Popis akcie

Svet nerozbitý úplne

Fotožurnalizmus by mal byť špecifický. Mal by byť o konkrétnej udalosti v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste a pre konkrétny dôvod. A mnoho z neho aj je, ale nemôžeme zabudnúť, že sú to práve slová, ktoré dodávajú fotografiám kontext.

Na jednej fotografií upiera osamelá tvár pohľad smerom ku alebo od? prázdnej budovy. Skladu? Továrne? Nachádza sa tam niekoľko poloupravených stoličiek. Načo? Kvôli stretnutiu? Učeniu? Rozsudku? Pôsobí to, akoby jeden z trámov prechádzal cez ústa tváre, ďalší zas cez jej oči. Kde sme? O čom to celé je?

Andrej Bán vraví o svojej fotografii: „Toto je pamätný komplex v starej továrni v Srebrenici, Bosne a Hercegovine, kde sa v júli roku 1995 odohrala genocída okolo 8- tisíc moslimských mužov a chlapcov srbskými armádnymi silami pod velením Ratka Mladića. Táto fotka je z roku 2009, za posledných desať rokov som bol v Srebrenici tri razy. Fotografia zobrazuje projekciu dokumentárneho filmu v továrenskej hale, starý muž v ňom rozpráva o vojnových zločinoch proti moslimom. Práve v tejto továrni boli moslimovia zhromaždení a potom rozdelení.”

Fotografia je otázkou. Teraz vieme odpoveď alebo aspoň väčšiu časť odpovede. Všetky tieto fotografie sú otázkami a Andrej nám dáva celkom konkrétne odpovede. A práve vďaka tejto schopnosti  –  schopnosti klásť otázky a odpovedať  –  fotografie dobre slúžia potrebám novinového fotožurnalizmu, v ktorom sa veľa z nich ukazuje práve v tejto role – dôležitej role. Aj napriek tomu však tie najlepšie fotografie predčia svoju novinársku funkciu a prevezmú na seba novú úlohu, úlohu klásť otázky o väčších témach ľudskej existencie.

V tejto zbierke fotografií je ukrytý lexikón rozptýlených rohov, tieňov, mreží, telesných častí a uhlov, ktoré opisujú miesto neobmedzované špecifikami miesta a času: svet nepravidelnej geometrie a temnej predtuchy života na pokraji smútku zo straty a utrpenia. Svet rozštiepený, ale nezbavený nádeje, nerozbitý úplne.

Anglický básnik John Donne v dvadsiatych rokoch 17. storočia napísal:

Žiaden človek nie je ostrov

sám pre seba.
Každý je kúskom kontinentu,

čiastkou pevniny....

Som chudobnejší smrťou každého,

lebo som votkaný do sveta ľudí.
A preto nechci nikdy vedieť, komu zvonia do hrobu.
Zvonia vždy tebe.

Andrej Bán nám to hovorí dnes.

Chris Steele-Perkins, 2015