Cusco + Posvätné údolie Inkov (Pisac, Moray, Ollantaytambo, Machu Picchu)
Rozhodnutie absolvovať výlet niekde do Južnej Ameriky v nás dozrievalo už dlhšie. Najprv sme uvažovali nad Patagóniou, ale definitíva padla na 18-dňový okruh južným Peru a časťou Bolívie. Potom udalosti nabrali rýchly spád - určenie dátumu, naplánovanie trasy, kúpa leteniek, jediná rezervácia hotela v Cuscu, poistenie a zopár ďalších drobností.
Nočný let Viedeň - Madrid - Lima s LAN Perú prebieha hladko, avšak bez väčších fotopríležitostí. Brieždiť sa začína až tesne pred pristaním v Lime, kde máme vlastne len malú zastávku pred ďalším letom Lima - Cusco. Tento let je už konečne denný, takže o fotenie cez čisté okienka Airbusu spoločnosti TACA nie je núdza. Letieť na tejto linke je veľký zážitok - od prelietavania pomedzi zasnežené andské končiare, cez rýchlo meniacu sa krajinu a časté turbulencie až po samotné pristátie na letisku v Cuscu, ktoré leží v nadmorskej výške 3.300 metrov nad morom. Po vybavení formalít a vyzdvihnutí batožiny nasleduje presun taxíkom úzkymi a strmými uličkami až do hostela, ktorý sme si ako jediný rezervovali ešte z Európy. Na terase izby GPSko ukazuje konečných 3.469 metrov nad morom.
Cuzco tesne pred pristátim.
Naše prvé kroky smerujú dolu na hlavné námestie (Plaza de Armas). Pekné námestie plné pestrých ľudí ponúka veľa vďačných motívov. Hlavne s dlhým sklom sa tu dajú zachytiť zaujímavé momentky. Cesta späť na hostel je ale náročnejšia, predsa len za poldruha hodiny vyletieť z nuly (Lima leží na pobreží Pacifiku) do 3.500 m.n.m. nie je pre organizmus žiadna „brnkačka", najmä ak k tomu pripočítame absolvované 3 lety (spolu cca. 24 hodín), takmer žiadny spánok a časový posun -7 hodín. Okrem sťaženého dýchania a rýchlej únavy sa na nás ale našťastie neprejavujú žiadne iné príznaky výškovej choroby. Takže po rýchlej prehliadke mesta sa hneď na druhý deň vyberáme taxíkom na cestu po inkských pamiatkach v posvätnom údolí Inkov (Sacred Valley of Incas) na trase Cusco - Pisac - Moray - Ollantaytambo.
V Cuzcu.
Všadeprítomná polícia.
Obavy, že presun nás piatich autom bude komplikovaný (drvivá väčšina taxíkov je značky Daewoo Tico:)) ale rýchlo vyvracia ochotný taxikár Persi, ktorý nás bez problémov a dokonca rovno pod nosom na rohu stojaceho dopravného policajta napcháva do svojho kombíka všetkých piatich, z toho jedného dozadu do kufra. Časom sme zistili, že v Peru je to úplne bežné, niektoré taxíky majú dokonca v kufri aj deku a vankúš (mal som tú česť o pár dní neskôr, na ceste späť do Cusca takto luxusne sa viezť).
Cestou sa zastavujeme na mieste, ktoré ponúka neuveriteľný výhľad na celé Cusco. Pár rýchlych fotiek do panorámy a vezieme sme sa ďalej. Zanedlho sa dostávame do samotného posvätného údolia, ktorým sa vinie rieka Urubamba. Do inak pustej nehostinnej vysokohorskej krajiny táto rieka prináša život v podobe malých dedín, ale aj väčších miest, a neodmysliteľných zelených políčok. Prvou zastávkou je bývalá pevnosť Pisac, ktorá podľa všetkého slúžila ako oporný bod na ceste na rozhraní hôr a amazonskej džungle. Naša prehliadka trvá asi 3 hodiny, ale silné vysokohorské slnko - stále sme v cca. 3.400 m.n.m. - stihne už za pár minút spáliť tých, ktorí podcenili prípravu a nenatreli sa ochranným krémom (veď sa niet čo čudovať - neďaleké Cusco bolo v roku 2006 vyhlásené za mesto s najsilnejším UV žiarením na svete).
