Čo by mohli mať budúce fotoaparáty I.

Dnešné fotoaparáty sú mimoriadne vyspelé, ale stále je čo zlepšovať. Veľa vecí, ktoré by mohli byť užitočné, dnes chýba. Snáď sa objavia v ďalšej generácii.

V dnešnej dobe si už málokto kupuje svoj prvý fotoaparát. Väčšina nových prístrojov slúži ako náhrada alebo upgrade toho starého. A je teda logické, že ak ideme dať pár stoviek alebo tisíc eur za nový fotoaparát, chceme, aby bol lepší, ako ten pôvodný. Vďaka technickému vývoju si dnes často môžeme kúpiť aparát, ktorý je vyspelejší a pritom lacnejší ako jeho predchodca.

Hlavne to platí u zrkadloviek. Stačí sa pozrieť na pokrok napríklad medzi Nikonom D70 a D7000, to je rozdiel troch tried v každej oblasti. Ale aký bude ďalší vývoj? Dnes sú už zrkadlovky také dobré, že aj  tie najlacnejšie produkujú výborné výsledky. V podstate aj v oblasti výbavy sa bežne vyrovnajú profesionálnym modelom spred pár rokov. Vyššie triedy pridávajú hlavne rozdiely v ovládaní a spracovaní. Každopádne sa dostávame do stavu, keď je už ťažké si predstaviť, aké vylepšenia môže predstaviť ďalší model. Nie žeby sa to nedalo, pokrok pôjde nepochybne tak či tak stále dopredu.

Ale stále väčšej väčšine fotografov stačí to, čo majú, a bude teda stále ťažšie predať ďalší upgrade. V blízkej dobe nás čaká hlavne ďalší nárast rozlíšenia, ktoré už takmer nikto nevyužije – už len preto, že takých kvalitných objektívov je málo a sú drahé. Bude sa ďalej zvyšovať použiteľná citlivosť, ale ďalšia revolúcia z toho už nebude. Video je už takisto na dobrej úrovni a tak podobne. Dnešná generácia fotoaparátov (hlavne zrkadloviek) dosiahla stav, že aj najnižšia trieda je dosť dobrá.

Samozrejme, raz nás čakajú úplne iné konštrukcie – holokamery alebo napríklad objektívy, ktoré umožňujú zmeniť zaostrenie až po vyfotení. Ale to je stále hudba budúcnosti.

Zaujíma nás hlavne blízka budúcnosť. Čo by mohli mať fotoaparáty v blízkej dobe, aby mohli lepšie presvedčiť ku kúpe?

1. Podsvietené tlačidlá. Na úvod drobnosť, ktorá mala byť už dávno. V mobilných telefónoch a autorádiách sú podsvietené ovládacie prvky samozrejmosťou aspoň posledné dve dekády. Fotoaparáty sa rovnako používajú v zlých svetelných podmienkach – na nočnú a astrofotografiu či v tmavých interiéroch. Veľa fotoaparátov má  komplikované ovládanie, iné majú veľa tlačidiel pokope, ďalšie majú mechanicky indikované stavy. Nie každý pozná popamäti a poslepiačky každý štvorcový milimeter svojho fotoaparátu. Hlavne, keď striedame viacero modelov.

Je to šikovná a pritom jednoduchá vec. V noci nám svietia do očí obrovské farebné displeje – lepší by bol slabý biely svit tlačidiel. Zaujímavé je, že externé blesky k zrkadlovkám majú takmer všetky podsvietené tlačidlá. Akú má logiku, že blesk za 300 eur to môže mať a fotoaparát za desaťnásobok nie? Ďalšia zaujímavosť: Canon kedysi na svojich fotoaparátoch používal jedno podsvietené tlačidlo. Škoda, že to bol úplne zbytočný ovládací prvok – priama tlač. Neskôr sa vytratilo a s ním aj podsvietenie.

https://img.ephoto.sk/images/content/old/Image/recenzie/2009/nikon_sb900/ovladanie.jpg

Prečo majú blesky podsvietené prvky a fotoaparáty nie?

