Áno, môžete teraz so mnou polemizovať, že čo je viac podstatné pre vizuálny efekt a pre fotografa ako farba. Je to predsa podstatná vlastnosť predmetu pre vizuálne umenie, nie?

Áno, máte pravdu. Pre vizuálne umenie, ktoré chce zachytiť krásu a komplexnú realitu, so zámerom vzbudiť úžas nad farbami kvetín či západom slnka... tento názor nepopieram. Ale nie o tom chcem hovoriť. Budeme sa zaoberať filozofiou, ktorá ide na podstatu vecí. Filozofiou podstaty, respektíve môžeme hovoriť aj o abstrahovaní predmetov, o ich oslobodení od vedľajších vlastností. Predmet je tým čím je, odhliadnuc od jeho farby.

Čo je vlastne farba? Ako ju môžeme definovať? Farba je interferencia svetla (svetelného vlnenia) na povrchu predmetov. Povrch predmetu určité vlnové dĺžky neutrálneho (bieleho) svetla pohltí, iné odrazí a tak vzniká farba. Tá ale vzniká až v našej hlave, keďže naše oko v spolupráci s mozgom priraďuje rôznym vlnovým dĺžkam rôznu kvalitu a my, ľudia si ju potom definujeme ako jednotlivé farby. Predmet je ale stále ten istý. Pozorujme napríklad bicykel. Jeden je športový červený, ďalší imidžový čierny, iný „dámsky" biely... Ale stále je to bicykel, dvojkolesový dopravný prostriedok na prepravu osôb, väčšinou na „vlastný pohon" :) Vnímate ten rozdiel vo fyzickom ponímaní predmetu, jeho formy, hmotnosti a jeho atribútov?

Chcete príklad? Predstavte si krásny západ slnka na pobreží. Zapadajúce slnko vyžaruje stále to isté svetlo ako na obed, ale svetlo prechádza cez omnoho mohutnejšiu vrstvu atmosféry, ktorá je navyše znečistená a obsahuje viac prvkov. To všetko spôsobuje, že sa biele svetlo lomí úplne inak a k nášmu zraku sa dostáva svetelné vlnenie iných vlnových dĺžok (väčších) a my ho zrakom vnímame inak. Tieto farby nazývame aj teplými farbami. Západ slnka pri pobreží teda hrá všetkými odtieňmi žltej, červenej a oranžovej a táto zlatistá farebnosť postihuje všetky predmety, na ktoré dopadajú slnečné lúče. Tie predmety sa však vo svojej podstate vôbec nezmenili. Sú tie isté, ako boli na obed v poludňajšom svetle len teraz vyzerajú na pohľad inak. No a do toho sa ešte z výšin derie modrá. Je to farba oblohy, atmosféra, ktorá je nasvietená tým istým slnkom, ale neobsahuje toľko prvkov, ani nie je tak hustá a mohutná, aby lomila svetlo tak, ako atmosféra tesne nad zemským povrchom. A táto modrá v tieňoch, tam, kde priame slnečné svetlo nedopadá, prebíja teplé farby. Hotové divadlo! Krása, pri ktorej takmer všetci prítomní siahnu po fotoaparátoch a snažia sa toto farebné divadlo zachytiť. Nepopieram, robím to často aj ja. Jednoducho sa nám tak podarí nafotiť fotografie, pri ktorých tí, čo neboli svedkami tohto divadla, budú ochkať a achkať nad krásou, ktorú ste zachytili fotoaparátom.

Nikon D3, Nikkor 28-70 F2,8

Hotový gýčik, ktorý sa bude určite páčiť väčšine. :) A teraz to vobec nemyslím hanlivo. Práve naopak, aj takéto fotografie majú svoje miesto. No pri tomto uchvátení farbou si ani nevšimneme siluetu, ktorá osamotená sedí na brehu a ak sme si ju aj všimli, vnímame ju aj tak sladko, romanticky alebo nanajvýš nostalgicky. Explózia farieb prevalcovala formu, tvar, vzťahy predmetov na obrázku...

Nikon D3, Nikkor 28-70 F2,8

Ak by sme mali možnosť fotografiu hneď vidieť v čiernobielom prevedení, pravdepodobne by sme si okamžite všimli siluetu so spustenou hlavou a ovisnutými ramenami a skrsla by v nás myšlienka o opustenosti a osamotenosti tohto človeka.  Preto ak mi v prvom rade ide o obsah a formu, volím čiernobielu fotografiu.