Scared Valley, posvätné údolie Inkov.
Pevnosť Pisac.
Potulky po Pisacu.
Pisac zaujme svojimi stavbami, polohou nad dolinou a neskutočne pravidelnými terasami. Je tu čo fotiť a my sme vďační, že si cestu organizujeme sami a nikto nás nikam neženie (Persi zatiaľ spokojne spí v taxíku a čaká na nás, tešiac sa zo skvelého kšeftu - bude nás voziť celý deň za 80 solov, čo je cca. 20€. Nakoniec sme mu dali rovnu stovku solov :)
Z fotogenickej pevnosti Pisac sa presúvame dolu do mestečka Pisac, presláveného svojim pestrofarebným trhom, kde sa dá kúpiť takmer čokoľvek. Po rýchlom obede, pri ktorom nesmie chýbať miestne pivo Cusceña a nákupe na trhu (Persi zase spí) sa presúvame do menej známej lokality Moray. Z údolia rieky Urubamba je treba vystúpiť vysoko do hôr po dosť biednych cestách, preto sem zablúdi len málokto. Moray je veľmi špecifické miesto, ktoré Inkom slúžilo ako poľnohospodárske laboratórium - v 3.500 m.n.m.! Počasie nám tu ale nepraje a fotenie predčasne ukončuje búrka. Persi cestou chytil dva obrovské šutre, a tak sme radi, keď sa za tmy dostávame až do dnešného cieľa - mestečka Ollantaytambo.
Kaktusy pri Moray.
Moray, inkské laboratórium v nadmorskej výške 3500 mnm.
Čo robí Ollantaytambo zaujímavým je slávna pevnosť, symbol odporu Inkov voči Španielom, ktorú Manco Inca, vodca Inkov opevnil a ktorá dočasne slúžila ako hlavné mesto Inkov, keď padlo Cusco. Popri nádhernej polohe uprostred hôr tu človek môže obdivovať neskutočné majstrovstvo Inkov pri opracovávaní kameňa. Jednotlivé kamenné bloky sú na seba kladené s maximálnou presnosťou a bez viditeľných špár. Povráva sa, že do špár sa nezmestí ani čepeľ noža. Tento spôsob kladenia kameňov sme obdivovali už v Pisacu, a budeme ho v podstate obdivovať všade. Po prehliadke pevnosti, neodmysliteľného trhu, mesta a bývalých skladov, ktoré ležia na náprotivnom svahu (už Inkovia vedeli, že vďaka prevládajúcim vetrom je tam chladnejšie než v pevnosti alebo samotnom meste a úroda tam vydrží dlhšie) už smerujeme na vlakovú stanicu, kde nastupujeme na vlak Perú Rail, ktorý nás odvezie do mestečka Aguas Calientes, východiska na Machu Picchu.
Čarovné Ollantaytambo.
Temple Hill, Ollantaytambo.
Vlakom do Machu Picchu Pueblo.
Trať vedie celý čas popri koryte rieky Urubamba.