Keby nám chceli výrobcovia vyhovieť, mohlo by byť osvetlené aj okolie statívového závitu, alebo priestor pre kartu či bajonet. Stačí na to jedna malá LED. Manipulovať s týmito prvkami v tme je niekedy až riskantné. V budúcnosti by mohli byť na tlačidlách aj malé OLED displeje – takisto dávno overený koncept, ktorý by pomohol riešiť aj íné problémy s ovládaním.

Nateraz jediný fotoaparát, ktorý má podsvietené tlačidlá (aj to len niekoľko), je Olympus E-620. No ani tento výrobca v tradícii nepokračuje, novšie produkty Olympusu podsvietenie nemajú.

2. Konektivita. Tu vedľa mám položené dve zrkadlovky, ale keď potrebujem niečo narýchlo „cvaknúť“ a poslať (bez potreby dobrej kvality), nepoužijem ich. Namiesto toho siahnem po mobilnom telefóne. Nie preto, že je bližšie poruke, to ľahko vykompenzuje napríklad potreba urobiť viacero záberov, kým sa podarí nejaký nerozmazaný. Je to preto, že z mobilu môžem záber hneď poslať do počítača cez Bluetooth, bez potreby vyťahovať kartu alebo pripájať kábel. Prípadne môžem rovno z mobilu fotku poslať do sveta cez internet. Už pred siedmimi rokmi som používal systém, keď na jednom mobile som niečo vyfotil, poslal do druhého (chytrejšieho) cez BT, tam zmenšil a poslal ďalej po ICQ či mailom. Pokúsiť sa o niečo také s fotoaparátom, bez notebooku, je aj v dnešnej dobe vopred stratené. (Ak teda nepoužívame MicroSD karty s adaptérom, s ktorými si mobily poradia, ale to je ako škriabať sa nohou na uchu).

Skutočne, prečo sú azda fotomobily také populárne, hoci majú väčšinou úbohú kvalitu? Nielen preto, že „stačia“ alebo že sú vždy po ruke. Je to aj preto, pretože fotka z pláže sa dá hneď poslať na mail alebo Facebook a video z párty na YouTube.

A je aj profesionálne využitie. Fotoreportér má k dispozícii supermoderný foťák, ktorý takmer vidí v tme, fotí 10 snímkov za sekundu a zaostrí aj na bežiaceho geparda. Ale editor v redakcii musí počkať, kým sa fotograf dostane k počítaču, fotky stiahne a pošle.   V ateliéri je fotenie spôsobom „tethered“, keď sa snímky ukazujú hneď na monitore, už úplná samozrejmosť.

Áno, k zrkadlovkám sa dajú dokúpiť Wi-Fi moduly, ale tie sú neúmerne drahé a ťažkopádne. Niektoré sa dokonca pripájajú káblami, čo je dokonalý paradox. Pre amatérov ostávajú iba Eye-Fi karty – tie síce fungujú dobre, ale nie je to systémové riešenie. Hlavne keď chceme mať viacero kariet, každá z nich musí byť Eye-Fi.

Bezdrôtová budúcnosť by mohla byť pohodlnejšia.

Wi-Fi sa objavlo v prvom fotoaparáte, dokonca v kompakte, už v roku 2005. Potom nastal útlm. W-Fi modul zaberá priestor asi ako dve euromince a podobnú má aj hodnotu. V cene každého drahšieho fotoaparátu sa to stratí. Každá zrkadlovka by kľudne mohla mať zabudované Wi-Fi. Kľudne by sa dal doplniť aj 3G modul (dnes takisto jednoduchá a lacná záležitosť) alebo aspoň Bluetooth na spojenie s mobilom.

Potom by trebalo doriešiť softvérovú časť. Na zrkadlovke by upload na FTP alebo automatické poslanie JPG vedelo mnohým fotografom poriadne uľahčiť život (tak ako je to dnes možné s externými modulmi).

