Údolie smrti (Death Valley) je jedným z mnohých národných parkov, ktoré sa nachádzajú v americkej Kalifornii. Do siete národných parkov bol zaradený relatívne nedávno a to v roku 1994. Patrí k nemu hneď niekoľko naj a to najhlbšie položené miesto na západnej hemisfére (85,5 metrov pod morom), najsuchšie a zároveň najteplejšie miesto v USA. V letných mesiacoch tu teploty bežne prekračujú hranicu 40 °C a najväčšia teplota tu bola nameraná v roku 1913 s hodnotou 57.1 °C. Prevažná časť parku sa rozprestiera v juhovýchodnej Kalifornii s miernym presahom do juhozápadnej časti susedného štátu Nevada. Ide o najväčší národný park v "dolných 48 štátoch" (štáty kontinentálnych USA bez Aljašky a Havajských ostrovov). Rozprestiera sa na ploche 13 518 km2, takže je veľký asi ako štvrtina Slovenska.
Dosť však bolo faktov. Keďže som mal možnosť tento národný park navštíviť, rád by som vám ho predstavil mojimi očami. Ako už názov napovedá, jedná sa o miesto, ktoré nie je k životu veľmi prívetivé. Veľkú časť parku tvorí púšť obkolesená vysokými horami. Najlepší čas na návštevu je neskorá jeseň a skorá jar, keď sú teploty ešte znesiteľné, a je možné podniknúť aj túry po okolí. Vyskúšal som si viacero návštev a každá z nich mala niečo do seba. Určite však neoľutujete keď sa na tomto mieste zastavíte v ktoromkoľvek ročnom období.
Už samotná cesta tam bola pre mňa zaujímavá. S kamarátmi sme vyrazili sme zo San Francisca do mesta Lone Pine, ktoré je relatívne blízko parku v poobedných hodinách. Čakalo nás 730 km po amerických diaľniciach. Tie sú síce pohodlné a široké, no maximálna rýchlosť niekde na úrovni 110 km/h a husté zastúpenie policajných hliadok nám nedovolili ponáhľať sa tak, ako je to zvykom u nás.
Pohľad z auta na typickú kalifornskú diaľnicu.
Na miesto sme dorazili neskoro v noci, keď už bola celá okolitá krajina ponorená v tme. O to väčšie prekvapenie sme zažili ráno po prebudení. Čakalo nás krásne a slnečné ráno. Ukázalo sa, že sme obkolesení zasneženými horami Sierra Nevady a ostatných pohorí. Ocitli sme sa akoby v inej krajine.
Pohľad na východnú časť pohoria Sierra Nevada.
Polopúšte so zasneženými horami v pozadí.
Ku hraniciam samotného národného parku to bola ešte hodinka cesty, tak sme zbytočne nestrácali čas a vyrazili sme. Krajina všade navôkol bola pre nás však taká zaujímavá, že sme doslova museli našu cestu občas prerušiť a zvečniť si ju. Prvý krát sme sa stretli s nekonečnými dlhými cestami uprostred ničoho, kde nebol problém si chvíľu posedieť priamo v jej strede bez strachu, že nás prejde nejaké iné auto. Po krátkej chvíli vychutnávania si absolútnej samoty sme sa pobrali ďalej za cieľom našej cesty.
Cesta odkiaľ sme prišli ...
... a kam smerujeme.
Pred samotným vstupom do údolia nám stáli v ceste hneď dva horské priechody. Na vrchole toho prvého s výškou 1310 metrov nad morom sa nachádzala vyhliadka odkiaľ bolo vidno do širokého okolia a my sme si pomaly mohli začať utvárať obraz o tom, čo nás v samotnom parku bude čakať.
Pohľad blízky tomu, ktorý je možné vidieť v sci-fi filmoch z iných planét.
Farebné vrstvy hornín, ktoré tu na sebe ležia už milióny rokov.
Zaujímavé údolia nás obkolesovali z každej strany vyhliadky.
Nasledovalo dlhé klesanie a následne znova druhé stúpanie do hôr, v ktorých sa strácala naša kľukatá cesta.
Samotný národný park pokrýva veľmi rozsiahle územie. Kompletná prehliadka s túrami po okolí by nám zabrala prinajmenšom celý týždeň, no náš čas bol limitovaný len na 2 dni. Rozhodli sme sa teda, že namiesto neustáleho ponáhľania a trávenia väčšinu času v aute si vyberieme len pár zaujímavých miest a pozrieme si ich dôkladnejšie. Výber to nebol vôbec jednoduchý, no nakoniec sme sa dokázali dohodnúť na spoločnom pláne.
