitz Roy.
Výstup k plesám pod dymiacou horou.
Plesá Laguna De los Tres a Laguna Sucia na úpätí Fitz Roya.
Po spiatočnej ceste sa úplne zatiahne. Do El Chalténu dorážame spoločne s našimi čínskymi spolubývajúcimi. Tí posledné dva dni strávili prechádzkami po dedine a dnes sa vybrali pár kilometrov ďalej - fotiť údolie rieky Rio De las Vueltas. Krátka prehliadka fotiek na malom displeji mojej zrkadlovky ich okamžite presvedčí o programe na nasledujúci deň.
Údolie rieky Rio De las Vueltas.
Ráno sa budíme do šede a pľušti. María Dolores sa domáha raňajok a čínsky pár sa chystá na svoju prvú celodennú túru. Dážď je na spadnutie a viditeľnosť mizerná. Maoistické odhodlanie je však nezlomné. My radšej volíme alternatívny program. Výlet loďou cez jazero Lago Viedma k ľadovcu na jeho opačnom konci. Prší takmer celou cestou. Na klzkej palube som len ja a zopár ďalších fotofanatikov. Ľadovec Viedma aj napriek nepriazni počasia pôsobí impozantne. Pomaly plávame pomedzi pohupujúce sa kusy ľadu. Podobne knísavým pohybom sa snažím držať rovnováhu, zatiaľ čo skrehnutými prstami permanentne stieram kvapky dažďa zo šošovky objektívu. Tesne pred návratom na okamih vykukne spoza mrakov slnko. Kusy ľadu zažiaria a s nimi aj tváre mojich fotomániou postihnutých spolucestujúcich. Zvyšok cesty sme opäť obklopení vodou zo všetkých strán.
Ľadovec Viedma v dažďovom závoji.
Zanieteného fotografa nespoznáte podľa výbavy, ale nadšenia.
Slnkom osvietené kryhy z ľadovca Viedma.
El Chaltén sa medzičasom stal súčasťou koryta neďalekej rieky. Dedinou tečú prúdy vody a prejsť z jednej strany ulice na druhú suchou nohou vo vibramách je prakticky nemožné. Chvíľu po nás prichádzajú aj Číňania. Uzimení a premoknutí do nitky. Ona sa pýta, ako bolo na jazere. Automaticky ukazujem tých pár záberov s roztrhanou oblohou. Z úzkych štrbín spomedzi rozmočených mihalníc na mňa popri závisti blysne tentokrát aj nenávisť...
Večer trávime v suchu a teple malej chatky s Maríou Dolores. Vysokokalorická strava dokáže robiť zázraky. Z apatického a nehybného stvorenia sa konečne stáva hravé mača. María Dolores prvýkrát prejaví záujem o pohybujúcu sa šnúrku od topánok. Nechá sa dokonca aj zodvihnúť zo zeme. Zdá sa, že si na našu prítomnosť zvykla. A jej prítomnosť zasa neprekáža mladej žene, ktorá chodí domácej pomáhať s upratovaním a raňajkami. Nás v El Chalténe čakajú už len dve noci a budúcnosť mačiatka je stále neistá. Nasledujúci pokus tak trochu hraničí s emocionálnym nátlakom a vydieraním. Mimoriadna situácia si však vyžaduje výnimočné opatrenia. Ráno nechávame na stole lístok papiera s jedinou vetou: "Opustené mačiatko hľadá domov, kde ho budú mať radi." Pre istotu zaťažený najväčšou čokoládou, aká sa dala v El Chalténe zohnať.
Dážď z predchádzajúceho dňa opäť strieda slnko. Púšťame sa po trase, ktorá vedie k plesu Laguna Toro a je súčasťou osemdňového treku prechádzajúceho aj Južným ľadovým polom - treťou najväčšou súvislou ľadovcovou plochou po Antarktíde a Grónsku. Krajina je po predchádzajúcej búrke pokrytá rýchlo sa topiacim snehom. Asi na polceste medzi El Chalténom a plesom Laguna Toro sú krásne panoramatické výhľady na žulové končiare tiahnuce sa národným parkom Los Glaciares.
Patagónske Andy v okolí El Chalténu po predchádzajúcej letnej búrke.
Pohľad na jazero Laguna Torre. V pozadí Cerro Torre a Cerro Fitz Roy.