Práve čiernobiela fotografia mi umožňuje lepšie a presnejšie popísať formy, prvky v obraze bez ohľadu na ich vedľajší atribút farby. Oslobodením od farby ma čiernobiela fotografia oslobodzuje od nebezpečenstva potlačenia vzťahov medzi prvkami v obraze. Čiernobiela fotografia abstrahuje v tom zmysle, že vytrháva podstatu z časového kontextu, ktorý sa vizuálne prejavuje práve zmenami farieb počas dňa. Abstrahuje tým, že sa upiera na predmet ako na podstatu. Zároveň poukazuje na fyzické vzťahy - čo sa čoho dotýka, kde sa kto nachádza, v akom vzťahu je jeden predmet k druhému. Keď to mám vyhraniť do krajnosti, uvediem niekoľko príkladov. Ak sa mi stane nehoda a ja sa vážne zraním, v podstate mi je jedno, či som sa zrazil s červeným alebo žltým nákladiakom.  Ak na mňa niekto mieri zbraňou, je jedno, či je čierna alebo pochromovaná. Ak sa mám plaviť po mori plachetnicou, podstatné sú pre mňa plachty, ich tvar a veľkosť nie to, či sú snehobiele alebo béžové. A práve pre zdôraznenie takýchto fyzických vzťahov, podstatných závislostí a väzieb je výborná čiernobiela fotografia.

Ďalšou vlastnosťou čiernobieleho stvárnenia je, že odhaľuje pravý zmysel vecí. Neafektuje. Nedá sa oklamať „pozlátkom" farieb.

Nikon D3, Nikkor 70-200 F4 Ais

Napríklad na fotografii čestnej stráže vyblýskanosť bodákov, lak a farba pažieb a farebné ozdoby zmierňujú ba až úplne zakrývajú poslanie, ktoré tieto predmety majú alebo mali. Po prevode do čiernobielej zrazu ohromne vystúpi ich tvar i nebezpečné ostrie či hroty, ktoré sú určené na zneškodnenie protivníka, na zabitie.

Nikon D3, Nikkor 70-200 F4 Ais

Striedaním svetiel a tieňov dáva čiernobiela fotografia oveľa viac vyniknúť štruktúram, povrchu predmetov. Vyvoláva pocit dôvernosti či reálnosti. Pomáha predstaviť si, aký pocit by sme mali pri dotyku s predmetom. Zvlášť dobre zobrazuje drsné, výrazne štruktúrované povrchy. Hodí sa tak na stvárnenie starých predmetov, klasických scén, zátiší...

Pri digitále takéto prechody a tóny so zaujímavým zrnom bez dlhých úprav v počítači nedosiahnete, ak vôbec... Nikon FA, Voigtländer Ultron 40 F2, Kodak T-max 400

Exkluzívne poltóny, charakter. Čiernobiely film je ako stvorený na takéto klasické zátišia. Nikon FA, Nikkor 80-200 F4 Ais, Kodak T-max 400

Kontrastná čiernobiela fotografia upriamuje pozornosť na kontúry a siluety. V protisvetle takmer graficky zjednodušuje scénu a pomáha pochopiť podstatné vzťahy medzi prvkami na nej.

Čiernobiela oslobodzuje od vonkajších vlastností a ide po podstate prvkov.
Zjednodušuje obraz a dáva vyniknúť vzťahom.

Čo sa mi ale na čiernobielej fotografii najviac páči je to,, že zvýrazňuje charakter ľudskej tváre. Zvýrazňuje štruktúru pokožky prikladajúc minimálny význam jej farbe. No a vo vráskach, črtách, pohľade sa najviac odzrkadľuje človek, jeho život, minulosť...

Čiernobiela dáva vyniknúť charakteru tváre a výrazu fotografovaného, neodvádza pozornosť na farbu svetra, šatky, či klobúka. Nikon FA, Nikkor 35 f2, Ilford HP5+

Filmové zrno pomáha drsnej štruktúre pokožky a mužným vráskam. Nikon FA, Nikkor 125 f2,8, Ilford HP5+

Stačia vám tieto argumenty, aby ste si čiernobielu fotografiu vyskúšali? Môžete to urobiť jednoduchým spôsobom - konverziou v počítači, no lepšie je hneď v teréne fotografovať čiernobielo. Podstatné je práve to, aby sme sa na svet „čiernobielo pozerali". Nemyslím teraz, aby ste videli veci iba čierne alebo biele, ale aby ste si všímali podstatné tvary, formy, vzťahy a tie sa snažili zachytiť. Ak fotografujete digitálne, práve spätná kontrola, pohľad na čiernobiely displej vám bude učiteľom a napovie, čo a ako ešte lepšie zachytiť a ako z danej situácie ešte viac vyťažiť. Nebojte sa straty kvality v JPG. Stačí si aktivovať aj druhý formát (RAW + JPG) a máte na displeji čiernobiely náhľad JPG a na karte RAW pre plnú kvalitu snímku. Z RAW formátu si ešte stále môžete vyvolať aj farebné fotografie.