Keď chcú výrobcovia bojovať proti fotomobilom, nestačí ich iba predháňať rozlíšením a zoomom – aj tak budú mnohí ľudia preferovať fixfokusové mobily bez zoomu. Dôležitejšie je pohodlie pri spájaní so svetom. Nikto netvrdí, že fotoaparát má mať vstavaný mailový klient, ale aspoň základná konektivita by bola na mieste. Výrobcovia si už začínajú všímať sociálne siete (napr. Casio, Kodak, Panasonic), ale je to na nič, keď treba stále chodiť s kartou k počítaču.

3. Väčší výber zo senzorov. S výnimkou možnou piatich komerčne dostupných fotoaparátov, v každom je dnes senzor s bayerovou maskou. Bayerov vynález mu síce zabezpečil veľa ocenení a pomohol spopularizovať digitálnu fotografiu, ale táto konštrukcia je naozaj zastaralá. Veď jej princíp je ten, že hneď na vstupe zahodí dve tretiny svetla. Pritom práve svetlo je predsa podstatou fotografie. Aby toho nebolo málo, drvivá väčšina aparátov ten zvyškový signál ešte rozostruje low-pass filtrom. Všetky tieto neduhy sa potom musia doháňať softvérovým spracovaním obrazu.

Bežný senzor filtruje na každej bunke 2/3 svetla

Samozrejme, väčšina spotrebiteľov o nejakom majerovi a podpáse nikdy nepočula a tak sa to nevyníma dobre v reklame. Ale Fuji svoje zrkadlovky so senzormi SuperCCD (inak tiež Bayer, ale lepší) dobre predával proste preto, že mali výborný obraz. Systém nemal šancu hlavne preto, že Fuji podporou konkurenčného bajonetu (Nikon F namiesto FourThirds) spáchal finančnú samovraždu.

Mali sme teda SuperCCD, skvelý na portréty. Máme technológie typu Foveon, ktoré sú iba o málo zložitejšie na výrobu než bežné CMOS. A keď sme už pri tom, je tu otázka CCD vs. CMOS. Veľa fotografov by uvítalo návrat CCD. Nie je náhoda, že strednoformátové steny majú CCD, na niektoré použitia sú totiž lepšie. Takže to sú už štyri rôzne technológie (CMOS, CCD, SuperCCD, Foveon), z ktorých každá má svojich priaznivcov.

Netreba zabúdať na rozlíšenia. Najbližšie sa pri APS-C senzoroch dočkáme pravdepodobne 24 mpx. Načo je to komu dobré? Väčšina fotografov nevyužije ani 14. Čo tak ako alternatívu ponúkať aj 5 – 10 Mpx so súčasnými technológiami. Akú by sme dnes mohli dosahovať citlivosť?

Potom sú ďalšie potreby. Veľa fotografov (aspoň desaťtisíce) má fotoaparáty skonvertované na infračervenú fotografiu. Jediné, čo je pre takúto konverziu urobiť, je vymeniť filter za senzore za čisté sklo. Otvárajú sa tak úplne nové fotografické možnosti.

Ďalší na rade je low-pass filter. Súčasťou senzorov je preto, aby zabránil farebnému moiré. To síce funguje, ale mnohým leží v žalúdku, pretože rozostruje obraz. Moiré pritom nie je zložité odstrániť softvérovo, sú na to dostupné vyspelé prostriedky. Ostatne, strednoformátové fotoaparáty nemajú ani low-pass filter – a to sa používajú hlavne na fotografovanie módy a krajiny, čiže žánrov bohatých na potencionálne moiré. Majitelia si preto často dávajú z aparátov odstrániť aj low-pass filtre.

Potom je tu čiernobiela fotografia. Kto fotí iba čiernobielo, kvôli bayerovému filtru stráca zhruba dve tretiny citlivosti, musí sa potýkať so softvérovou interpoláciou (keďže každá farebná bunka na senzore vidí iné spektrum) a ešte s low-pass filtrom filtrom, ktorý je takisto pre čiernobiele použitie zbytočný. Čisto čiernobiely fotoaparát by mal tri- až štyrikrát vyššiu citlivosť oproti farebným, vyššie rozlíšenie a lepší dynamický rozsah. Priaznivci ČB fotografie čakajú márne (a áno, stálo by to za návrat k farebným filtrom).

