Naprieč Marokom 5/7

Je skoro ráno, ani neviem koľko je, ale viem, že slnko ešte nevyšlo. Okoloidúce autá nás zobúdzajú. Som rozlámaný. Vyspať sa v malej Thalii v spoločnosti ďalších troch ľudí je skoro nadľudský výkon. Sme nad mestom Fés, ktoré sme si chceli pozrieť už včera. Hygiena v bojových podmienkach, raňajky pozostávajúce zo sušeného mäsa a proteínovej tyčinky, zloženie spacákov a vyrážame na Fés. Sme hneď nad ním, tak do neho dorazíme veľmi rýchlo. V tomto meste, ktoré ma niečo cez 800 000 obyvateľov ani neblúdime. Dostaneme sa priamo do centra, bez menších problémov. Mesto už žije. Najprv ideme k jednému stráženému parkovisku, ale chcú od nás za parkovanie nemalú sumu a tak sa obraciame a ideme kúsok naspať, kde je parkovisko. Nikto od nás nič nechce. Parkujeme a vyrážame na prehliadku mesta.

Fés.

Fés je jedno z kráľovských miest, najstarobylejšie v Maroku a najzachovalejšie stredoveké mesto v arabskom svete. Je to historické mesto plné pamiatok a zaujímavostí. Hlavným lákadlom sú miestne „fabriky“ na spracovanie kožušiny Chouwara. Tu sa kože zo zvierat (kôz, tiav, kráv a ďalších ) spracovávajú spôsobom, ktorý sa od minulosti nezmenil. Ďalej je to povestná medina, merenidské hroby a Kaiuánska mešita, jedna z najstarších v Maroku a druhá najväčšia v Maroku. To je len v stručnosti to najzaujímavejšie. Samozrejme sú všade brány a starobylé budovy.

Keďže sme pod medinou, vydáme sa uličkami smerom hore. Podľa sprievodcu koželušiny (miesta na spracovanie kožušín) nemôžeme minúť. Ale míňame. Blúdime uličkami, a tak to aspoň využívame ako príležitosť k ochutnávaniu miestnych dobrôt. Časom to vzdáme s tým, že si pozrieme aspoň ostatné časti mesta a tak sa dostaneme na samý vrch cez Bab Boujelud k múzeu zbraní. Odtiaľto sa nám naskytne nádherný výhľad na mesto a hlavne medinu.

V meste pod medinou.

V uličkách.

Bab Boujelud.

Vraciame sa späť, cestu si chceme skrátiť. Ukáže sa to ako chyba. Vraciame sa k medine, kde stretávame aj našich známych zo včerajšej nehody, Austrálčanov. Nasleduje blúdenie v uličkách, až sa nás jeden obchodník spýta, či si nechceme pozrieť koželušiny. Jasné neváhame. Platíme za ukázanie, 10 dirhamov za osobu. Zavedie nás k jednému obchodníkovi na strechu, odkiaľ je nádherný výhľad na koželušiny. Všade po strechách sa sušia kožušiny. Dole pod nami ich robotníci farbia, ručne. Je to neskutočný pohľad. Miestny obchodník nám aj porozpráva o kožušinách. Nepríjemný je len smrad, ktorý je všade prítomný. Myslel som ale, že to bude horšie... Nabažíme sa a opúšťame miesto. Obchodník čoskoro pochopí, že si nič nekúpime a už sa stará o starší manželský par, asi Nemci.

Chouwara.

Chceme sa ešte pozrieť cez dvere do spomínanej mešity. Jej brány sa majú čoskoro otvoriť. Medzitým ešte stihnú chalani zjednať cenu u jedného obchodníka za suveníry. Brány mešity sa otvoria a my fotíme... Fés pozretý, teda aspoň to čo sme chceli pozrieť. Vydávame sa spať k autu. Tu už stojí Maročan a chce za parkovanie. Nič mu nedáme, nikde nie je napísané, že musíme zaplatiť a keď sme prišli nikto tu nebol. Búcha rozčúlene po aute, ale nevšímame si ho... Jednoducho chcel zarobiť na turistoch. Snažíme sa dostať z mesta, je to ale ťažšie ako sem prísť. Urobíme ešte pár cvakov a už sme na ceste na Meknes.

Pohľad do mešity.