No a teraz ešte niekoľko dôvodov, pre ktoré by ste si mali vyskúšali aj klasickú filmovú čiernobielu fotografiu:

• Keď raz založíte čiernobiely film do fotoaparátu, nie je cesty späť. Musíte jednoducho fotiť čiernobielo a maximálne sa snažiť, aby ste z toho vydolovali čo najviac. Musíte myslieť a vidieť čiernobielo. Neexistuje záloha, že veď keď sa mi to nebude páčiť, tak si RAW vyvolám farebne.
• Každé stlačenie spúšte stojí peniaze, ktoré ste za film zaplatili a ešte zaplatíte za vyvolanie, skenovanie či zväčšovanie. Fotografujete tak chtiac-nechtiac uváženejšie, dôslednejšie komponujete a nerobíte „cvaky"
• Charakter čiernobieleho filmu je iný. Obraz je budovaný malými bodmi, z ktorých každý je iný. Každé zrnko filmu má osobitný charakter, spolu tvorí akúsi pravidelnú nepravidelnosť, ktorá je iná ako pravidelné digitálne jednotky a nuly, ktoré majú na svedomí síce hladký, ale málo charakterný a štruktúrovaný obraz.
• Kvalita prechodov, poltónov a mikroštruktúry je ešte stále lepšia, zvlášť pri použití väčších formátov filmu.
• Neopakovateľné očakávanie namiesto instantného výsledku. Pocit, že sa na niečom fyzicky podieľam, „šteklenie v obličkách" z rizika (neviem či poznáte ten pocit) a nakoniec perfektný pocit, keď sa fotografia vydarí.
• Niekoľko charakterných fotiek z výletu alebo fotenia namiesto stoviek bezcharakterných variácií, ktoré zahltia všetky harddisky a ktoré si po niekoľkých rokoch aj tak nemám šancu pozrieť (česť všetkým, ktorí si vedia archív sebakriticky triediť a archivovať naozaj iba niekoľko desiatok podstatných fotiek z akcie).
• Úplne iný charakter fotografií, ak sa rozhodnete vyvolať si ich sami pod zväčšovákom. Je to teda iná "sranda" a iný relax ako to, keď prídete domov z práce za počítačom a pustíte sa do niekoľkohodinových úprav fotografií (znova len pozeráte do počítača).

Aby som bol objektívny, uvediem aj reálne nevýhody čienobielej klasickej fotografie v niektorých žánroch alebo v prípade ich digitálneho spracovania:

• Fotografovanie je pri súčasných cenách digitálnej techniky drahšie.
• Neflexibilnosť. Nafotenie, vyvolávanie, skenovanie, tlač alebo zväčšovanie zaberú viac času ako digitálne cvaknutie. Ako také, fotenie na klasický film nie je konkurencieschopné rýchlej a aktuálnej žurnalistickej fotografii, reportážnej fotografii...
• Väčšia závislosť na viacerých procesoch, kde môže dôjsť k zníženiu kvality - expozícia bez možnosti okamžitej kontroly, vyvolanie filmu, zväčšovanie, skenovanie... Vyžaduje si to perfektné zvládnutie všetkých krokov a aj tak nebudete mať 100% istotu. Dôležité veci, business zákazky je istejšie fotografovať digitálom s možnosťou okamžitej kontroly.

Dúfam, že som vás teraz neodradil. Ak nie je film vhodný na rýchlu reportáž, business zákazky... na čo je teda vhodný?

Nesmúťte, je vhodný na všetko, čo fotografujete vy, ktorí sa fotografiou neživíte ale fotografujete pre radosť. Veď filmom sa donedávna fotili aj reportáže, zákazky a dokumenty. To, že digitál je rýchlejší a v extrémne unáhlenom až splašenom svete výhodnejší predsa neznamená, že sa musíme vzdať krásy a exkluzívneho charakteru klasickej filmovej fotografie.

