Priamo nad našimi hlavami sa začalo blýskať. Zdalo sa, že blesky sú blízko na dosah ruky, avšak nikto sa ich nechcel ani náhodou dotknúť. Hromy mi otriasali bubienkami akoby niekto trieskal činelmi rovno pri mojej hlave. Dážď mi omýval spotenú tvár a v hrdle som mala uviaznutú hrču strachu.
Boli sme na hrebeni vo výške 2200 m.n.m, kde nás zastihla búrka, ktorá sa prikradla znenazdajky. Blesky si tu vyžiadali už mnoho ľudských životov. Tie naše viseli na vlásku. Bol to tretí deň treku cez pohorie Fagaraš v Rumunsku.
Prvý deň turistika začala nástupom z 800 m.n.m v oblasti Sambetei, známej vďaka kláštoru Brancoveanu. Značený chodník sa tiahol pozdĺž rieky, s ktorou sa miestami pretínal. Pozoruhodné bolo, že v turistickej mape bol chodník zaznačený ako cesta, kdežto v skutočnosti prejsť týmto terénom akýmkoľvek motorovým vozidlom bolo viac menej vylúčene. Kvôli neskorému začiatku sme sa ocitli v lese, po tme a z piatich čeloviek ktoré sme mali k dispozícii fungovali len tri.
Prvú noc sme strávili v chate Sambetei, situovanej na hornom okraji pásma lesa v nadmorskej výške 1400 m.n.m. O privítanie sa postarali dva psy, ktoré strážili chatu paradoxne z vnútra. Po chvíľke očuchávania a nedôverčivých pohľadov zvíťazil pach potu, zvyšky keksíkov a vstup do chaty nám mohutný čuvač predsa len umožnil. Okrem dvoch psov, mačky, kohúta a sliepky si horský vzduch užíval aj rumunský študent, ktorý sa do tejto osamelej lokality prišiel učiť na skúšky. Informoval nás, že chatár je v doline a vráti sa až o dva dni kedy my plánujeme už byť dávno na hrebeni. Pravdu povediac, spoliehali sme sa na teplú večeru a nejaké to pivko. Uspokojiť sme sa museli s chlebíkom a rozhovoroch pri petrolejovej lampe.
Ráno nás prebudili slnečné lúče presvitajúce cez strešné okno našej izby. Mali sme pred sebou najťažší výstup treku a tmavomodrá obloha bola pozitívnym signálom.
Tesne pred výstupom na hrebeň nás zastihla hustá hmla. Chodník bolo čoraz ťažšie nasledovať, o turistických značkách ani nehovoriac.
Nad hlavami sa nám tiahli šedivé mračná. ,,Hrebeň musí byť už veľmi blízko, určite sme už skoro hore!“ -snažím sa byť pozitívne naladená. Áno, už sme boli hore, ale okrem krájateľnej sivoty nevidíme nič iné. Žiadne krásne doliny, chotáre, plesá a kamzíky, o ktorých som si spravila predstavu už doma. Jediné čo vidíme v precíznom detaile je ta nepriehľadná hmla.
Posilnený čokoládou sa vydávame ďalej hrebeňovkou, ktorá by nás mala zaviesť až ku chate. S výstrojou, jedlom na 4 dni a fotografickou výbavou vážiacou zhruba 6kg som sa ani náhodou necítila ako pierko vo vetre. Hrebeňovka sa nám zdala neskutočne dlhá a kľukatá. Neustále sme kontrolovali či terén korešponduje s mapou a identifikovali našu momentálnu pozíciu. O sedem hodín neskôr sme konečne dorazili do chaty Portita Vistei. Vyčerpaný po dlhom a sychravom dni sa ukladáme do poličiek na spanie a zipsujeme spacáky, aby nám víchrica nerušila sny.
Na horách býva počasie tradične lepšie zavčasu ráno. Tretí deň nás čakal výstup na najvyššiu horu Rumunska Vf Moldoveanu, ktorá sa pyšne vyníma vo výške 2544 m.n.m. Chodník k vrcholu je akoby posypaný krížmi na pamiatku tých, ktorý v týchto nebezpečných končinách prišli o život. Zamyslenie sa nad obeťami vyvoláva rešpekt či strach. Na hrebeni Fagaraš si blesky berú ľudské životy bez varovania. S blížiacimi sa mračnami pridávame do kroku.
Už spomínanej búrke sa nedalo predísť. Prudký vietor ju smeroval rovno nad naše ustráchané hlavy. Ako nás záchranár z horskej služby v informačnom centre upozornil, blesky sú na Fagaraš tým najväčším nebezpečenstvom pre turistov. Jeho pokyny boli učupiť sa na rovinke a nehybne v pokoji búrku prečkať. Lenže keď sa človek ocitne na hrebeni v nadmorskej výške 2200 metrov, nájsť rovnú plochu je viacmenej vylúčené. Keď sa k tomu ešte pridá zosilnené magnetické pole v našom okolí vďaka statívom a kovovou fototechnikou, neviem si predstaviť, že by blesk udrel niekde inde ako do nás.
