Krížom-krážom Coromandelom

Je pol šiestej ráno a budík sa neodbytne dožaduje mojej pozornosti. Rokmi trénovaným pohybom umlčím tento nekompromisný vynález a pomaly začínam ľutovať moment, kedy som navrhol stráviť štátnym sviatkom predĺžený víkend okružnou jazdou poloostrovom Coromandel. Hoci je cieľová destinácia od mojej dočasnej domoviny na Novom Zélande vzdialená len 170 kilometrov, takmer tretina cesty vedie cez nekonečne rozťahaný Auckland. Ten má síce ambície stať sa mestom s najlepšou kvalitou života na svete, cestovanie ním však pripomína skôr nočnú moru. V snahe predísť každodenným dopravným zápcham rýchlo vstávame, berieme batohy a nasadáme do auta. Až po niekoľkých kilometroch jazdy si spomeniem, že sme zabudli zobrať lopatku na piesok, ktorej nevyhnutnosť nám so záhadným úsmevom na tvári prízvukovali všetci, s ktorými sme náš víkendový itinerár preberali...

Každodenné cestovanie dopravne nezvládnutým Aucklandom.

Cesta ranným Aucklandom prebieha prekvapivo hladko a tak už o necelú hodinku opúšťame civilizáciu a nekonečné predmestia nahrádzajú zvlnené kopce.

Časť pobrežia poloostrova Coromandel.

Našou prvou zastávkou je mesto, ktoré s poloostrovom zdieľa spoločný názov - Coromandel. Okrem Aucklandu, Wellingtonu a niekoľkých ďalších výnimiek, tvorí väčšinu miest na Novom Zélande len pár ulíc. Podobne je tomu aj v prípade Coromandelu, kde dokonca aj policajná stanica vyzerá nenápadne a celkom sympaticky. V ospalých mestečkách Nového Zélandu nájdete častokrát len malý obchod so základnými potravinami a v tom lepšom prípade aj čerpaciu stanicu. Coromandel dnes našťastie žije predovšetkým z cestovného ruchu, a tak jeho hlavnú ulicu lemujú hlavne kaviarne, reštaurácie, hotel a obchodíky s turistickým haraburdím.

Civilne pôsobiaca policajná stanica...

...a hlavná ulica v Coromandeli.

Cesta z Coromandelu smerom na sever vedie pozdĺž pobrežia s nádhernými výhľadmi po oboch stranách. Na jednej skalné útesy s kolóniami kormoránov, na druhej zasa husté pralesy. A za najbližšou zákrutou prekvapivo pôsobiace budhistické centrum.

Kolónia kormoránov bodkovaných na pobrežnom útese.

Dažďové pralesy tiahnúce sa pozdĺž pobrežia.

Stupa v miestnom budhistickom centre.

Asfaltová cesta onedlho končí a nasleduje 30 kilometrov po štrkovici krížom cez kopcovitý reliéf poloostrova. Hoci pohoria v tejto časti Nového Zélandu nepresahujú tisíc metrovú hranicu, jazda po úzkych a kľukatých cestách napreduje len veľmi pomaly. Vytrasení a zaprášení nakoniec dorážame do zálivu Stony Bay na opačnej strane poloostrova. Z malého kempu na okraji dažďového pralesa vedie pobrežná turistická trasa cez husto porastené kopce prudko klesajúce do oceánu. Okamžite vyrážame ju preskúmať. Silný vietor a prvé kvapky dažďa nás prinútia otočiť sa na polceste a ja tajne dúfam, že sa počasie do druhého dňa zlepší.

Pláž v zálive Stony Bay.

Trasa zo Stony Bay ponúka krásne výhľady na severnú časť pobrežia poloostrova.

Záliv Poley Bay s čiernym vulkanickým pieskom.

Kemp na okraji dažďového pralesa v Stony Bay.

Ráno ma zobúdza jedinečná symfónia v podaní miestneho ornitologického zboru a svieža vôňa čerstvo zmoknutej zeme. Ostré slnko a gýčovo modrá obloha veštia deň ako stvorený na túru. Pôvodný plán pokračovať v ceste priamo do ďalšieho "civilizačného" centra poloostrova modifikujeme zastávkou v zálive Waikawau Bay. Tu začína turistický chodník vytvorený zlatokopmi a drevorubačmi v predchádzajúcich stáročiách. Večne zelené svahy pokrýva exotická vegetácia, ktorej niektorých zástupcov si v zmenšenej podobe pamätám z maminej obývačky. V diaľke vidno pohorie Moehau s najvyšším vrchom celého poloostrova, ktorým je 892 metrov vysoký Mount Moehau.

Exotická flóra Nového Zélandu.

Pohorie Moehau s najvyšším vrchom celého poloostrova.

Pláž vo Waikawau Bay, v pozadí pohorie Moehau

Väčšina návštevníkov Nového Zélandu zamieri rovno do národných parkov a na miesta ako Coromandel im počas pobytu neostane čas. Poloostrov je skôr obľúbeným miestom domácich, predovšetkým Aucklanďanov. Srdcovou záležitosťou mnohých Novozélanďanov sú víkendové chaty nazývané baches. Kto si však predstavuje malé domčeky so základným vybavením, je na veľkom omyle. Väčšina "bační" svojimi rozmermi a štandardom predčí nejeden luxusný hotel. A luxusné hotely pripomínajú aj cenami. Traktory oddychujúce na pláži zasa potvrdzujú, že k správnej víkendovej chate patrí v týchto končinách aj nejaká tá loďka.

