Stopári pod modrou oblohou
Turista je pre Mongolov chodiaca bankovka a snažia sa na nás zarobiť ako len môžu. Normálna cena autobusového lístka je 2500 tugrikov, šofér si však od nás suverénne pýta 10 000 na osobu. Zamietame ich vydieranie a tak sa ďalej naprieč prázdnou krajinou vydávame stopom.
Na okraji dediny vidíme stáť V3Sku. Pýtam sa šoféra, či nepôjdu okolo jazera Ureg Nuur: „Áno pôjdeme, naskočte na palubu, zvezieme vás!“ - kričí neuveriteľne priateľský fajčiaci pánko. Len čo sme sa usadili vzadu na korbe už sa nalievala vodka. Po stresujúcom vyjednávaní na autobuske nám padla na úžitok. Vladko pupkáčom ušúľal po cigarete a medzinárodné priateľstvo bolo spečatené.
Prechádzame zatiaľ najkrajším prostredím aké sme v Mongolsku videli. Okrem opitého muža v priekope, objímajúc prázdnu fľašu vodky vidíme pasúce sa ťavy, kone, dobytok a osamelé jurty pod úbočím kopcov. Keď sme dorazili k jazeru, nad našimi hlavami sa rozťahovala farebná dúha.
S pupkáčmi sme sa rozlúčili a pokračovali sme peši k brehu jazera, ktoré sa klamne zdalo byť blízko. Tu v Mongolsku je ťažko odhadnúť vzdialenosti, keďže roviny sú dlhé a nekonečné. Slnko akurát zapadlo, keď sme začali rozkladať stan. Nikde ani živej duše.
Ďalším stopárskym úlovkom sú hľadači zlata. Zo zadného sedadla presúvajú detektor kovov a dve vzduchovky aby nám spravili miesto. Spievame si ruské pesničky, keď nás šofér preruší s prstom na ústach: „Pssst!‘‘ Zbadal svište, ktoré sú tu obľúbenou pochutinou. Pootvorí okno a zbraňou mieri na hrajúce sa huňaté mláďatá. Po hlučnom výstrele do vzduchu vyletel trs trávi a mláďaťa sa skryli do nory. „Keby som tak mal cvičenú orlicu, neobišli by sme na prázdno!” – sklamane hovorí šofér Gansuk.
V tomto kraji na lov hlodavcov ako aj menších cicavcov využívajú cvičených dravcov. Preferuje sa orlia samica, keďže má agresívnejšiu náturu. Mladého vtáka si vycvičia a keď po niekoľkých rokoch doslúži, pustia ho opäť na slobodu.
Záverečnú fázu cesty späť do hlavného mesta absolvujeme na legendárnom „uaziku“ , geniálnom terénnom aute ruskej výroby UAZ. Iné auto prakticky v Mongolských stepiach stretnete len zriedka. Ruské UAZy sú najlacnejšie, ale dôležitejšie je, že sú najspoľahlivejšie. Bez elektroniky či jemnej mechaniky. Keď sa niečo pokazí stačí dobre kladivom potrieskať po nefunkčnej časti a je opravené. Tieto nerozbitné UAZy vyrába "Uljanovskyj Avtomobilnyj Zavod" už od roku 1961.
Po putovaní divokým a tradičným Mongolskom sa dostávame do toho novodobého. Ulaanbaatar sa inak nazýva aj červený hrdina. Toto hlavné mesto bolo dlhé roky izolované od západného sveta a tak sú dnes Mongoli hladní po moderných vymoženostiach. Život v uliciach je veľmi podobný tomu u nás. Shopping centrá, reštaurácie i hotely sú na každom kroku a neustále vznikajú nové. Aj tu je vidieť ako silne bola mongolská kultúra ovplyvnená Rusmi počas komunizmu. Činžiaková architektúra je výtvorom brežnevskej a stalinovskej éry. Ulaanbaatar je nachladenejšie hlavné mesto sveta. V roku 1954 tu bola zaznamenaná rekordne nízka teplota -49 °C.
Existujú dva úplne odlišné mongolské svety. Ten divoký, nekonečný, kočovný sa po stáročia tradičného spôsobu života veľmi nezmenil. Na opačnej strane stojí hlavné mesto Ulaanbaatar, v ktorom rapídny rozvoj a výstavba protirečí spôsobu života nomádskej spoločnosti.
Pridaj komentár
