Hovorí sa, že samotná cesta je niekedy dôležitejšia ako jej cieľ. Vo veľkej miere to platí aj o ceste na White Island. Ráno pred jej absolvovaním sa zobúdzam do krásneho slnečného dňa. Rýchlo poďakujem svojmu strážnemu anjelovi za vyslyšanie prosby z predchádzajúceho večera a zároveň poprosím, aby zo mňa pre istotu dnes ani na okamih nespúšťal oči. Zicher je zicher a White Island je aktívny vulkán, ktorého reliéf sa vplyvom opakovaných erupcií v poslednom storočí viackrát zmenil.
Po výdatných raňajkách nasadáme na loď údajne špeciálne postavenú pre plavbu na sopečný ostrov a netrpezlivo čakáme na posledných oneskorencov. Kľúčovým v predchádzajúcej vete je slovo "výdatných", ale o tom trochu neskôr. Kapitán jachty dáva konečne pokyn na odchod a my sa pomalým tempom presúvame ústím rieky Whakatane do Tichého oceánu. Na otvorenom mori naberáme rýchlosť a posádka lode nás začne zásobovať informáciami o našej cieľovej destinácii vzdialenej asi hodinu a pol plavby.
Ústie rieky Whatakane a mesto s rovnakým názvom, z ktorého odchádzajú lode na White Island.
O chvíľu zavládne na palube malé vzrušenie - niekto zbadal v diaľke skupinu delfínov loviacich v spolupráci s kŕdľom súl žltohlavých. Kapitán lode zmení smer a onedlho nás po oboch stranách sprevádzajú zvedavo vyskakujúci vodní akrobati. Nafotiť tieto svižným tempom sa pohybujúce tvory počas plavby na neustále sa nakláňajúcej lodi vyžaduje rýchle reflexy, ešte rýchlejšiu fototechniku a k tomu veľkú dávku šťastia. Jednou rukou stláčam spúšť, druhou sa držím zábradlia a snažím sa udržať rovnováhu na rozkývanej palube.
Hravé delfíny sú častokrát neplánovaným bonusom plavby na White Island.
Suly žltohlavé loviace vo vodách Tichého oceánu.
Ostrov White Island z paluby rozhojdanej lode.
Delfíny po chvíli stratia o našu loď záujem, zamieria iným smerom a my tiež meníme kurz k pôvodnému cieľu plavby. Kapitán lode naberie na rýchlosti, aby dohnal stratený čas a o slovo sa prihlásia už spomínané raňajky... Prvé príznaky si všimnú najskôr len skúsenejší členovia posádky lode. Zbystria pozornosť a začnú sa pýtať určitých cestujúcich, či sú v poriadku. Tí jednohlasne pritakávajú, o pár minút neskôr však začínajú ako na povel blednúť a presúvať sa na dolnú palubu. Netrvá dlho a personál lode začína rozdávať pogumované vrecká. V nasledujúcom kole už len natrénovaným spôsobom vymieňajú prázdne vrecká za plné, ktoré v zápätí končia vo vopred pripravenom plastovom sude. Loď sa ďalej veselo nakláňa z jednej strany na druhú a hukot motora a trieštiacich sa vĺn prehlušujú len príznačné zvuky ozývajúce sa z dvoch malých toaliet.
Ťažko povedať, koho mi je po zvyšný čas plavby viac ľúto. Či obetí nefalšovanej morskej nemoci alebo kuriérov ich špeciálnych balíčkov. Hrdo však potvrdzujem, že za hojnej medzinárodnej účasti približne 70 cestujúcich slovenská reprezentácia nesklamala. Jeden z členov našej delegácie v ten deň cestou na White Island naplnil rekordných 6 grcpytlíkov.
Jedna z lodí, ktorými sme sa plavili, kotviaca pri pobreží ostrova.
Po namáhavej plavbe, počas ktorej viacerí účastníci stihli okrem bonusu s delfínmi absolvovať aj bezplatnú detoxikačnú kúru, konečne dorážame k brehom ostrova. "Bielym" ho nazval kapitán James Cook. Najskôr asi preto, že bol neustále zahalený v kúdoloch unikajúcej pary. Ostrovu samotnému však už z diaľky dominuje farba síry, ktorá sa tu kedysi ťažila. Domorodí Maori pomenovali ostrov "Te Puia o Whakaari", alebo "Ten, ktorý sa môže spraviť viditeľným". Iné zdroje tvrdia, že vhodnejším prekladom maorskej verzie názvu je "Dramatická sopka". A dramaticky na jej územie aj vstupujeme. K povinnej helme a plynovej maske dostávame ešte za hrsť cukríkov, ktoré vraj pomáhajú pri štipľavom zápachu najlepšie. Nafukovací čln nás v skupinkách preváža na ostrov a ja začínam pochybovať o bezpečnostnej politike prevádzkovateľa výletných lodí.