Nechtiac sa dostaneme na diaľnicu a tak platíme úsek, ktorý prechádzame. Z Meknesu odbočíme na Volubilis. Je už tma. Rozhodneme sa, že je čas na ubytovanie. Skúšame to v prvej dedine. Drahé a hrozné ubytovanie. V ďalšej nás pre zmenu nechcú ubytovať. Pokračujeme ďalej. Nakoniec dorazíme do Moulay Idriss. Parkujeme a miestny strážnik parkoviska nás zavedie do hotela. Paráda... Asi 30 eur. Perfektná izba s kúrením, sprchy a aj raňajky. Dokonca tu máme aj telku.. Po včerajšom prespatí v aute a predtým na púšti to je konečne niečo teplé, príjemne a so sprchou. Dobíjame všetko možné. Zaspávame, v teple... Príjemný deň za nami... Zajtra Volubilis a potom ďalej na sever...

9-ty deň v Maroku. Pomaly sa preberáme. Každý si dáva sprchu, lebo večer nešla ešte teplá voda. Balíme veci. Klopaním na dvere nás majiteľ hotela zavolá na raňajky. Tie sú neskutočné. Lúčime sa zatiaľ s najväčším luxusom, čo sme tu mali a vyrážame na Volubilis. Je to ani nie 30 minút cesty. Sme tu ako prví... To sa však zmení a už stojí pri bráne autobus s turistami. Volubilis je staré rímske mesto. Povodne to bolo určené, ako mesto pre posádku vojakov, ale časom sa z toho stalo správne prosperujúce mesto. Pekne vidno každú stavbu a to najcennejšie čo tu je, mozaiky zobrazujúce výjavy zo života, legiend a podobne. Sú nádherné. Zdržíme sa tu viac ako sme predpokladali, je tu čo fotiť a je tu krásne. Stále sa striedajú zástupy turistov. Sú to ale také krátke vlny. Pred obedom sa ale vydávame ďalej na Chefchaouen.

Volubilis.

Fresky.

Trávime dosť dlho v aute, príroda sa zmenila. Panuje tu niečo ako jar-leto. Všetko je zelené, všade pomaranče a hory sa trošku podobajú našej napríklad Veľkej Fatre. Cesta ide hornatou krajinou a kocháme sa...

Konečne Chefchaouen, mesto na úpätí hôr. Toto mesto bolo v minulosti pre kresťanov zakázané a a skoro všetci návštevníci až do 20. storočia tu prišli o život, jedinú výnimku tvorili židia. Tešíme sa na miestne uličky ladené do modra. Preto sa tu tomu aj hovorí občas modré mesto.

Chefchaouen.

Architektúra miest sa zmenila na stredomorskú. Zastávame skoro v centre. A vydávame sa potúlať v uličkách. Tie sú úžasné. Krása a malebnosť a hlavne pokoj. Nikto si nás nevšíma. Ako nás predtým všade otravovali ľudia a chceli nám niečo predať tu je to každému akosi jedno. To nám vyhovuje... Stretneme tu aj Čechov, ktorí na dodávke trávia v Maroku už údajne mesiac. Veselé kopy... Pokecáme a zlepší nám to náladu. Po prezretí mesta, sa vraciame k autu, kde platíme za parkovanie.

Námestie mesta.

Vydávame sa na sever. Nič po ceste nemáme naplánované, chceme sa dostať čo najbližšie k Ceute. Cestou nás stále prekvapuje príroda. Občas zastavíme  kúpime si pár pomarančov, ktoré sú úžasné. Stmieva sa a my sme už na pobreží stredozemného mora. Prechádzame cez Tetouan ďalej na sever.

Zapadajúce slnko a úžasné hory.

Mestečka sa zmenili na klasické letoviská európskeho typu. Je nám jasné, že tu asi lacné ubytovanie nezoženieme. Rozhodnutie padne, že pred Ceutou prespíme v stane. Po tom ako dorazíme skoro k Ceute, zastavíme pri mori a odpočívame. Porada.

Pred Ceutou.

Vydáme sa kúsok za mesto, nad neho, odbočíme z hlavnej cesty a rozkladáme stan. Ja a Maťo spíme v stane. Jaro a Majo v aute. Zajtra nás čaká Španielsko a pobrežie Atlantického oceánu.

Sponzorované odkazy:

<a href=“http://www.najdireality.sk/“ title=“Najdireality.sk – komplexný realitný portál“>Najdireality.sk</a>