Popis akcie

Vernisáž / Opening 4. 10. 2017 o 17.30
Trvanie výstavy/ Date of exhibition 4. 10. – 29. 10. 2017
Kurátorka/ Curator: Simona Bérešová

Komorná výstava z pozostalosti môjho otca predstavuje malý výsek z veľkého tématického okruhu, ktorý on sám označil jednoduchým názvom "Deti" a ktorý doteraz ešte nikdy nebol predmetom samostatnej výstavy. Pritom ich mal za života dovedna dvadsaťdeväť, a ide tu azda o jeho najväčší, najobsiahlejší „cyklus“. Vystavené boli vždy iba sólové fotografie, ktoré mali dokumentovať šírku jeho tvorby uprostred iných známych cyklov – Paríž, Slovenská dedina, Osobnosti slovenskej kultúry, Metamorfózy skla, Drevo, Taliansko, Archaické Rumunsko a i. Až teraz, po prehliadnutí celého otcovho archívu sa dá povedať, že obsiahly tematický okruh "Deti" je akoby veľkým obrazovým atlasom detstva: od predškolského veku, cez prvákov, až po mladistvých. Ich životným priestorom je veľkomesto, vidiek, kopanice, malomesto, je tu ich rodinné hniezdo ale aj polepšovňa, škôlka, jasle, učňovskéškoly, konzervatórium, výlety aj fenomén socialistické sídlisko. Prvákom môj otec prisúdil výnimočné postavenie a uzavrel ich do samostatného rovnomenného „pod-cyklu“, ktorý slovami Aurela Hrabušického „patrí medzi najvydarenejšie súbory z detského sveta v slovenskej fotografii“.

Z priestorových dôvodov sme pôvodný výber obmedzili na zábery z mestského prostredia detí šesť- až desaťročných, čiže zastúpené sú tu aj zábery zo spomínaných Prvákov. Vystavené sú tri desiatky fotografií, až na malé výnimky pôvodné autorské zväčšeniny (vintage print), ako výsledok fotografovania z púhej „pasie“ a bez diktátu akejkoľvek zákazky, vtedy ešte s minimálnym technickým vybavením. Sú ponorom do detského sveta predkomputerovej éry, pohyblivého sveta nekonečnej vynaliezavosti a fantázie. Môj otec mal pre tento svet plný zázrakov obrovské pochopenie a akoby špeciálne antény – nielen preto, že mal tri deti, ale určite aj preto, lebo si uchoval detskú zvedavosť a mal neuhasiteľný smäd po nových poznatkoch.

Anna Schirlbauer-Grossmannová

„Zachytiť životné prejavy detí možno iba reportážnou formou. Niekedy som číhal na vhodný okamih, inde som ho predvídal a doslova “vstrčil” fotoaparát do situácie, tam, kde jedinečnosť visela vo vzduchu. Raz som “strieľal” bez uvažovania, inštinktívne, aj v chôdzi či v behu, inokedy pomohla nahrávka pozostávajúca z povzbudzovania. Nebolo treba veľa ... Najlepšie je nechať deti, nech sú sami sebou, vo svojom živle... “

Igor Grossmann