To už sú ďalšie tri varianty aj s potencionálnymi zákazníkmi. Navyše s bežnými senzormi sa dajú po úprave robiť aj ďalšie zaujímavé veci, napríklad merať zdravie vegetácie.

Všetky tieto konverzie sú dostupné a využívané. Spočívajú vždy iba v odstránení filtra (IR, bayer, low-pass) a jeho nahradení čírym sklom. Je trochu paradox, že fotografi platia naviac za to, aby z fotoaparátu odstránili drahšiu súčasť a nahradili ju lacnejšou. Často na tento účel kupujú staršie fotoaparáty z druhej ruky. Čo teda bráni výrobcom ponúknuť priamo takéto fotoaparáty? Vôbec nič. Napríklad Fuji aj vyrába verzie bez IR/UV filtra – no ponúka ich výlučne silovým zložkám. Tá firma asi naozaj nerada predáva fotoaparáty.

Za pozornosť stojí strednoformátová stena Phase One Achromatic+, čo je verzia P45 bez všetkých filtrov. Výhody oproti farebnej verzii sú viditeľné. Kodak kedysi vyrábal čiernobielu zrkadlovku, s peknými výsledkami. Začiatkom storočia sa experimentovalo aj s rôznymi bayerovými maskami. Ale bolo to v dobe, keď celkovo boli digitálne fotoaparáty nevyspelé, a tak tieto alternatívne pokusy neprežili. Zvíťazila cesta najmenšieho odporu.

Dnes sú výrobné technológie úplne inde a možnosti otvorené, takže by sme mohli dostať nejaké nové senzory. Ak nerátame BSI a EXR, čo sú vlastne iba trochu inak vyrábané CMOS (Sony a Fuji), tak jedinou alternatívou s rozumnou cenou je Foveon s malým rozlíšením. Leica M9, Pentax 645 (oba CCD bez low-pass filtra) či Sigma SD-1 sú už mimo finančné možnosti väčšiny ľudí. Čo keby sa nejakej alternatívy chytil aj väčší výrobca?

Dalo by sa namietať, že vyrábať viacero variantov by bolo nákladné, ale to neobstojí. Za prvé, niektoré spomenuté príklady (IR, ČB...) spočívajú iba v použití iného filtra. Rôzne komponenty sa často menia medzi sériami jedného modelu, takže by stačilo v jednej sérii použiť iný filter a zabaliť do inej škatule. Tým sa výroba oveľa nepredraží. Navyše, fotografi platia za tieto vymoženosti už teraz, takže by to ani nevadilo.

Za druhé, senzorov je už aj tak dosť veľký výber. Napríklad Nikon má dnes na trhu sedem zrkadloviek, pričom v nich používa šesť rôznych senzorov (a čoskoro bude ďalší). Panasonic zas v dvoch modeloch používa dva rôzne senzory – jeden z rozlíšením 15,8 a druhý 16,1 mega.Takže výrobné a vývojové prostriedky na rôzne senzory sú, len to chce ponúkať aj iné varianty.

Chcelo by to viac alternatívnych senzorov a viac možností. Nie iba výber medzi 14 a 16 mega.

4. Viac kontroly nad expozíciou. Po toľkých desaťročiach vývoja by už meranie expozície mohlo byť vyladené takmer k dokonalosti. Aj tak sa ale v recenziách dočítame, že ten či onen fotoaparát má tendenciu k preexpozícii alebo naopak. Ako je to možné? Tieto rozdiely sú čisto softvérové. Niektorí výrobcovia radi ukazujú svetlé a žiarivé obrázky, takže ich aparáty majú tendenciu prepaľovať. Iní zas naopak.

Iste, umelá inteligencia si nemôže poradíť s každou situáciou a nepozná zámer fotografa. Matrix meranie má každopádne pomáhať. Expozičná charakteristika toho-ktorého fotoaparátu ale nemusí každému vyhovovať. Neraz si vyberáme medzi dvoma fotoaparátmi aj podľa toho, ako ktorý exponuje. Takisto je problém, keď sa striedajú dva fotoaparáty (hoci aj rovnakej značky) a každý sa chová inak. To môžeme rovno neustále fotiť iba v manuálnom režime a merať svetlo externým expozimetrom, aspoň dosiahneme konzistentné výsledky.

