O pohorí Biokovo sa hovorí, že má korene v mori a hlavu v oblakoch. Kto bol aspoň raz na dovolenke v Chorvátsku a zavítal na Makarsku rivieru, určite mi dá za pravdu, že toto prirovnanie vôbec nie je prehnané. Členitý horský masív sa nad pobrežím vypína ako večný strážca a aj v čase tej najväčšej horúčavy poskytuje vo svojich útrobách miestnym i turistom možnosť schladiť sa a trochu si oddýchnuť.
Ako na vrchol
Jediná cesta z pobrežia vedie z Makarskej. Tu treba v smere od Tučepi na začiatku a v smere od Baška Voda na konci mestečka odbočiť na Vrgorac, čím sa dostanete na cestu vedúcu k pôvodným dedinkám, ktoré vznikli pred tým, než Dalmatínci zišli až celkom k pobrežiu a začali rozvíjať cestovný ruch. (Ak máte radi miestnu tradičnú architektúru, určite si vyhraďte čas na ich návštevu.)
Z tejto cesty po pár kilometroch odbočíte ku vstupu do parku. Určite ho neminiete – je označený tabuľou. Ďalej už niet inej možnosti ako pokračovať 23km až k Sv. Jure (1762mnm).
Tradičná chorvátska pálenka travarica
Odkiaľ fotiť a čo uvidíte
Miest na fotenie je po ceste na najvyšší vrchol Biokova neúrekom. Vzhľadom na ich umiestnenia, vždy smerom k moru, uvidíte polostrov Pelješac, ostrov Hvar a Brač, vo vyššie položených miestach aj ostrov Korčula, Makarskú riviéru a na severe i Dináre a Omišskú riviéru. Avšak aj cesta samotným pohorím je zaujímavá.
Pohľad na juh z vyhliadky Ravna Vlaška
Prvou obľúbenou zastávkou je vyhliadka Staza (897mnm) nachádzajúca sa len pár serpentín nad vstupom do prírodného parku (nie je nijako špeciálne označená, ide v podstate o jednu zo zákrut, ktorá je obohnaná betónovým múrikom a v ohybe je rozšírená). Na trinástom kilometri cesty, pár minút za Vratami Biokova, sa nachádza vyhliadka Ravna Vlaška, nuž a najvyšším miestom, odkiaľ môžete v pohorí fotiť je Sv. Jure (1762mnm). Ak máte šťastie, uvidíte aj susedné Taliansko (Monte Gargano).
Pohľad zo Sv. Jure na juh
Čo uvidíte smerom do vnútrozemia? Na východe až severovýchode budete mať ako na dlani nádherný a úrodný kraj Imotski s rovnomenným najväčším mestom, pri ktorom sa nachádzajú krasové Modré a Červené jazero. Za nimi dovidíte až na hory Bosny a Hercegoviny. Severnejšie vás privíta vodná nádrž Baško Blato a hrebeň Dinárov. Smerom na juhovýchod zase pohorie Šibenik s najvyšším vrcholom Veliki Šibenik (1467mnm). Nuž a neodmysliteľná je chorvátska diaľnica ťiahnúca sa popod celý hrebeň, na ktorom sa Sv. Jure nachádza. Chorváti si ju pomenovali Dalmatina.
Pohľad zo Sv. Jure na juhovýchod
Vo vnútri Biokova budete mať možností na odparkovanie auta viac ako v serpentínach. Ako prvé za zmienku určite stojí miesto s názvom Vrata Biokova, kde sa nachádza hostinec a veľký statok, na ktorom chovajú hovädzí dobytok. Poviete si – dobytok, no a čo? A poviete si to isté pri zmienke o polodivokých koňoch? Sú krásne, sú majestátne a sú neuveriteľné fotogenické (pokiaľ práve výlet neabsolvujete s cestovnou agentúrou, kedy vám sprievodkyňa stroho povie „teraz pribrzdíme, aby ste si kone cez sklo mikrobusu mohli odfotiť“ – a áno, to bol presne náš prípad). Či budete chcieť alebo nie – budete musieť spomaliť až zastaviť auto. Vlezú vám rovno do cesty a vaše trúbenie na nich účinkovať naozaj nebude. :) Avšak, ruku na srdce – kto by chcel pokračovať v ceste skôr, než si tieto nádherné zvieratá nezveční svojím fotoaparátom? Nepotrebujete ani teleobjektív – kone sa ľudí neboja, hoci dotknúť sa ich, sa vám nepodarí.
