Nekonečný zelený koberec tropických stromov. Čo koberec! Je to priam celý oceán stromov, len miestami narušený kľukatiacimi sa riečkami bez akýchkoľvek náznakov po zásahoch človeka. Nikde žiadne cesty, elektrické vedenia, budovy, smetiská, továrne. Aha! Tak toto je tá panenská príroda! Skutočne na tej našej zjazvenej planéte ešte existuje?
V lese sa po niekoľkých ďalších minútach letu predsa len začínajú objavovať stopy po činnosti človeka. Vysekané čistinky, uprostred ktorých do výšky korún stromov vyčnievajú domčeky. Je to neklamný znak, že prilietame do oblasti stromových ľudí, ľudí patriacich ku kmeňom Korowaiov a Kombaiov.
Rozpršalo sa. Dážď neustále mohutnie a my máme obavy zo spiatočnej cesty cez rozvodnený lesný terén. Je už takmer večer, svetla podstatne ubúda, vody naopak pribúda. Nášmu urýchlenému návratu velí starý korowai. Z najbližšieho vhodného listu si vytvoril prírodný dáždnik, hlava mu nezmokne. Za ním verne cupitá pes, za psom zvyšok skupiny vrátane nás, všetci poslušne zoradení ako členovia expedície z filmu o Tarzanovi. Mnohé miesta v pralese je nevyhnutné prekonávať po úmyselne či náhodne zvalených pňoch rôznej hrúbky. Väčšinou nad potokom, niekedy nad mimoriadne hustým porastom, niekedy ani neviem prečo a nad čím. Za bežných podmienok sú to najnáročnejšie aj najnebezpečnejšie chvíle dňa. Dnes, za prispenia silného dažďa, prežívame chvíle priam hororové. Voda s bahnom na podrážkach, peň ako z autoumývarne. Domorodci zdolávajú jeden za druhým bosými nohami takmer bez povšimnutia, ale my vynakladáme všetku energiu na sústredenie, balansovanie, no aj napriek tomu vyzeráme ako opití členovia cirkusu počas akrobatického predstavenia. Sem-tam sa niekomu podarí pošmyknúť a s vulgárnym rachotom končí pod kladou. Kým nie je nič zlomené, je všetko v poriadku.
Papua sa mení. Mení sa veľmi prudko. Nie sama od seba, prirodzeným vývojom, ale doslova šokovou terapiou z roka na rok. Najväčší vplyv na celý tento krehký svet, preskakujúci množstvo vývojových etáp, majú misionári. Všetko to začalo pristátím lietadla na hladine rieky Dairan, vybudovaním prvej misie, prvej školy v nej, presviedčaním divochov z lesa, že život na strome nie je pre nich to najlepšie a mali by sa presťahovať do misijnej stanice. Fascinujúce biblické príbehy, tá správna viera, moderné ošatenie. Ďalšia misijná stanica, vrtulník pre efektívnejšie šírenie kresťanstva, instantné polievky, peniaze. Aj dnes sú na Papue stále biele miesta na mape s neobjavenými prírodnými ľuďmi, žijúcimi vo svojom pravekom svete. No dokedy? Načo je dobré „civilizovať“ týchto šťastných ľudí?
Z ľava do prava za banánovým trsom: lokálny prevozník s čiapkou Papua, naši nosiči Elal a Silali, lokálny lovec z kmeňa Kombaiov a náš tretí a najmladší - stále vysmiaty nosič Nabul
V extrémnej horúčave odchádzame s domorodcami hlbšie do lesa na miesto s vysokým výskytom ságových paliem. Veľká slávnosť začína. Množstvo pred rokom pováľaných ságových pňov za ten čas správne dozrelo. Stávame sa svedkami mohutného larvobrania. Je zúčastnená celá dedina. Muži, ženy aj deti. Všetci rozoberajú práchnivé stromy, naháňajú mäsité larvy, zrelých chrobákov aj mimoriadne odpudivé štádium vývoja medzi larvou a chrobákom. Niektorí členovia brigády rutinne splietajú nádoby na uloženie bohatého úlovku, iní šplhajú do korún vytipovaných stromov po vhodné lístie na neskoršiu prípravu. Spočiatku sme sa snažili byť priamo účasní a tak trochu aj pomáhať, ale s pribúdajúcimi hodinami, no najmä celziovými stupňami, to vzdávame. Z tieňa mohutnej palmy pohodlne pozorujeme pracujúcich Korowaiov, ktorí zachádzajú stále ďalej do ságoviska. Zdá sa, že aj oni toho už majú na dnes dosť, takže nás vôbec neprekvapuje ich postupný ústup z pracovných pozícií. S pribúdajúcim časom nám robí v tieni spoločnosť čoraz viac unavených ľudí.
Vo veľkom spoločenskom dome narastá ruch. Schádzajú sa tu účastníci zberu sága. Slávnosť vrcholí. Muži zakladajú viacero ohňov, na ktorých zohrievajú okrúhle kamene. Ženy vystielajú v zemi vyhĺbené polmetrové jamy banánovými listami, prekladajú ich ságom, ďalšími banánovými listami aj tými z korún stromov, opäť ságom, tentoraz aj s larvami a chrobákmi, listami, na to všetko spoločne ukladajú horúce kamene. Po polhodine môže začať hostina. Dnes sa na jedenie lariev príliš necítim, takže iba ochutnávam jednu dobre prepečenú. Chutí skoro ako gaštan, teda až na tvrdú hlavičku. Domorodci aj naši nosiči si však túto entomologickú večeru vychutnávajú dosýta.
Veľkolepá ceremónia dospela k svojej záverečnej časti. Na rad prichádza platba. Áno, je to tak. So zodpovedným mladým náčelníkom si potrasieme dlaňami a odovzdáme mu požadovanú sumu.