Každý výrobca má databázu takýchto expozičných charakteristík, pričom každý fotoaparát používa inú. Napríklad je dosť bežné, že profesionálna trieda má konzervatívnejšie meranie, kým nižšie modely skôr prepaľujú. Rozdiel je iba v softvéri. Prečo nedať používateľovi možnosť vybrať si, ako sa má fotoaparát chovať, prípadne rovno ich vlastnoručne nastaviť? Naozaj nie je pekné nútiť spotrebiteľov kupovať si vyšší model iba preto, že lepšie exponuje. Zaujímavé je, že tieto rozdiely sa väčšinou netýkajú expozície s bleskom – ďalší argument, že ide iba o rozdiely v programe.

Fotoaparáty sú niekedy vybavené režimami ako „zvýšenie dynamického rozsahu“, ktoré ale (obvykle) neovplyvňujú priamo meranie expozície. Expozičných nastavení treba viac, už len preto, aby si mohol každý zjednotiť chovanie svojich rôznych fotoaparátov. V porovnaní napríklad s automatickým ostrením bývajú možnosti nastavenia merania expozície dosť chudobné.

S expozíciou súvisí ďalšia vec – treba viac expozičných režimov. Nemyslím teraz motívové programy typu púštna krajinka a nočný šport. Práve naopak, chce to ďalšie poloautomatické režimy. Napríklad taká automatická voľba ISO. Na niektorých fotoaparátoch sa dá iba zapnúť, na iných v istej miere nastaviť, ale málokedy je dobre doriešená. Niekto chce v manuálnom režime mať Auto ISO zapnuté, niekto zase, aby sa samo vyplo. Pentax má napríklad logicky vyriešené režimy priamo na expozičnom voliči – TAv, Sv, Bulb a X-Sync

Iný režim, ktorý by sa často hodil, je niečo ako „neexpozičný bracketing“. Každému sa stalo, že hľadá tú správnu kombináciu času a clony (pri zachovaní expozície). V takom prípade zostáva iba manuálny režim a pre každý snímok zmeniť dve hodnoty. Toto by sa mohlo automatizovať – stačí jedna voľba navyše v možnostiach bracketingu.

Fotoaparát je koniec koncov iba svetlotesná skrinka, ktorej jedinou úlohou je zaznamenať to správne množstvo svetla. Túto úlohu musí zvládať na 100 % a v dávkovaní svetla vychádzať fotografovi v ústrety. Všetky ostatné funkcie nasledujú až potom.

5. Rozličné konštrukcie fotoaparátov. Ste ľavák? Máte smolu, všetky fotoaparáty sú určené iba pre pravákov. Pre porovnanie, iba v niekoľkých krajinách sveta sa jazdí na ľavej strane, ale výrobcovia automobilov nemajú problém vyrábať autá s volantom na pravej strane. Podobne počítačové myšky a ďalšie veci, určené ľavákom, sa bez problémov vyrábajú a predávajú.

Isteže, väčšina ľavákov dokáže používať pravoruké zariadenia. Ale takisto je veľa ľudí, ktorí nemajú 100 %-ne funkčnú pravú ruku, alebo hoci len pravý ukazovák. Spolu poriadny kus trhu, ktorý každý výrobca kompletne ignoruje. A určite sa nedá povedať, že by nebol záujem. Stačí si do vyhľadávača zadať heslo „left handed camera“, nájdeme milióny odkazov na túto tému – a väčšina sú otázky, či niečo také existuje. Ktorý výrobca by nechcel predať ďalšie milióny fotoaparátov? Kedysi existovalo zopár zvláštnych konštrukcií, ktoré mohli používať aj ľaváci, ale tu takisto vyhrala unifikácia. Kto prvý prinesie a slušne spropaguje ľavoruký fotoaparát, určite dobre zarobí.