Blízka sa tak neznesiteľne blízko. Interval medzi hromom a bleskom je len pár sekúnd. Bojím sa. Všetci sa bojíme. Na morálke nám nepridal ani kovový kríž postavený hneď pri chodníku. Navliekame si nepremokavé skafandre a hľadáme vhodný úkryt než bude neskoro. V záveternej strane hrebeňa sme našli miestečko kde sa zmestia tak 3 ľudia. Musíme sa rozdeliť. Neviem sa rozhodnúť či sa bojím viac bleskov alebo toho že ak sa teraz zošmyknem, moje rozfranforcované telo sa nájde prilepené o balvan až dobrých 300 metrov pod nami. Po niekoľkých minútach ako prišla tak aj odišla. Pani búrku pozorujeme odchádzať a s úsmevami na tvárach jej kývame so slovami „ do neskorého videnia “.
V momentoch kedy sa hmla rozplynie sa nám naskytuje pohľad na svetlé špicaté štíty, sedlá a žľaby pokryté ligotavým snehom. Kopce sú lemované svetlozeleným machom a cukríkovo ružovými rododendrónami. Slniečko sa trbliece na hladine modrastého plesa rovno pod nami. Mračná akoby posúvali slnečnú žiaru po vrcholkoch, ktorými sme obkolesený. Konečne nám matka príroda umožnila vidieť veľkolepú krásu ktorú Fagaroš ponúka. V tomto momente nás opúšťa únava a sme pripravený ochutnať viac z pestrej ponuky tohto pohoria.
Na okraji jazera sme zazreli kamennú chatu Podragu. ,,Dymí sa z komína. Dnes bude teplá večera a pivo!“- natešene volám. Nemýlila som sa.
Nasledujúci oddychový deň nám počasie prialo. Aj keď sa polooblačná obloha niekomu nemusí zdať ideálna, pre mňa - fotografa, ktorý homogénne modrou oblohou pohŕda, to nemohlo byť lepšie. Štvrtý deň výletu zostávame v okolí chaty Podragu. Po príjemnom výlete na vedľajší hrebeň spojeným s výstupom na vrchol Preluncile (2236 m.n.m.) sme deň ukončili partičkou žolíka.
Záverečný úsek treku začíname piaty deň v čase keď si obloha prezlieka svoje tmavé šaty za bledomodré s nádychom levandule. Od chaty musíme vystúpať opäť na hrebeň, ktorý je už aj takto zavčasu podmanený nám tak známou sivou cukrovou vatou. Chodník neustále pretína vrstovnice, striedavo smerom k nebesám i dolinám. Kolená protestujú avšak nemáme na výber.
Na naše prekvapenie stretávame počas 5 dňového treku prvú ľudskú bytosť.
,,Minulý rok tu zožral českú turistku medveď! Dávajte si pozor! “-prihovoril sa nám tento okoloidúci rumunský turista a okamžite si získal našu pozornosť. Údajne vyhodené nezkonzumované jedlo pred stanom prilákalo hladnú šelmu, čo sa českej turistke stalo osudným. Otrasený touto správou konštatujeme, že nám by sa podobná udalosť nemohla stať, keďže pri našich nenásytných pažerákoch žiadne zvyšky jedla nemajú šancu ostať.
Pokračujeme do sedla kde nás už čaká snehový jazyčisko, cez ktorý vedie chodník. Obchádzať ho sa javí byť ešte nebezpečnejšie, keďže skalnatá moréna v prudkom svahu nie je vôbec stabilná. Váhajúco sa snažím vytvárať šľapaje pre ostatných. Hlboký sneh nám znepríjemňuje chôdzu. Musíme si poradiť bez mačiek, ktoré by sa tu uplatnili. Vyčerpávajúci úsek z nás vytĺkol poslednú energiu. Našťastie už vidíme cieľ našeho 5 dňového dobrodružstva, chatu horskej služby Salvamont.
Privítal nás vyslúžený člen horskej služby a horský vodca Karol, ktorého komunikatívnosť nám napomohla oprášiť vedomosti ruského i nemeckého jazyka.
Mám zmiešané pocity. Radosť že sme splnili cieľ našej cesty a zdolali nádherný hrebeň Fagaraš v plnej zostave a bez ujmy na zdraví. Smútok, že už sme mimo divočiny a nebezpečenstiev, ktoré nás zaplavujú adrenalínom. Cesta späť do civilizácie je neodvratná.
Zažila som strach i pohodu, nečas i slobodu a po celý ten čas som bola obkolesená ľuďmi, s ktorými by som šla aj na koniec sveta.
Pridaj komentár
