Hore

Kanchanaburi a železnica smrti

V Thajsku sa okrem Bangkoku a nádherných pláží dá obdivovať taktiež aj veľmi zaujímavé vnútrozemie krajiny. Počas našej dovolenky sme si preto naplánovali aj výlet do mesta Kanchanaburi po neslávne známej železnici smrti. Prečo sa tak nazýva a čo sa za týmto hrôzostrašným názvom skrýva sa dozviete čoskoro.

Pôvodná železnica sa začínala v thajskom Bangkoku a končila sa 415 km ďalej v Barmskom Rangúne a počas vojny ju pod dohľadom Japoncov stavali vojenský zajatci z Veľkej Británie, Holandska, Austrálie a Ameriky, ako aj naverbovaní civilisti z juhovýchodnej Ázie. V súčasnosti je v prevádzke len úsek na thajskej strane z Bangkoku do mesta Nam Tok, čo bola aj naša konečná zastávka. Cesta vlakom je jednoznačne najlacnejšia a najautentickejšia voľba ako si tento výlet vychutnať. Vyrážame teda skoro ráno zo železničnej stanice Thonburi, ktorá si v týchto hodinách už dávno žije svojim vlastným životom.


Železničná stanica Thonburi v Bangkoku.


Tradiční predajcovia žrebov pri práci.

Cestujeme síce vo vozňoch tretej triedy, no na rozdiel od cesty do Kambodže sú sedadlá potiahnuté kožou a my si naplno užívame tento luxus. Za oknami nám pomaly plynie okolitá krajina. Rovina, pokiaľ len oko dovidí s náznakmi kopcov v diaľke, kam sa uberá náš vlak. Postaviť celú trať trvalo niečo dlhšie ako rok a pol, čo bolo vzhľadom na podmienky a terén, v ktorom sa stavalo, nadľudské úsilie. Bez týchto vedomostí však nemá bežný cestovateľ ani poňatie o tom, koľko ľudských životov stálo položiť koľaje po ktorých sa práve vezie.


Prebúdzanie sa v okrajových častiach Bangkoku.


Dvíhajúce sa hory cestou do mesta Kanchanaburi.

Vlak sa pohybuje pomaly a pozorujeme, že postupne naberáme väčšie a väčšie meškanie. Pôvodne mala cesta trvať niečo cez 4 hodiny, no teraz to reálne tipujeme tak na 6 hodín. Ešteže nám čas spríjemňujú predajcovia všelijakého občerstvenia, od chladeného piva až po dusené mäso s ryžou servírované v igelitových vrecúškach.

  
Mobilný predajcovia rôzneho občerstvenia.


Po pár hodinách prichádzame do Kanchanaburi, čo je zároveň aj hlavné mesto rovnomennej provincie. Mestečko má len tridsať tisíc obyvateľov, no známe je hlavne pre svetoznámy most cez rieku Kwai. Je to práve tento úsek Železnice smrti, ktorý hral kľúčovú úlohu na celej trati a bol niekoľkokrát cieľom bombardovania spojencov, ktorým sa ho nakoniec podarilo zničiť tak, že sa ho už Japoncom nepodarilo opraviť. Väčšina cestujúcich tu vystupuje, no my máme namierené až na konečnú, tak sa snažíme zachytiť atmosféru aspoň z okna idúceho vlaku.


Most cez rieku Kwai a maketa bomby, ktorá ho mala zničiť.


Plávajúce reštaurácie v okolí, z ktorých je vidno most ako na dlani.


Budhistický chrám na brehu rieky Kwai.

Čo sa týka fotografických podmienok, nebol na tom tento výlet úplne ideálne. Pohybujúci sa vlak a ohnisko od 24 do 105mm dovoľovali len obmedzenú kompozíciu. Spolu s vysokou vzdušnou vlhkosťou a oparom v diaľke nebolo možné zachytiť krajinu tak, ako ju vidia naše oči. Vo všeobecnosti však nebol problém pohybovať sa po celom vagóne, tak aspoň zážitok z cestovania bol výborný.

Ako sme sa blížili ku koncu trate začali sa okolité kopce približovať viac a viac ku rieke. Náročnosť tejto stavby spočívala hlavne v potrebe budovať veľa mostov. Nástroje a stavebné možnosti boli veľmi obmedzené, čo sa podpísalo na kvalitu a hlavne množstvo práce, ktoré bolo treba vynaložiť, aby tadeto vôbec nejaká trať mohla viesť. Jeden most bol doslova prilepený na skalnaté bralo, pod ktorým sa vinulo koryto dravej rieky.


Časť železnice postavená pod skalnatým bralom.


Trať kopíruje koryto rieky pod ňou.