Malá kaplnka na vrchole Sv. Jure
Za Vratami Biokova a vyhliadkou Ravna Vlaška už stačí mať oči na stopkách a poohliadať sa po zvyškoch niekdajšieho pôvodného osídlenia. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako kopa kamenia, je v skutočnosti možno pozostatok jednej z dedín. Ak sa zaujímate o flóru a drobnú faunu, určite si vezmite makro objektív. Zvyšky starých osídlení a lesných ciest sú plné zaujímavých kvetov, rastlín, drobných chrobáčikov a motýľov.
Ak by vám vnútrozemie učarovalo natoľko, že by ste tu chceli stráviť pár dní, v pohorí sa nachádza niekoľko chát, ktoré ponúkajú aj nocľah. Viac informácií nájdete napríklad na tejto linke http://chorvatsko.cz/tema/biokovo2.html .
Skameneliny pohoria Biokovo
Pár zaujímavostí o parku
Vďaka svojej jedinečnosti, obrovskej biodiverzite, geomorfológii a prírodnej kráse bolo Biokovo v roku 1981 vyhlásené za prírodný park. Zaberá rozlohu zhruba 196km2 v dĺžke 30km a ohraničené je priesmykom Dupci a dedinkou Gornje Igrane.
Keďže ide o vápencové pohorie, nájdete tu všetky krasové útvary – škrapy, závrty, krasové jazerá, jaskyne, ľadnice i priepasti. Z tých najhlbšia je Amfora (-788m), ktorá je zároveň štvrtou najhlbšou priepasťou Chorvátska.
Aj keď na prvý pohľad pohorie pôsobí surovo, nájdete tu nepreberné množstvo rastlinných a živočíšnych druhov, z ktorých mnohé sú endemitmi (t.z. nevyskytujú sa nikde inde na svete, len v tomto pohorí). Za zmienku stojí celkový počet 1500 druhov rastlín, sedem chránených druhov obojživelníkov, 21 druhov plazov, viac než 100 druhov vtákov, 13 vzácnych a ohrozených druhov netopierov či už spomínané endemity – ide o 60 druhov podzemných živočíchov z celkového počtu 199 druhov fauny žijúcej pod zemou.
Skameneliny pohoria Biokovo
Zdanlivo nehostinné pohorie bolo približne do šesťdesiatych rokov minulého storočia obývané. Aj dnes tu nájdete pozostatky kamenných dediniek a burinou zarastené políčka. Život tu nebol ľahký – keďže ide o vápencové pohorie, obyvatelia bojovali najmä s nedostatkom vody.
A prečo len do šesťdesiatych rokov? Práve vtedy totiž došlo k zemetraseniu, ktoré síce nebolo silné, no padajúce skaly a kamene ľudí vydesili natoľko, že sa pozvoľna začali sťahovať k pobrežiu.
K tomuto obdobiu objavovania krás mora a začiatkov turistického ruchu sa viaže aj jedno dnes už neexistujúce povolanie Dalmatíncov – dobývanie ľadu. Ako som písala vyššie, Biokovo je plné tzv. ľadníc. Ide o viac menej jaskynné útvary, v ktorých sa nachádzajú obrovské množstvá ľadu. Keďže kedysi bol s chladničkami či mrazničkami problém a ľudia si pomáhali ako vedeli, chlapi z pobrežia chodievali denne hlboko do útrob pohoria prekonávajúc prevýšenia 1000 - 1500m, aby dolovali ľad. Najskôr sa vo veľkom teple pri výstupe zadýchali a spotili, potom sa spustili do ľadníc, v ktorých bola teplota okolo štyroch stupňov nad nulou, a trávili tu dlhé hodiny. Na sklonku dňa opäť v horúčave merali cestu dole k moru, prípadne ľad odložili na povrchu a vrátili sa poň na druhý deň. Tak ako tak sa im vždy zhruba 20% nákladu roztopilo. Najčastejšou príčinou smrti bol v tej dobe zápal pľúc.
