Tu v Nórsku za polárnym kruhom sú v máji vrcholky strmých hôr ešte stále posypané snehom a ponad ne sa o polnoci prechádza rozpálené oranžové slnko. Cítim more, riasy a rybacinu. Okrem škriekajúcich lastúrničiarov a čajok vnímam aj šuchotajúce vlny a pištiaci severný vietor. Pri každom červenom domčeku stojacom na brehu mora sa na vlnách hojdá aj rybárska loď.
Rybárska loď je neodmysliteľný doplnok každého prímorského obydlia.
Každá loď si po ťažkej práci na mori zaslúži oddych.
Trojuholníkové drevené stojany, na ktorých sa sušia visiace ryby sú rozostavané na pobreží. Ťažkých 16 miliónov kilogramov arktickej tresky sa každoročne suší práve tu na Lofotoch a obvešané stojany pokrývajú v aprílovej špičke územie 60 medzinárodných futbalových ihrísk. Je to zážitok pre zrak i čuch. ,,Takto voňajú naše peniaze“- hovoria na pach sušiacich sa rýb Lofoťania. Už po krátkej návšteve je nám jasné, že život na týchto skvostných ostrovoch je úzko spätý s rybolovom. Pred výletom som dúfala, že sa nám nejaké visiace tresky na stojanoch podarí nafotiť. Máme šťastie, keďže sušiace sa tresky nás neustále sprevádzajú.
Trojuholníkové drevené stojany, na ktorých sa sušia visiace ryby.
16 miliónov kilogramov arktickej tresky sa každoročne suší práve tu na Lofotoch.
Už od starovekého Vikingského obdobia boli lofotské ostrovy epicentrom veľkolepého tradičného rybolovu arktickej tresky. Milióny tejto chutnej ryby migrujú každoročne zo severného Barentsovho mora práve sem, k lofotskému pobrežiu, za účelom neresenia sa. Cesta začne v novembri a potom čo tresky oboplávajú Fínsko, asi po 800 km plavbe v januári dorazia na Lofoty.
Život na týchto skvostných ostrovoch je úzko spätý s rybolovom.
A prečo sa treska vracia na svoje rodné miesto? Dalo by sa povedať, že nasleduje inštinkt, ale vedci hovoria, že práve podmienky tu na Lofotoch migrácii napomáhajú. Je tu ideálna teplota pre neresenie čo je 4 - 6stupňov, správna slanosť, vhodná hĺbka, správne prúdy ako aj dostatočné množstvo potravy pre ,,novorodencov‘‘. Na začiatku roka rybárska sezóna začína a koncom marca končí. Pre ilustráciu grandióznosti lofotského rybolovu si požičiam čísla. Počas sezóny okolo 25 000 rybárov prichádza na pomoc 3000 rezidenčných rybárov a spoločne nalovia okolo 30 000 ton tresky. Vcelku veľkolepé, čo poviete?
Obvešané stojany pokrývajú v aprílovej špičke územie 60 futbalových ihrísk.
Sušiacu tresku vidíme všade popri mori.
Všade prítomne stojany s visiacimi rybami majú za následok to, že sa pachu rybaciny nedá ujsť. Sušená treska je zdravá potrava bez konzervačných látok vytvorená ako hovoria Lofoťania ,,len čerstvým vzduchom a láskou“. Hlava a telo sa sušia osobitne a sú vypitvané predtým ako sa vešajú na drevené sušiaky. Pečeň sa ďalej zužitkuje na výrobu oleja a ikry tvoria základ nórskeho kaviáru.
Lodenice pri zapadajúcom polnočnom slnku.
Nádherná scenéria lofotských ostrovov.
Nikde inde na svete sa toľko rýb nesuší, pretože práve tu je vhodná klíma vďaka životadarnému Golfskému prúdu. Slnko, vietor a dážď dodávajú sušeným rybám špecifickú chuť a zároveň ich konzervujú. Nepretržitý morský vánok s trochou soli zabezpečuje najlepší výsledok. Po 2-3 mesiacoch na ,,sušiči“ je ryba dosť suchá a nasleduje triedenie, balenie a vývoz. Najväčšími dovozcami sú Taliansko, Španielsko a Nigéria.