Aguas Calientes (v preklade teplá voda) sa dnes volá Machu Picchu Pueblo, ale väčšina ľudí ho stále volá po starom. Je to dosť neatraktívne mestečko v pravej vysokohorskej džungli s prehustenou výstavbou bez ladu a skladu, do ktorého sa dá dostať jedine vlakom. Nevedie sem žiadna cesta a nie je tu žiadne letisko. Všetci a všetko, čo tu je, sa sem dostalo vlakom. Vďaka svojej polohe v džungli v nadmorskej výške cca. 2.100 m.n.m. je to jediné miesto, kde nám narobili starosti miestne dotieravé komáre. Trvalo iba pár minút a nezakryté časti tela boli posiate krvácajúcimi štípancami. Narýchlo kúpený repelent nás síce ochránil pred ďalšími, no tie, ktoré sme už utŕžili, sa budú hojiť ďalších 10 dní. V samotnom meste toho veľa nie je, tak aspoň kupujeme lístky na jeden z higlightov nášho výletu - Machu Picchu a večer sa ideme okúpať do kúpeľov, ktoré dali tomuto mestu meno. Prekvapené pohľady miestnych a to, že vyliezajú z každého bazéna, do ktorého my vchádzame nám signalizujú, že sem veľa turistov asi nechodí :)
Prvé autobusy s turistami na Machu Picchu odchádzajú ráno o šiestej, ale ako nám odporúčali miestni, na zastávku je treba prísť aspoň o pol piatej, aby sa nám ušlo miesto v niektorom z prvých autobusov. Takže budíček je o 4:00 a hneď nasleduje presun na zastávku, kde už okolo 4:15 čakalo asi 30-40 ľudí. Autobusy prišli načas, a tak po ¾ hodiny trvajúcej ceste prašnými a nervozitu vzbudzujúcimi serpentínami sa ocitáme v rade pred vstupnými bránami a za krátko na to v samotnom Machu Picchu, slávnom stratenom meste Inkov.
Klasický pohľad, notoricky známy z dokumentov, ktoré sme tak často videli v telke, sme teraz mali pred vlastnými očami, naživo, v plnej farbe a so všetkými zvukmi a vôňami vysokohorskej džungle. Mráz mi behá po chrbte... Krátko na to začalo vychádzať slnko a sfarbovať ruiny Machu Picchu do zlata. Teraz ráno ale nie je čas na podrobnú prehliadku, pretože o ôsmej nás čaká ranný výstup na monumentálny vrchol Waynapicchu, týčiaci sa 360 metrov nad samotným Machu Picchu. Chodník na zdanlivo nedostupný vrchol je strmý a vo vlhkej džugli aj mierne náročný, ale o nejakú hodinku už stojíme na terasách Mesačnej hrobky (Temple of the Moon) tesne pod vrcholom 2.720 metrov vysokého Waynapicchu. Výhľady na okolité zasnežené hory, dolu do džungle, ktorou sa vinie stužka rieky Urubamba a na ruiny Machu Picchu, situované na horskom hrebeni vysoko nad údolím, ma napĺňajú šťastím a radosťou, že som sa sem do strateného mesta Inkov dostal.
Ranné čakanie na autobusy na Machu Picchu.
Východ slnka nad vysokohorskou džungľou.
Prvé lúče na ruinách Machu Picchu.
Vlak Perú Rail 700 m pod nami v údolí rieky Urubamba.
Machu Picchu pri pohľade z terás Waynapicchu.
,,Vzdušné" výhľady počas výstupu na Waynapicchu.
Panoramatický pohľad z terás Machu Picchu.
Hra svetla a tieňov.
Cesta dolu je náročnejšia než cesta hore, pretože schody, stavané na nízkych miestnych obyvateľov sú pre našinca malé, strašne strmé a navyše bez zábradlí, pričom blízkosť niekoľko sto metrov hlbokých zrázov vyvoláva primeraný rešpekt. Po zostupe máme more času na potulovanie sa medzi ruinami mesta a veľa fotíme. Nasávame atmosféru tohto miesta, ktoré bolo objavené iba nedávno (1911) a predstavujeme si, ako sa tu muselo kedysi žiť. Zaujímavým faktom je, že toto mesto Španieli nikdy neobjavili, napriek tomu, že sa nachádza iba 80 km od Cusca. Poobede, nabažení atmosférou majestátneho Machu Picchu a s naplnenými pamäťovými kartami nasadáme na autobus, ktorý nás odvezie späť do Aguas Calientes. Tam prestupujeme na neskutočne predražený vlak do Ollantaytamba, kde popri strave a pití absolvujeme aj neuveriteľnú módnu prehliadku v podaní sprievodkyne, sprievodcu a hudobného sprievodu. Odtiaľ ideme taxíkom späť do Cusca (v úvode spomínaný luxus v kufri kombíka), kde po vyzdvihnutí batohov v hosteli nasadáme na autobus smer La Paz.
Módna prehliadka vo vlaku.
Pridaj komentár
