Údolie SAAS – deň 4.

Tým, čím je pre Francúzov Eiffelova veža, tým je pre Švajčiarov Matterhorn. Tešila som sa na jeho lomený tvar a dúfala som, že budeme mať pekné počasie, aby som si ho mohla zvečniť
do svojej zbierky.

Podarilo sa. Ráno vstávame do slnečného a teplého dňa. Z údolia Saas sa autobusom dostávame do údolia Mattertal, v ktorého závere je učupené mestečko Zermatt. Avšak do Zermattu môžu len vozidlá so špeciálnym povolením – domáce taxíky. Z dôvodu ochrany prírody a ovzdušia sú možné dva spôsoby, ako sa do mestečka dostať. Buď zvolíme taxík alebo vlak z mestečka Täsch. Svoje auto, či autobus však  musíme nechať práve v tomto mestečku.

Cesta taxíkom trvá asi tak 15-20 minút a o 09.00h stojíme na Zermattskom parkovisku. Po pár krokoch zažívam šok. Nepripravená hľadím zoči voči zalomenému vrcholu jedného z najkrajších štítov Európy a možno trochu odvážne, ale pre mňa aj sveta. Stojím a hľadím ako urieknutá. Až po nejakej dobe si uvedomujem, že nemám v ruke fotoaparát. A tak skladám batoh a napriek ruchu okolo mňa (miestna doprava frčí na plné obrátky a turistov je tu ako maku) cvakám objekt svojho obdivu.

Prvý pohľad na magický Matterhorn.

Obzerám sa navôkol a všímam si krásne svetlo na náprotivnej strane.

Alpské dobré ráno.

Mestečko Zermatt je typickým vysokohorským strediskom s úzkymi uličkami, kopou hotelov, kaviarní a obchodov s turistickými potrebami, krásne rozkvitnutými muškátmi v oblokoch a drevenými artefaktmi, umiestnenými v oknách, či na balkónoch.

Parkovisko v Zermatte.

Pozvánka na rannú kávu v miestnej kaviarničke.

Z okna priamo na vrchol.

Typická „horská“ ulička.

Pôvodné predmety vystavené na obdiv.

Jeho Majestát Matterhorn – názov Matterhorn pochádza z nemeckého matte (horská lúka)
a charakteristického tvaru hory, horn (roh).

Sadáme na lanovku a vezieme sa na Kleine Matterhorn /3.817 m n.m./, odkiaľ máme nádherný výhľad. Z tohto miesta sa podniká výstup na štvortisícový Breithorn /4.146 m n.m./. Skúšame to aj my, avšak vo výške zhruba 3.900 m n.m. sa vraciame späť – nemáme mačky a bez nich je ťažké dostať sa hore.

Breithorn a jeho vrchol.

Cestou sa kochám pohľadom na svoje blíženecké kopce Castora a Polluxa.

Farebná a čiernobiela verzia nášho výhľadu.

Keďže vrchol Matterhornu je už dávno v oblakoch, poteším sa, keď ešte na okamih ukáže svoju tvár. Rozrušením a nadmorskou výškou, v ktorej sa nachádzam,  sa mi trochu trasie ruka, ale pre dokreslenie atmosféry mi to snáď prepáčite.

Ešte raz aspoň na okamih.

Lanovkou sa vraciame späť a obdivujeme okolitú krásu. „Lúčny roh“ nám posiela bozk – na úpätí jednej z jeho stien vidím Warholove pery (bez jazyka) a beriem to ako znak rozlúčky.

Rozlúčka s krásavcom.

Cvakám pohľad na náprotivnú stranu a aj na mestečko z výšky.

Lanovkové cvaky.

Som unavená zo slnka, snehu, výšky a emócií, a tak po výstupe z lanovky venujem svoj posledný záber, síce v opare, ale stále krásnemu symbolu a bez otočenia sa späť, schádzam smerom k parkovisku.

Posledné zbohom.