Hlava a telo sa sušia osobitne.
Sušiace sa tresky zdobia takmer každú stavbu.
Sušiace sa ryby vidíte takmer na každom dome, či garáži, aby boli vždy po ruke keď treba. Všetky živiny čerstvej ryby sa zachovajú aj v sušenej forme, len voda je odňatá. Nutričná hodnota kila sušenej ryby je ekvivalentom 5 kg čerstvej tresky. Pri vhodných skladovacích podmienkach sušená ryba vydrží aj niekoľko rokov. Keď sa znova namočí, nadobudne pôvodnú hmotnosť. Práve Vikingovia boli tí, ktorí priniesli sušenú tresku do Európy, keď si ju brali so sebou na cesty a vymieňali ju za iný tovar. Už v 12. storočí boli sušené ryby z Lofôt najdôležitejším exportným produktom Nórska. Lofoty sú pochopiteľne rajom pre rybárov. Počas tohtoročného svetového šampionátu v lovení arktickej tresky v marci ulovil Nór Bjordal fešandu vážiacu 28,3 kg.
Čisté pláže nás lákajú, avšak nízka teplota vody nás odrádza od kúpania.
Hustý ND filter sa rozcvičuje na večerné fotenie.
Na Lofotoch si aj športovci nájdu niečo pre zábavu. V lete je to najmä turistika, kajaking, bicyklovanie a v zime skialpinizmus a snowbording. Milovníkov prírody uchváti jedinečný a špecifický tvar ostrovov a impozantná divoká scenéria vytvorená ľadovcami a štipľavými živlami. Dobrodružné poznávanie ostrovov zahajujeme kajakovaním pri dedinke Kabelvåg.
Pohľad na okolitú scenériu zo sedla kajaku.
Jann je naším sprievodcom na mori. V zime pracuje ako inštruktor lyžovania. Pýtame sa ho, kde je na Lofotoch lyžiarske stredisko?: „Čo? lyžiarske stredisko? To nemyslite vážne. A načo by nám bolo?. Veď celé Lofoty sú jedno veľké divoké lyžiarske stredisko“. Po niekoľkých hodinách pádlovania sa od Janna dozvedáme zaujímavosti o ostrovoch. ,,Na jednom lofotskom jazere môže rybár cez dieru v ľade na dve udice uloviť ako sladkovodného pstruha tak aj morského sleďa, keďže má na spodku slanú vodu! ‘‘- hovorí s nadšením Jann. Toto jedinečné jazero vzniklo počas doby ľadovej. Pred 3000 rokmi bolo súčasťou fjordu s morskou vodou. Lofoty stále rastú z mora a jazero je teraz vo výške 3 metre nad morom. Je úzke a dlhé takže vietor nie je schopný vytvoriť cirkuláciu vody a tak ľahšia dažďová sladkovodná vrstva zostáva na povrchu tej morskej. Jazero je hlboké 91 metrov z čoho morská voda tvorí spodných 49 m.
Zvedavý tuleň v akváriu v Kabelvågu.
Na záver dňa nás čaká prekvapenie o akom sa nám ani nesnívalo. Po založení ,,wild kempu“ sa vyberáme na prieskum okolitého pobrežia. Je niečo pred polnocou a slnko prehovorilo zamračenú oblohu na farebné hrátky. Takýto farebný západ slnka som v živote nevidela. Roztrasená zo vzrušenia z tej nádhery sa snažím uzemniť a niečo aj nafotiť. Na šťastie divadielko nekončí a farby na oblohe prechádzajú od oranžových cez ružové a fialové odtiene. Zrazu chápem prečo je to polnočné slnko za polárnym kruhom tak ospevované.