Nech vás nemýli drsnosť čiernobielej fotografie, aj pomocou nej môžete vytvoriť príjemné krajinné fotografie či fotografie výrezov z krajiny. Nebudú možno tak sladké, ako farebné krajinky, no o to lepšie. Toto mólo by bolo pri západe slnka pekným gýčom, zachytené na čiernobiely film sa stáva pozvaním. K čomu? Výrazné koly ma smerujú „do prázdna", čo ma čaká? Vľavo na obzore sa niečo črtá... Cítite ten rozdiel?  Nikon FA, Voigtländer 58 F1,4, Ilford HP5+

Dúfam, že renesancia filmu ešte príde, minimálne vo sfére výtvarnej fotografie, dlhodobého dokumentu, amatérskej fotografie v tom najlepšom zmysle slova. Amaterizmus nevnímam ako menejcenný, práve naopak. Amatérske hnutie je hnutie nadšencov, ktorí fotografiu robia pre radosť, krásu, charakter a nie len pre rýchlu návratnosť, peniaze a pre istotu. Sme to práve my, ktorí môžeme uchovať tradíciu, sme to my, ktorí môžeme zachrániť klasiku aj pre naše deti.

Profíci to neurobia, nemajú na to čas ani prostriedky, ktoré musia investovať do novšej a drahšej techniky, aby boli konkurencieschopnými. Myslím si, že je extrémne dôležité klasickú filmovú fotografiu zachovať, aby sme mohli aj budúcim generáciám ponúknuť niečo iné, ako počítač, krivú chrbticu a pokazené oči.

Keď som pred časom pôsobil vo Walese a part time sa staral o ľudí so zdravotnými ťažkosťami či už fyzického alebo psychického charakteru, vyvolávanie fotografií pod zväčšovákom bolo pre nich ozajstným zážitkom, relaxom, ba až liečením. Ako nováčik som si po mesiaci pozorovania všimol, s akým zápalom maľujú, modelujú a tvoria niečo rukami. Napadlo mi, že by ich aj vyvolávanie fotografií mohlo takto zaujať. V centre, kde som pracoval, sme pre nich zariadili tmavú komoru. Keď som kupoval zväčšovák, nádoby a zariadenie, predajca sa divil a posmešne poznamenal, či dnes ešte niekto fotí na film a prečo vrážam toľko peňazí do nezmyslov, keď za to môžem mať pomerne dobrý digitál. Odpovedal som mu, že PRE RADOSŤ. A tú radosť som mnohokrát videl, keď v červenom svetle prichádzal na svet čiernobiely obraz, keď si fotografie z rúk do rúk podávali pri poobednom čaji naši, zdravím menej obdarovaní, priatelia. Nebavilo ich to pozerať si fotky pri jednom monitore. Čiernobiela fotka ich učila trpezlivosti, túžbe, očakávaniu, viere...

Film je totiž iný. Odlišuje sa charakterom, prácou a pozornosťou, ktorú si vyžaduje. Nezmyselné debaty o kvalite filmu a digitálu konečne ustali. Boj skončil. Digitál sa často tvári ako víťaz a keď sa pozrieme na obraty firiem, ktoré fototechniku predávajú, musíme uznať, že je to pravda. Pevne ale verím, že si uvedomíme, že je to odlišné médium tak, ako je odlišná maľba akvarelmi a olejovkami. Obidve techniky stále fungujú súčasne a verím, že nám ostane i tento krásny koníček klasickej čiernobielej fotografie a že si nájde opäť cestu k umelcom, ale aj k širokému hnutiu zanietených fotografov. Stále je ten správny čas začať, alebo sa vrátiť k filmu. Ešte stále sa dá za dobré ceny kúpiť fototechnika aj výbava tmavej komory. Mnohé súčasné objektívy sú kompatibilné aj s filmovými fotoaparátmi a tak stačí aspoň raz za čas vymeniť digitálny senzor za film a začať si vychutnávať chvíľu, zastaviť sa v šialenom tempe, zamyslieť sa nad podstatou a očakávať. Šteklenie v obličkách začína... :)

Poznámka autora: "Šteklenie v obličkách" je môj osobný špecifický pociť radosti, šteklivého očakávania, túžby, ktorý sa naozaj až fyzicky objavuje v oblasti obličiek. Každý má ale svoje vlastné pociťovanie očakávania a radosti, takže si môžete dosadiť vlastné partie, či už to bude šteklenie v bruchu, za ušami alebo ... :)

Súvisiace články:   Fotografujeme na film I.

                              Čiernobiely RAW