Ostrovu napriek jeho anglickému názvu dominuje farba žltá.
Pohľad do vnútornej kaldery Bieleho ostrova z paluby lode.
Posledný úsek cesty na ostrov absolvujeme v nafukovacom člne.
Vylodenie na ostrov je zážitok sám o sebe.
Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, White Island je najväčšou sopkou Nového Zélandu. Nad hladinu oceánu vytŕča len horných 30 percent, zvyšok je ukrytý pod vodou. Dnešnú podobu najaktívnejšieho novozélandskeho stratovulkánu formovala nepretržitá sopečná aktivita v priebehu posledných 150 000 rokov. Opakované erupcie pokračujú dodnes. Pri posledných výbuchoch v roku 2013 na niekoľko mesiacov úplne zmizlo jazero vo vnútri krátera. Okrem neho sú na ostrove relatívne ľahko prístupné viaceré formy prejavu sopečnej činnosti, ako napríklad početné fumaroly alebo horúce pramene.
Kráterové jazero na White Island je vysoko kyslé, s hodnotou pH okolo 1 a povrchovou teplotou približne 50 stupňov Celzia.
Termálne pramene a fumarolové polia sú obzvlášt populárne medzi návštevníkmi ostrova.
Dvojhodinový pobyt na ostrove patrí pre mnohých k najväčším dobrodružstvám zažitým na Novom Zélande. K celkovej atmosfére okrem neustáleho syčania unikajúcej pary a plynov prispieva aj zaujímavý výklad sprievodcov. Tí popis jednotlivých sopečných útvarov dopĺňajú rôznymi faktami z histórie ostrova. Prehliadku končíme v pozostatkoch bane na síru, kde v roku 1914 pri zrútení časti okraja krátera zahynulo všetkých 10 baníkov. Nešťastie prežil údajne len kocúr, ktorý bol na ostrove nájdený niekoľko dní po katastrofe. Ťažbu síry na ostrove ukončili v roku 1930 pre jej ekonomickú nevýnosnosť.
Z pôvodnej bane na síru ostali len zbytky ťažobnej techniky.
Ostrov je v súkromnom vlastníctve a vstup naň vyžaduje špeciálne povolenie, ktoré zabezpečujú prevádzkovatelia výletov. Na jednom z vonkajších svahoch krátera už roky hniezdi početná kolónia súl žltohlavých, a to aj napriek vysokej koncentrácii jedovatých plynov unikajúcich z fumaról. Životnosť odevu a obuvi podľa sprievodcov častý pobyt na ostrove naopak podstatne skracuje. Pred transportom späť na palubu jachty si teda musíme povinne očistiť obuv v nádobách s vodou na provizórnom móle.
Od mája 2004 má Biely ostrov svojho prvého rezidenta - miniatúrnu figúrku dinosaura známeho z kresleného seriálu Flinstonovci. Ako sa Dino dostal pred jednu z kamier, ktoré nepretžite monitorujú sopečnú aktivitu, je dobre stráženým tajomstvom. Odvtedy sa stal maskotom novozélandského geologického inštitútu GNS Science a má aj svoj vlastný profil na facebooku.
Vonkajšie svahy ostrova, na ktorých hniezdia suly žltohlavé.
Zo vzrušujúceho výletu ostáva už len spiatočná plavba. Pri pohľade na helikoptéry, ktoré transport z ostrova zabezpečia oveľa rýchlejšie, nejeden z účastníkov prehodnocuje pôvodné rozhodnutie vybrať sa lacnejšou loďou.
Jeden z viacerých vrtuľníkov, ktoré na ostrove neustále pristávali.
Návrat do prístavu vo Whakatane je však oveľa príjemnejší. Vietor utíchol a pohupujúca sa loď príjemne uspáva. V hlave plnej myšlienok mi víria zážitky z predchádzajúcich dní. Obrazy sopiek striedajú obrazy postáv, ktoré som stretol. Posledná myšlienka pred sladkými driemotami je akási paralela. Paralela o tom, že ľudia sú vlastne ako vulkány. Na prvý pohľad podobní, a predsa tak odlišní. Každý so svojím príbehom a históriou. Niektorí "spiaci", iní aktívni. Častokrát neprístupní, nebezpeční a výbušní. Ale predovšetkým krásni.
Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm IS a Canon EF-S 55-250 mm IS II, cirkulárny polarizačný filter Hoya.
Pridaj komentár