Po bezmála šiestich hodinách prichádzame do mesta Nam Tok. Odtiaľto je to ešte pár kilometrov k miestu s názvom Hellfirepass, kde je zriadené múzeum Železnice smrti a zrekonštruovaná časť pôvodného koľajiska, ktoré sa zachovalo až doteraz. Tradične, ako to pri turistických atrakciách býva, okamžite po opustení vlaku sa nám núkajú ponuky na odvoz ďalej. Nám sa však zdajú predražené a tak ich usilovne odmietame. Po chvíli sa však stanica vyprázdni a ostáva pred nami stáť posledný pickup a ďalší traja turisti. Rýchlo všetci pochopíme, že ak sa ešte dnes chceme niekam dostať musíme sa spojiť a zjednať čím najlepšiu cenu. Našťastie sme mali všetci rovnaký cieľ a tak zanedlho sedíme na korbe auta a nechávame sa viezť smerom k múzeu v dobrej viere, že sa tam aj naozaj dostaneme.


Budova múzea Hellfirepass.

Na konci našej cesty nás čakalo príjemné prekvapenie v podobe moderného múzea, ktoré bolo navyše bezplatné. Založil ho jeden vojnový veterán a Austrálčan, ktorý mal to šťastie a prežil budovanie železnice. Hellfirepass označuje práve trať v blízkom okolí, ktorá bola extrémne náročná na budovanie pre okolitý terén a klimatické podmienky. Vo vnútri sme si mohli prezrieť dobové exponáty z obdobia rokov 1942 až 1943, počas ktorých prebiehala samotná stavba. Tieto boli doplnené o historické knihy ako aj krátke, no veľmi emotívne dokumenty.

Zaujímavou časťou múzea je jeho externá časť, ktorá predstavuje vyše 2 km pôvodnej trate, ktorá bola sprístupnená návštevníkom. Dostávame sa k nej po strmých schodoch, ktoré sa vinú popri obrovských bambusoch a razom sa ocitáme v miestnej džungli.


Začiatok Hellfirepass.


Pozostatky podvalov po pôvodnej železnici.

Na železnici pracovalo svojho času až 260 000 robotníkov z juhovýchodnej Ázie a 61 000 vojnových zajatcov. Pre nepriaznivé klimatické podmienky, podvýživu, choroby a neľudské správanie Japoncov počas budovania zahynulo až 106 000 z nich. Oficiálne je stavba tejto železnice považovaná za vojnový zločin spáchaný japonským cisárstvom počas druhej svetovej vojny. Pracovné tábory boli umiestnené počas celej dĺžky trate a podmienky v nich sa približovali tým koncentračným táborom, ktoré poznáme z Európy. Samotná prechádzka po týchto miestach preto vyvolávala zimomriavky po celom tele.

Prakticky všetky časti železnice boli budované primárne s použitím ľudskej sily a primitívnych nástrojov. Predstaviť si, ako sa seká 50 metrový úsek trate do 12 metrov vysokej skaly len s pomocou kladiva a dláta je pre nás poriadny oriešok.

 
Ručne vytesaný priesmyk v okolitom kameni.                     Pamätník padlým vojakom a civilistom.

Ďalšou neľahkou úlohou pre zajatcov bolo budovanie mostov. Na znak odporu sa však snažili stavbu sabotovať, no pokiaľ sa na to prišlo museli daný úsek trate znova postaviť alebo opraviť. Sabotáž musela byť preto sofistikovaná a mala účinkovať až po dokončení trate. Na tento účel sa výborne hodili hniezda termitov a mravcov, ktoré umiestnili blízko drevených podpier a nechali prírodu nech sa postará o zvyšok.


Vlakový násyp uprostred bambusového lesa.


Podložie pod kedysi dreveným mostom.

Po asi hodine kráčania sme sa dostali na koniec sprístupnenej časti trate, kde na nás už čakal náš odvoz. Celé územie sa momentálne nachádza vo vojenskom pásme a preto nie je odporúčané sa tu zdržiavať po 5 hodine poobede. Keďže sme nechceli riskovať stretnutie s thajskými vojakmi toto odporúčanie sme si zobrali k srdcu.


Ďalší priesmyk vysekaný do okolitej horniny, ktorý pomaly zarastá stromami.


Koniec cesty, za ktorou sa už nachádza len vojenské pásmo.

Späť do mesta Kanchanaburi to máme dobrú hodinu a pol cesty na polootvorenej korbe nášho pick-upu, tak si čas krátime rozhovorom s našimi spolucestovateľmi. Tí dostávajú dobrý nápad a po ceste sa ešte zastavujeme pri veľmi zaujímavých vodopádoch. Nachádzajú sa len kúsok od cesty, no hneď nás očarili svojím nezvyčajným tvarom a faktom, že sa v nich dá pokojne kúpať.