Kto hovorí, že nie je záujem?

Ďalej sa pozrime na kompakty (a po novom aj bezzrkadlovky). Ako sa zmenil tvar takýchto fotoaparátov od doby filmových prístrojov? V podstate nijako – sú to malé, ploché „mydlové krabičky“, ktoré sa držia na pravej strane (ako inak!) a spúšť majú navrchu pri kraji. Ibaže vo filmovej dobe sa fotilo cez hľadáčik – čiže aj malý kompakt sa dal dobre uchopiť a stabilizovať oprením o tvár. Dnes zadnú stranu každého kompaktu okupuje z 90 % displej, takže nie je miesto pre palec. Plus fotí sa s predpaženými rukami – aparát sa nedá dobre chytiť a pri stlačení spúšte sa šmýka. Konštrukcia dnešných kompaktov je na takéto používanie úplne nevhodná.

Stačí si porovnať, ako vyzerajú krátke strelné zbrane – používajú sa veľmi podobným štýlom (s rukami pred telom), ale sú prispôsobené na pevné držanie.

A aj fotoaparátom sa predsa „loví“...

Alebo príbuznejší obor – videokamery. Sú rôznych konštrukcií, ale väčšina má oveľa vhodnejší tvar na takété držanie. Hoci majú takisto veľké displeje, sú prispôsobené na dobré opretie do dlane. A tie menšie modely... Nuž, tie vyzerajú práve ako rukoväte zbraní.

Kamery majú oveľa lepšie riešené držanie.

Tí istí výrobcovia týchto kamier pritom vyrábajú kompakty stále rovnakých, nepraktických tvarov. Prečo sa kompaktné fotoaparáty nerobia v rôznych konfiguráciách? Je jasné, že ploché tabatierky sa asi predávajú najlepšie a najľahšie sa zmestia do vrecka. Ale aspoň zopár modelov iných tvarov by bolo naozaj vhodných. Veď vyššie spomenuté videokamery sa takisto predávajú a zákazníkov svojim tvarom neplašia. V začiatkoch digitálu bolo viacero rôznych konštrukcií, ktoré sa ale nepresadili, pretože fotoaparáty boli veľké ako menšie tašky, takže nakoniec vyhral „zrkadlovkový“ tvar. Postupným zmenšovaním sme sa potom dostali naspäť k plochým kompaktom. Dnes nie je problém vyrobiť drobný prístroj, ktorý nebude mať tvar tabatierky. Veď aj kamery sú také malé, že sa dobre zmestia do vrecka.

A hlavne dnes, keď sú všetky kompakty naozaj jeden ako druhý, trh nejakú inováciu kľudne znesie. Vlastne to nikdy nebolo také potrebné, ako teraz. A nedá sa ani povedať, že sa to nedá – nie je to tak dávno, čo Olympus robil zrkadlovky s dvoma senzormi a zrkadlom vyklápaným do strany. Treba proste prísť s niečim novým, len aby to dávalo zmysel.

Navyše je jasné, že nové (dobré) nápady sa cenia. Akonáhle sa na trhu objavili bezzrkadlovky, uchopili poriadny kus trhu. Panasonicu sa kedysi veľmi osvedčil koncept periskopického ultrazoomu. Fuji svoj diaľkomer X100 nestíha vyrábať. Prečo je to tak? Pretože práve niečo také na trhu chýbalo. V analógovej dobe nebol problém zohnať vreckovú dvojokú zrkadlovku, vreckové zrkadlovky na malý formát, fotoaparáty fotiace na výšku alebo skladacie „špionážne“ aparáty. Všetko sa dalo vyrobiť, všetko sa dalo aj predať.

Zatiaľ čo dnes sú vrcholom dizajnérskej invencie... Ehm...

Keď sa v silne technicky založenej oblasti začne vymýšľať s farbami, je to znamenie saturácie a nastupujúcej stagnácie. Vtedy treba prísť s niečim, čo tu ešte nebolo. Aspoň nejaké schopné malé kompakty s veľkými senzormi by to chcelo, na začiatok.

Pokračovanie nabudúce.