Zvyšky starého osídlenia v pohorí Biokovo
Dnes cestou na Sv. Jure určite neprehliadnete množstvo opravených zrúcanín. Ide o Dalmatíncov žijúcich pri mori, ktorí si tu budujú niečo ako víkendové domy. Aspoň na chvíľu tak majú možnosť ujsť v lete od spaľujúcej horúčavy, nabrať nové sily a čiastočne sa vrátiť k spôsobu života svojich predkov.
Správa prírodného parku im však nedovolí stavať nové domy. Môžu len opraviť tie existujúce, pričom musia zachovať charakter a veľkosť pôvodnej stavby. A tak aj dnes, v 21. Storočí, popri ceste uvidíte kamenné domčeky s kamennou strechou, typickými zelenými okenicami a malými políčkami, na ktorých pestujú najčastejšie zemiaky. A biokovské zemiaky – tie veru nikde nekúpite. Je v nich kopec driny a potu a stávajú sa typickým darom majiteľov týchto domčekov pre svoju rodinu či priateľov.
Zvyšky starého osídlenia v pohorí Biokovo
Niečo na záver
Park je podľa našich informácií otvorený od ôsmej hodiny rannej. Pri vstupe do parku sa vyberá poplatok vo výške 40,-KN na osobu (deti do šesť rokov majú vstup voľný, deti nad šesť rokov platia rovnaké vstupné ako dospelí). Odhliadnuc od zlatej hodinky najideálnejším časom vybrať sa do parku je hneď zrána – premávka je oveľa menšia ako počas dňa a hore nebudete mať problém zaparkovať. Pri púšťaní a vyhýbaní sa na úzkych úsekoch obvykle platí, že ten, kto ide hore dáva prednosť tomu, čo ide dole (a v prípade potreby cúva smerom dole na najbližšie miesto, kde sa dá vyhnúť).
Aj uprostred leta na vrchole pomerne dosť fúka, takže ak nie bundu, vezmite si aspoň niečo s dlhým rukávom, aby vás zima nevyhnala. Keď sme na vrchole boli my, fúkalo len smerom od vnútrozemia, na strane od mora bolo závetrie, ale nie je to pravidlom.
Miesta flóra
Pri vetre ešte chvíľku ostanem. Tí, ktorí zvyknete dovolenkovať v Chorvátsku iste poznáte ich dva najtypickejšie a najznámejšie druhy vetra – jugo a boru. Jugo je horúci vietor od mora, ktorý nám fotenia chtivým turistom, rekreantom a iným „...om“ veľkú radosť nerobí. Prináša dusný vzduch a hlavne opar, na ktorý ani najlepší filter nepomôže. (Tento rok sme z Tučepi uvideli Hvar a Brač až po piatich dňoch, dovtedy boli v tak silnom opare, že sme ich v mori len tušili.) Aj viditeľnosť na Sv. Jure je v tejto dobe mizerná – a to tak smerom k moru ako smerom do vnútrozemia.
Zvyšky starého osídlenia v pohorí Biokovo
Naopak bora, tú majú Chorváti radi a od poslednej dovolenky už ju mám rada aj ja. Síce som kvôli nej v noci nemohla spať, ale aspoň vyčistila vzduch. Je to vietor, ktorý fúka z vnútrozemia, je studený a občas môže dosiahnuť silu orkánu. Hovorí sa, že keď zafúka bora, bude minimálne tri týždne pekne a jasno. Okrem toho tento vietor vďaka svojej sile a chladu dokáže neuveriteľne vyčistiť vzduch a zlepšiť viditeľnosť. Opar zmizne, viditeľnosť sa zlepší o 100% a z vrcholu môžete dovidieť až do Talianska.
Zvyšky starého osídlenia v pohorí Biokovo
Na úplný záver ešte jedno upozornenie. V parku Biokovo (a nielen tam) žije najjedovatejší európsky druh vretenice – vretenica rožkatá (v chorvátčine otrovina poskok). Odporúčam preto pevnú obuv a pokiaľ je to možné, aj dlhé nohavice. Najbližší lekár je v Makarskej a najbližšia nemocnica v Splite. Po uštipnutí týmto hadom je nutné dostať sa do rúk zdravotníkom do dvoch hodín. Okrem vretenice tu žijú aj malé čierne škorpióny. Podľa informácií od sprievodkyne sa ich však netreba veľmi báť. Ak vás zasiahnu, je to ako uštipnutie včelou. Problém nastáva len ak ste na takéto uštipnutia alergickí.