Po návrate do dediny na nás čaká dobrá správa. Mladá pomocníčka našej hostiteľky sa rozhodla Maríu Dolores adoptovať. Ťažko povedať, kto je šťastnejší - či my alebo domáca. María Dolores jeden z najdôležitejších okamihov svojho života strávi spôsobom výsostne mačacím. Najskôr sa domáha doplnenia prázdnej misky a potom už len spokojne pradie. Jej hypnotizujúce vrnenie preruší Číňanka záľudnou otázkou. Či sme už boli niekedy v Buňole? Povzbudená nasledujúcim tichom a našimi nechápavými pohľadmi vysvetľuje. Na leto si naplánovali mesačnú cestu do Európy. Chceli by na vlastnej koži zažiť paradajkový festival v menovanom španielskom mestečku. Rajčiaková guľovačka však trvá len jeden deň a preto potrebujú poradiť s programom na zvyšok mesiaca. Do najbližších dvoch hodín sa snažím vtesnať jedinečnosť, rozmanitosť, národné parky, bohatú históriu a kultúrne pamiatky európskeho kontinentu. Číňanka najskôr počúva so záujmom. Po čase sa však jej pohľad zakalí a ja mám dojem, že priority na cestu po Európe ostávajú nemenné. Nakoniec sa poďakuje a spýta, prečo sme teda v Buňole zatiaľ ešte neboli. Je mi jasné, že som posledné dve hodiny dral hubu nadarmo. A že dobrý učiteľ by zo mňa asi nebol. Bezradne pokrčím plecami a usmejem sa do očí, ktoré sa medzičasom zmenili na dva tenké rajčinové polmesiačiky...
Nemám rád posledné dni návštev a dovoleniek. Sú pre mňa horšie, ako tie prvé po návrate do "normálu". Človek sa podvedome lúči s prostredím a ľuďmi, na prítomnosť ktorých si v priebehu predchádzajúcich dní privykol. A hoci nás po týždni v El Chalténe čakala ešte návšteva ľadovca Perito Moreno a záverečný pobyt v Buenos Aires, odchod z malebnej dedinky bol obzvlášť bolestivý. Aj María Dolores akoby vycítila výnimočnosť situácie. Najskôr sa zvedavo rozbehla za dvoma kuframi hrkotajúcimi po hrboľatom štrku. Tentokrát to však nebolo bezstarostné sprevádzanie po bránku s plotom. Po prvýkrát sa odvážila opustiť zónu svojho komfortu a vybrať sa na cestu miznúcu v diaľke. Chvíľu nás nasledovala. Potom si sadla a ďalej už len sprevádzala pohľadom. Strakatá škvrna, ktorá sa zmenšovala s každým obzretím, až postupne splynula s okolitou prašnicou.
Ľadovec Perito Moreno bol veľkolepý. Napriek pochmúrnemu počasiu a chaoticky organizovanej preprave. Dokonca mi neprekážali ani selfie-mániou postihnuté davy turistov. Chladno-modrá krása neustále sa odlamujúcich ľadových krýh, ktoré na miesto svojho jedinečného predstavenia putovali stovky rokov. Za permanentného cvakania fotoaparátov. Podvedome som sa pripojil. Zatiaľ čo moje prsty vycvičeným spôsobom behali po vyšúchaných páčkach a dzindzíkoch zrkadlovky, moja myseľ sa v jednom kuse vracala do čarovnej dedinky uprostred nádhernej prírody. S dobrosrdečnými ľuďmi, priateľskými psami a malým mačiatkom najkrajším na svete.
Severný okraj ľadovca Perito Moreno. Približne 70 metrov viditeľných nad hladinou predstavuje len asi tretinu z celkovej výšky ľadovca.
Južné čelo ľadovca prerastá až na breh jazera Argentino a v priemere každých 4 až 5 rokov podľahne tlaku zahatanej vody. Posledný "kolaps" nastal niekoľko mesiacov po našej návšteve - 10. marca 2016. Krátke video nájdete tu.
Pri troche šťastia môžete pri ľadovci Perito Moreno uvidieť aj predstaviteľov miestnej fauny...
...zástupy turistov sú garantované.
Údolie rieky Rio De las Vueltas s dedinou El Chaltén.
"Elčalténska" večerná panoráma - v oblakoch zahalený Cerro Torre a napravo Cerro Fitz Roy.
Najkrajší bonus celého patagónskeho pobytu.
Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 15-85 mm f/3.5-5.6 IS USM a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.
Pridaj komentár
a za zachránené mačiatko ďakujem 
