Illmitz II. - trpezlivá volavka

Pokračovanie o našom výlete k rakúskemu Neusiedleru.  Po oddychu pri rákosí a príjemnom výhľade na hmlu nad jazerom sme sadli do auta a prešli iba niekoľko metrov. V tom sme si všimli niečo biele v rákosí, niečo, čo tam proste nesedelo. Na spiatočke sme sa opatrne vrátili a s úžasom pozerali na volavku bielu sediacu na brehu len niekoľko metrov od nás. Prvá myšlienka, nezastavuj to auto lebo sa zľakne a odletí. Volavka sedela na brehu na spolujazdcovej strane, tam kde som sedel ja. Zo zadného sedadla som schmatol foťák, otvoril okno a pomaly sme sa začali vracať okolo volavky. Pomalšie, pomalšie až sme zastavili. Nereagovala. Takú ignoranciu som u volavky v našej oblasti ešte nevidel. Niečo som stihol odfotiť aj z auta, ale nebolo to ono, tak sme odparkovali auto o kúsok ďalej a pomaly sme sa približovali s foťákmi v rukách. Každých pár krokov, keď sme sa dostali bližšie, sme urobili zopár záberov. Dobr,e že som neskončil na minimálnej zaostrovacej vzdialenosti mojej „štyristovky“. Chvíľku nám to trvalo, ale volavku bielu sme odhalili. Mala za to určite zaplatené, aby pózovala, a pózovala naozaj dobre. Koľko ale pýtala sme sa nedozvedeli.

Trpezlivosť modelky nadovšetko

Volavka bola zhovievavá. Išiel som si do auta po statív. Vonku bola zima a udržať tak dlhé ohnisko bolo takmer nemožné. Dal som si rukavice, namontoval gimbal hlavu, roztiahol statív, vrátim sa a vtáčik sa posunul o pár centimetrov. Stále uprene hľadela do plytkej časti jazera a striehla. Bolo jasné že loví. Príležitostí na fotografovanie portrétov bolo neúrekom. A aj sme sa ich snažili využívať, čo to dalo. Stále sme netrpezlivo pozerali do hľadáčikov a drkotali zubami, aby sme mali príležitosť stlačiť spúšť v tú správnu chvíľu, keď zaloví. Čakanie bolo neúprosné a mrazivé. Nakoniec sa to stalo. Volavka švihom dlhého krku zalovila a ulovila pidi-rybku.

Biela na čiernom

V ten deň sme mali šťastie na dobré počasie. Ráno sa zmenilo na krajinkársky výlet kvôli neustávajúcej hmle a keď hmla opadla, vyšlo slnko. Čisto biela volavka je teda poriadny expozičný oriešok. Dupľovane vtedy, keď je ona na slniečku a ostatok pozadia je v poriadnom tieni. Expozimeter sa môže zblázniť. Nepomôže ani korekcia expozície, ani prepnutie na plný manuál. Dostali sme na výber. Správne exponovaná volavka alebo pozadie. V prvom prípade bolo pozadie takmer čierne, v druhom bola volavka len biely obrys na rákosí. Dynamický rozsah snímača proste nepustí. Našťastie takéto podmienky nepanovali celé fotenie a niektoré podexponované časti vedela vytiahnuť funkcia „fill-lite“ v programe Adobe Lightroom 3.

Keď sa modelka začína hanbiť

Musím uznať, bola to osobnosť. Fotografa vedela potešiť, ale aj poriadne nasrdiť. Hlavne keď sa vo svojom putovaní vydala tou najhoršou možnou cestou a začala loviť na úplne nefotogenickom mieste. Asi nebola až tak dobre zaplatená, ako sme si mysleli. Po vyše hodinovom fotení volavky bielej sme rezignovali. Omrznuté prsty už netušili, kedy stláčajú spúšť. Niekedy len tak „samovoľne“ foťák začal cvakať, inokedy som tlačil spúšť a necvaklo nič.

Takto nejako dopadla druhá časť výletu. Prvotný skepticizmus zo sychravého počasia a štípajúceho mrázu opadol a z celý výlet dopadlo vlastne lepšie, ako sme čakali. Fotografovanie krajinky bola sranda a byť tak blízko divému tvorovi, bol pekný zážitok. Dúfam, že sa bude obdobne dariť aj na nasledujúcich výletoch.