Voda valiaca sa z džungle.


Výstražné tabule, ktoré tu majú skôr informačný charakter.

Povrch vápencových skál bol na oko veľmi hladký, no prekvapivo sa na ňom absolútne nešmýkalo. Túto skutočnosť sme dokonale využili na to, aby sme si len tak sadli alebo ľahli do vody a nechali ju okolo nás rýchlym prúdom obtekať.


Polihovali tu oddychujúci japonskí turisti ...


... ako aj miestni chlapci.


Do mesta sme dorazili počas západu slnka poriadne vyčerpaní. Mali sme však šťastie a boli sme tam práve v týždni, keď sa oslavovalo jeho vyhodenie do vzduchu spojeneckými vojskami. Pri tejto príležitosti boli na brehoch rieky postavené tribúny a na veľkom plátne sa premietal film "Most cez rieku Kwai". Jednotlivé scény boli doplnené o reálne ukážky prechodu parnej lokomotívy cez most, ako aj jeho vyhodenie do povetria. Na túto udalosť sa prišlo pozrieť mnoho turistov ako aj domácich, tak nebolo ľahké nájsť si vhodné miesto na fotenie, no pár záberov sa mi podarilo.


Útok na most cez rieku Kwai.

Aby bol náš zážitok z tohto výletu dokonalý, prešli sme si mesto Kanchanaburi a hlavne jeho most druhý deň ráno. Ako všade na turisticky vyhľadávaných miestach sa okolo neho rozložili predavači suvenírov, oblečenia a občerstvenia od výmyslu sveta.


Most a bambusová konštrukcia pre nočné predstavenie.


Moderné koľajisko, po ktorom cez deň premáva gýčový turistický vláčik.

Našou poslednou zastávkou bolo druhé múzeum Železnice smrti, ktoré sa nachádza priamo v strede mesta. Toto múzeum určite nevynechajte, nakoľko ponúka kompletnú históriu budovania železnice pomocou artefaktov ako mapy, makety, projekcie, dobové predmety, modely železníc a podobne. Vedľa sa nachádza veľký vojenský cintorín, o ktorý sa doteraz starajú štáty Veľkej Británie a spoločenstva národov. Je to miesto, kde boli po vojne premiestnené telá padlých vojakov počas stavby železnice. Až pri pohľade na nespočetné množstvo náhrobkov sme si uvedomili, aká hrozná časť vojenských dejín sa musela odohrať na miestach, kde sme len včera kráčali ako bezstarostní turisti. Ak máte radi históriu a radi navštevujete aj menej známe turistické oblasti môžem vám tento kút Thajska len odporučiť.


Vojenský cintorín v Kanchanaburi.


S mestom sa lúčime typickým thajským úsmevom :).

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
mishik
2013-09-12 08:46:31
Pekný foto príbeh.
 
stajko
2013-09-12 09:36:21
Výborný článok...s chuťou som si ho prečítal, pekné fotky vhodne dopĺňajú celý článok!

Vďaka
 
juko
2013-09-12 10:25:08
Skvelý článok, zaujal. Ďakujem
 
pv5
2013-09-12 10:53:33
Dobré čítanie aj fotografie
 
Seemann Martin
2013-09-12 13:06:55
fajnové čítanie... dakujem za článok.
 
gomeznuno
2013-09-12 20:48:12
Místo mohu jen doporučit...Ovšem tento most přes řeku Kwai je jiný než ten původní, který tam stál v období WW2. To jen tak na okraj
 
phototomas
2013-09-13 11:18:43
pekné čítanie doplnené fajn fotografiami
 
Azimut
2013-09-14 12:00:18
Fajn článok i fotky, ale asi tam nepôjdem
 
Patrik Stedrak
externý redaktor 2013-09-15 17:50:05
Zaujimave citanie aj fotodokumentacia. Vdaka Tomas.
 
fondrist
2013-09-15 19:32:57
Prečítal som si článok o Čunove, a fotoreportáž o Thajsku. Aký to kontrast.
 
solaris
2013-09-16 13:47:52
Dakujem za vsetky komentare, velmi ma potesili a mam o to vasciu chut napisat dalsi fotoreport.
 
solaris
2013-09-16 15:36:48
príspevok od: gomeznuno
Místo mohu jen doporučit...Ovšem tento most přes řeku Kwai je jiný než ten původní, který tam stál v období WW2. To jen tak na okraj
Dakujem za doplnenie
 
wildkat
externý redaktor ocenenie redakciou 2013-11-17 20:49:17
Zaujimave citanie, pekne fotky, vdaka
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia