Nakoľko som v októbri utopil svoju A700, na pokus som mal iba A350. Jej možnosti sú ďaleko obmedzenejšie ako možnosti fotoaparátu vyššej rady. Čo je na nej dobré, je 14.2 megapixlové rozlíšenie, ktoré hrá dosť dôležitú úlohu.

Niektorý povalentínsky deň sa vo mne zrodil nápad, prečo to teda neskúsiť. Jahody a všetko ostatné k tomu som mal, potreboval som už len ochotnú asistentku, ktorá mi pomôže, lebo vo dvojici to predsa vždy ide lepšie.

Lepší čas, ako pol dvanástej večer po práci, som si určite vybrať nemohol, ale bol som plný elánu a čas nebol pre mňa prekážkou. Ako sa ukázalo neskôr, tak len pre mňa, lebo "naša zábava" trvala do skorých ranných hodín. Systémom ,,pokus-omyl" sme skončili niekedy okolo štvrtej ráno a pokus číslo 92 si budem asi na dosť dlhú dobu pamätať. Ale nech nepredbieham.

Najdôležitejšou časťou je nastavenie farebnosti pozadia. Od červenej, cez oranžovú, po krvavo červenú, potom nejakú prechodovú. Nakoniec som to s dvoma oranžovými filtrami v blesku SONY HVL-42AM dotiahol na krásnu a výraznú červenú farbu. Veľmi sa mi páčila na displeji, ale ešte som to overil aj v počítači na monitore.

Nastavenie lyžice som mal vopred premyslené. Na stenu sprchového boxu som namontoval moju lepiacu prísavku od firmy Delkin, ktorá už bola na portáli Ephoto predstavená a na ňu bol namontovaný držiak od Manfrotta s nasunutou lyžičkou. To jediné som nedotiahol do dokonalosti, lebo som nemal doma novú lyžičku. Ďalej bolo nutné poriadne dotiahnutie všetkých klipov, aby nebola šanca, že sa moja "dopadová plocha" posunie o čo i len milimeter. Takže pekne naostriť a potom už len nastavenie blesku.

Druhý blesk som uchytil na dvere sprchového kúta manfroťáckym ,,heavy duty clampom" a do neho som pripevnil SONY HVL-58AM. Jeho osadenie som riešil o niečo vyššie nad úrovňou lyžičky, či už kvôli lepšiemu uhlu osvetlenia ako i kvôli nežiaducemu odrazu späť do objektívu.

Potom som už len rozložil statív, pripravil foťák a objektív (Tamron 90mm macro) ochotnú asistentku, červenú modelku, tekutú šľahačku, plus veľkú mokrú kuchynskú handru, rolku papiera a uterák. Chcel by som podotknúť, že uterák je pri fotografii hocičoho, čo je tekuté, príslušenstvo číslo jedna. Elektronika si s tekutinami vôbec nerozumie.  Mám s tým vlastnú skúsenosť a verte, je lepšie sa poučiť na chybách druhých.

Prvé nastavenie F16 a 1/250s bolo dosť naivné. Jahodu sme skúsili hodiť asi z pol metra a bum. Výsledok bol taký, že všetko bolo od šľahačky a na fotke nebolo nič. Takže prišiel moment prípravy a to znamenalo vybrať a umyť jahodu, očistiť lyžičku, doliať šľahačku, utrieť pozadie a očistiť objektív a statív. Utierať podlahu kúpeľne po každom pokuse by už bolo asi príliš. Tiež sme si boli istí, že naše oblečenie pôjde do pračky "ihneď" po fotení.

Ihneď som pochopil, že tadeto cesta nevedie. Pomalinky som začal znižovať clonu a pridávať čas. F 11 a 1/500 už vyzerali, že by to mohlo fungovať. A to tu nespomínam nespočetné množstvo cvakov, na ktorých okrem lyžičky nebolo nič. Nie vždy trafí jahoda do lyžičky, nie vždy fotograf trafí ten správny čas a taktiež nie vždy jahoda urobí výšplech, aký by som čakal. To sú len základné problémy, s ktorými sa potýka fotografujúci personál. Bolesť kolien, únava a netrpezlivosť sú hlavnými neprajníkmi.

Ak by som nemal blesky, ktoré podporujú HSS (high speed sync), tak by som už v tomto momente skončil a smutný by som si mohol po sebe poupratovať a ísť spať. Nakoľko som to nefotil svojimi štúdiovými svetlami, ktoré mi viac ako 1/250 nedovolia, tak som mohol pokračovať.

Prvý náznak toho, že to, čo robím, robím dobre, sa objavil asi pri fotke 30-40, kedy pri F11 a 1/1000 som konečne zachytil to, o čo mi celý čas išlo. Malo to však jeden háčik, jahodu tam skoro nebolo vidieť. Výšplech parádny, ale objekt na lyžičke nikde. Neskôr pri jednom pokuse nastal krásny výšplech s kruhovou obrubou zo šľahačky, ale ja som nemal poriadne očistené pozadie, takže z toho nič nebolo. Ďalšia vec, ktorú som si uvedomil, je, že zašpliechané pozadie je na fotke vidieť, a tak je veľmi dôležité, aby bolo po každom pokuse poriadne utreté a očistené.

Opäť nasledovalo nespočetné množstvo nepoužiteľných záberov. Nové nastavenia zišli až na F9 1/1600sec. Niektoré vzory a výšplechy boli až neuveriteľné. Skúšali sme meniť modelky, skúšali sme rôzne výšky. Únava a už aj nervozita, keď na hodinách svietilo niečo po tretej ráno, boli našimi neprajníkmi....

Až do fotky 92. Tam nastal zlom. Presne to, čo som chcel, presne to, o čom som sníval, presne to, čo som si prial! Nálada stúpla, na tvárach sa rozjasnil úsmev (môj, pretože to mám a Lenkin, že konečne môže ísť spať a prestať tu šaškovať v miestnosti 1.5 x 1.5 metra na zemi spolu so mnou). Ešte posledná kontrola kvality na displeji a zväčšenie náhľadu a bol som spokojný.

Ešte som ju prehovoril na pár záberov, ale už bolo toľko hodín, že sme obaja mali dosť. Samozrejme sa na fotke ešte odrazil postproces, kde bolo nutné odstrániť nespočetné množstvo malých rozptýlených kvapiek, ale základ fotky, emóciu a impakt som mal.

Zábavné bolo, že veľmi dlho som si na fóre ani neškrtol. Žiadna moja fotka nemala ani impakt a ani bodové ohodnotenie. Ešte deň predtým som písal Karolovi, že mňa už na tomto fóre nikto ani ,,neopľuje". A dnes je to fotka mesiaca a vám všetkým ďakujem za body a hodnotenia. I skeptikom, ktorí tvrdia, že je to preto, že je pod fotkou napísané Izzino. Každému, kto toto obetuje, veľmi rad dám aj 10/10/10.  Prajem všetkým dobré svetlo.