Našou prvou zastávkou sa stalo miesto s názvom Zabriskie Point. Po zaparkovaní auta na malom parkovisku sa nám na tom mieste nezdalo nič extra zaujímavé. Až na pár hnedo béžových kopcov tam na prvý pohľad nebolo čo obdivovať. To sme však ešte netušili, ako veľmi sa mýlime.
Malé nenápadné parkovisko pri Zabriskie Point.
Nič nenasvedčovalo tomu, aká krajina nás čaká.
Vydali sme sa teda po ceste na vyhliadku vzdialenú asi 5 minút chôdze. Po ceste sme míňali niekoľko lavičiek na oddych, zrejme pre "turistov", ktorí tých pár minút chôdze nezvládnu na jeden krát bez zastavenia. Ako sme sa tak rozhliadali okolo seba, pár sa ich na tom mieste našlo.
Po chvíľke námahy sa pred nami naskytol nasledujúci dych vyrážajúci pohľad.
Panoramatický pohľad na Zabriskie Point.
Miesto, ako žiadne iné, ktoré sme do toho času mali možnosť vidieť. Farba a tvar týchto prírodných úkazov je ťažko opísateľná slovami, preto sme sa pustili do jej intenzívneho zachytávania do našich fotoaparátov.
V čase našej návštevy (február) bolo počasie príjemné a nie príliš horúce, takže sme si mohli dovoliť zísť na dno týchto zaujímavých kaňonov a doslova si ich "ochytať" z blízka. Tak ako je vidno na fotkách pri silných a krátkych búrkach sa za krátky čas naplnia vodou, ktorá ich potom intenzívne vymýva. Tak rýchlo ako naprší sa však hneď aj nenávratne stratí.
Vymyté koryto dočasnej rieky pri silných prehánkach.
Zaujímavé skalné útvary, doslova raj pre geológov.
Aj skaly dokážu byť kontrastné a farebné.
Naším ďalším cieľom bola vyhliadka s názvom Dantes view vo výške 1669m, ktorú sme dosiahli približne z nulovej nadmorskej výšky za menej ako 30 minút. Z tohto juhovýchodného bodu národného parku sa nám naskytol výhľad a jeho podstatnú časť. Jeho biele dno pokryté vyzrážanou soľou z niekdajšieho mora obkolesené vysokými pohoriami je jedným z pohľadov, ktoré toto miesto propagujú po celom svete.
Soľná pláň na dne Údolia smrti.
Severné pohľady z Dantes view.
Zaujal nás ešte kráter, ktorý je možné dobre pozorovať len z tohto miesta. Špekulovali sme, či vznikol sopečnou činnosťou alebo dopadom nejakého meteoritu. My sme na to neprišli, možno sa to podarí vám z nasledujúcej fotografie uhádnuť.
Záhadný kráter.
Obloha sa postupne zmenila na zamračenú a začalo mierne popŕchať. Nás to však neodradilo a ďalej sme skúmali Údolie smrti. Zastavili sme sa na krátku túru v mieste zvanom Natural bridge. Je to asi kilometer dlhý kaňon obkolesený rôznofarebnými skalnými útesmi zakončený prirodzeným skalným premostením.
Natural bridge.
Na chrbte kamennej korytnačky.
Na jeden deň sme toho mali už dosť, tak sme sa vrátili do nášho základného tábora v meste Lone Pine. Na druhý deň nás však čakalo ďalšie prekvapenie. Celá krajina bola ráno pokrytá pár centimetrami nového snehu. Chvíľu nám trvalo kým sme si na to zvykli, hlavne keď sme po ceste míňali zasnežené kaktusy a púštne kríky. Krajina razom zmenila svoju tvár.
Kaktusy pokryté vrstvou čerstvo napadaného snehu.
V samotnom údolí jemne popŕchalo a teplota sa držala pod 10 °C. Spolu s relatívne silným vetrom to nebolo najlepšie počasie. Vybrali sme sa teda na sever parku na miesto, kde sa nachádza obrovský kráter Ubehebe. Vietor a dážď tu boli však také silné, že nám prekazili plány na túru do jeho útrob. Tak sme si spravili aspoň fotku na pamiatku.
Kráter Ubehebe.
Cestou domov sme sa ešte pár krát zastavili a obdivovali Kalifornskú prírodu, ktorá sa nám rýchlo menila za oknami auta. Z púšte sme znova vystúpili do hôr a prešli cez horský priesmyk do nížin. Posledná časť cesty už prebiehala po diaľniciach. Všetci sme boli unavení, no plní krásnych zážitkov. Tak ako som spomínal na začiatku, tento národný park je, čo sa týka veľkosti a rozmanitosti, obrovský. Keď sme sa s ním lúčili vedeli sme, že to nie je nadlho a ešte sa tu ukážeme, no o tom niekedy nabudúce.
Pridaj komentár