Víkendové "domčeky" Novozélanďanov.

Traktorová nuda na pláži.

Masovým turizmom nepoznačené pieskové pláže sú pre vodné športy ako stvorené a hoci mám pocit, že sa tu čas zastavil, opak je pravdou... Do mesta Whitianga, našej ďalšej zastávky, dorážame tesne pred zotmením.

Plážová romantika na coromandelský spôsob.

Večerná Whitianga.

Whitianga leží na okraji rovnomenného zálivu a lemuje ju 5 kilometrov dlhá pláž. Záliv je vo svojom najužšom mieste široký len pár sto metrov a cesta trajektom na druhú stranu nám trvá necelé 2 minúty. Oblasť v roku 1769 navštívil kapitán James Cook, ktorý ako prvý podrobne zmapoval celé pobrežie Nového Zélandu. Na miestnom cintoríne dodnes stoja náhrobné kamene prvých európskych prisťahovalcov.

Pontón s trajektom vo Whitiange.

Náhrobný kameň na historickom cintoríne vo Ferry Landing...

...a miestna miniknižnica na parkovisku pred cintorínom.

Hlavným lákadlom tejto časti poloostrova je zátoka Cathedral Cove s jaskyňou spájajúcou dve pláže a bizarne vyzerajúcimi skalnými útvarmi. Do zátoky vedie príjemná trasa s panoramatickými výhľadmi na okolité pobrežie. Tých lenivejších sem pohodlne dopraví pravidelný vodný taxík.

Zátoka Cathedral Cove s plážovou jaskyňou...

...eróziou vyhlodanými útesmi...

...a zvedavými čajkami.

Čakanie na vodný taxík.

Na niekoľko kilometrov južnejšie položenej Hot Water Beach konečne zisťujem, prečo nám všetci toľko opakovali, aby sme si pribalili vedierko s lopatkou. Na pláži cez piesok do oceánu presakujú termálne pramene s teplotou až 64 stupňov. Miesto je však prístupné len dve hodiny pred odlivom a ďalšie dve hodiny po ňom, a tak si zvyšný čas krátime čakaním v kaviarni s výhľadom na miesto činu. Jej majiteľ je krásnym príkladom povestnej novozélandskej vynaliezavosti kombinovanej s pohodlnosťou a obchodným duchom. Vzhľadom na pokročilú dobu sa tu na kávu zastaví len málokto, lopaty ponúkané na prenájom sa však rozchytajú okamžite. A keďže počas dnešného dňa je to už druhý odliv v poradí, vôbec sa nečudujem, že prázdna kaviareň má otvorené aj do neskorých večerných hodín.

Pláž Hot Water Beach...

...a jej zvláštni záhradkári.

Špeciálna ponuka miestnej kaviarne.

Pláž, ktorá bola ešte pred hodinou ľudoprázdna, sa v priebehu niekoľkých minút zaplní. Presnejšie povedané len jej časť, na ktorej to pod nohami doslova vrie. Najskôr chvíľu pozorujem zástupy ľudí všetkých vekových kategórií, ktorí s fanatickým nadšením malých predškoláčikov hĺbia jamy v piesku. Studená voda Tichého oceánu v kombinácii so zatiahnutou oblohou ma moc neláka. Nedôverčivo zanorím nohy do piesku a...aaau, tá voda je naozaj horúca! O niekoľko sekúnd neskôr som už len ďalším účastníkom davovej psychózy, ktorá sa na Hot Water Beach opakuje každý deň.

Zaslúžený odpočinok.

Nasledujúce ráno opúšťame Whitiangu s jej netradičnými atrakciami a pred spiatočnou cestou do Aucklandu máme naplánovanú poslednú zastávku v mestečku Tairua. To sa nachádza na mieste, kde rieka rovnakého mena ústi do oceánu. Z pôvodnej osady lesných robotníkov a baníkov sa rozrástlo do dnešnej podoby dovolenkového strediska. Kopec Mount Paku na okraji mesta bol kedysi ostrovom, ktorý v súčasnosti spája s pevninou úzky pás pieskových dún. Dodnes je posvätným miestom Maorov a panoramatické pohľady z jeho vrcholu sú jednoducho božské.

Mount Paku - bývalý ostrov sopečného pôvodu...

...a výhľad z neho na okolitú krajinu.

Na opačnej strane ústia rieky Tairua vyrástlo moderné a účelovo postavené mestečko Pauanui. Nápadité a esteticky príjemne pôsobiace rezidencie dopĺňa malé letisko, na ktoré majú podaktorí obyvatelia prístup priamo z baráku. V kombinácii s nádhernou krajinou a celoročne príjemným podnebím začínam pomaly chápať, prečo má väčšina Novozélanďanov tak relaxovaný postoj k životu.

Luxusné sídla v modernej Pauanuii s privátnou marínou...

...a letiskom.

Niekto si pred dom zaparkuje auto, iný zase lietadlo.

Z víkendového okruhu severnou časťou poloostrova Coromandel ostáva už len návrat do Aucklandu. Vyrážame na cestu späť a ja sa v duchu zaprisahávam, že ak sa do týchto končín ešte niekedy vyberieme, nesmieme zabudnúť zobrať so sebou aj lopatku...

Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D a Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm IS a Canon EF-S 55-250 mm IS II.