Switcheri - fotografi, ktorí zmenili značku svojej techniky. Čo ich k tomu viedlo? Ako sú spokojní?
Vybral som si správne? Nemá konkurencia kvalitnejšie fotoaparáty a objektívy? Takéto a podobné otázky vŕtajú v hlave každému z nás. Niektorým to nedá a značku zmenia, dokonca niekoľkokrát. Poznám takých, čo viackrát preskočili tam a späť. Najčastejšie sa prechádza medi Canonom a Nikonom. Posledné roky, čoraz častejšie fotografi vymieňajú zrkadlovky za CSC fotoaparáty. Aktuálne v blogoch tak čítame, ako ten ktorý fotograf prešiel z veľkej profi zrkadlovky na menší CSC fotoaparát, čo ho k tomu viedlo a ako je spokojný. Pre fotografa , ktorý prešiel z jednej značky/systému na druhý, sa zaužíval názov “switcher”.
Množstvo “switcherov” sa nájde aj medzi vami. Budeme radi, ak sa podelia o svoje skúsenosti. Čo ich k tomu viedlo, akú techniku menili, či sú spokojní? Neľutujú?
Súťaž o popruh Peak Design Slide
Posielajte nám vaše príbehy. Môžete pripojiť aj pár fotografií, ktoré ste nafotili novou technikou a vysvetliť, v čom sú odlišné od toho, ako ste fotili predtým. Text posielajte vo formáte Word, fotografie zvlášť, vo formáte JPG, rozlíšenie 1200 -1600 bodov. Príbehy nám môžete posielať priebežne až do konca roka 2016 na adresu ephoto@ephoto.sk. Do predmetu uveďte heslo “Switcher”.
Najlepší príbeh odmeníme špičkovým popruhom Peak Design Slide (farba podľa vlastného výberu).
A teraz už dávame slovo prvému switcherovi, Stanovi Jendekovi, na ephote ho nájdete pod nickom stano66.
Pri výbere techniky som nerozhodný. Moje nároky sú vyššie ako fyzikálne a konštrukčné limity.
Začiatky
Môj otec mal, ako tisíce ďalších, Flexaret. Fotil nás a občas sa zavrel do kúpeľne a vyvolával fotky. Veľmi som sa mu chcel podobať. Prvý foťáčik som dostal ako 6-ročný. Bakeliťák so srandovnými jednorazovými výbojkami, ak bolo treba použiť blesk. Odpaľovanie týchto svetielok ma bavilo najviac. Mal som ich päť... a tým fotenie skončilo.
Po rokoch, keď som mal 18, našetril som si na Practicu MTL 5 so záklaďákom 50 mm. To už som sa pokúšal o fotenie, po vzore starších kamarátov z ochranárskych kruhov som fotil na diáky a myslel som si, že mi to celkom ide. Nasledovala asi 15-ročná pauza.
Približne v roku 2000 ma prepadla myšlienka, že sa začnem venovať foteniu. Mal som vlastné malé grafické štúdio. Darilo sa mi, veľa som pracoval, peňazí som mal dosť. Kúpil som si analógový Nikon F80, myslím, že 3 objektívy a začal som fotiť. Najmä krajinu a les.
Asi po 2 rokoch sa mi naskytla príležitosť kúpiť od kamošky Canon EOS 3, technický zázrak s 2 sklami od Sigmy. Foťák bol výborný, sklá boli na prd, ale to som ako neskúsený zistil asi až po pol roku.
Prichádza digitálna éra
To už prichádza rok 2002 a prvé digitálne zrkadlovky. Zarábal som čoraz viac a tak nebol problém kúpiť si jednu z prvých použiteľných digitálnych zrkadloviek, Canon 20D a seťákový základný zoom. Bol som nadšený, ale v tom čase som si to tak upratal v hlave, že na „vážne“ fotenie bude analóg a diapozitív a na také „obyčajné cvakanie“ bude tento digitál. Venoval som sa foteniu viac a viac, popri 10 až 12 hodinách denne za počítačom som sa snažil urvať si čas na fotenie. Netrvalo dlho a keď prišiel do predaja Canon 5D, bol som jeden z prvých, ktorí si ho kúpili. Už si presne nepamätám cenu, ale vtedy mi skoro bolo jedno, koľko čo stojí. Prikupoval som L-kové sklá, lepší statív, väčší batoh... Dá sa povedať, že som mal profesionálnu výbavu. Robilo mi veľmi dobre medzi ľuďmi vytiahnuť foťák s nasadenou 70-200/2,8 a počúvať reči, že ...hmm, to je delo, to je asi profík... Sebavedomie stúpalo.
Teraz to začne byť zaujímavé.
Musím mať Hasselblad
Na jeseň 2009 som bol cez ephoto na krajinárskom workshope s Lacom Struhárom. Obdivoval som ho (a dodnes to trvá), jeho výtvarné fotenie krajiny ma veľmi ovplyvnilo a chcel som byť v jeho blízkosti, aby som sa od neho naučil čo najviac. S Lacom a jeho ženou Vierkou sme sa skamarátili, chodil som ich navštevovať do Hlohovca a za to, čo ma naučil som mu vďačný.
Obdivujem Hasselblad Laca Struhára.
Ale späť ku kontextu tohto textu. Laco mal Hasselblad 501 a niekoľko skvelých objektívov. Úvaha bola jasná – keď si kúpim Hasselblad aj ja budem taký dobrý ako on, nie? Zháňal som, pátral a nakupoval. O pár týždňov som to mal doma. Fotilo to úžasne, lepšie objektívy som nikdy nemal. Práca so zakladaním zvitkových filmov ma však dosť otravovala. Tak som na jarný workshop nasledujúceho roku už prišiel nielen s Hasselbladom, ale aj s digitálnou stenou k nemu. V tom čase bolo 39 mpx a cena len za stenu 12 000 € niečo skutočne neobvyklé. Ale ako som už písal, bolo mi to skoro jedno. Nechválim sa, pointa príde neskôr. Fotky boli úžasné, plné detailov, ostré, šťavnaté. Patrím k tým, ktorí by stále niečo vylepšovali, pokukujú, špekulujú, čo by ešte mohli mať a vylepšiť svoju výbavu. Nakupoval som väčšie a väčšie batohy a brašne. Vláčil som so sebou Canon aj Hasselblad, batoh mohol mať aj 20 kilo. Vtedy som mal v technike vyše 40 000 €.
Na druhom workshope s Lacom Stuhárom už obdivovali môj Hasselblad.
Už nechcem Hasselblad
Začalo mi vadiť ako sa s Hasselbladom nemotorne robí. Bolo to pomalé, v krajine vie byť svetlo poriadne rýchle, často som nestihol vybaliť, postaviť na statív, zapnúť a exponovať. Občas som sa po krajine túlal s Karolom Srncom, tradičným nikonistom a začal som pokukovať po Nikone. Keď som v jeden letný deň za pár hodín vybil 2 baterky (chladenie digitálnej steny žralo veľa energie), padlo rozhodnutie.
O pár dní (rok 2010) som bol majiteľom kompletnej profi výbavy Nikon D3X, 70-200, 24-70, 105 makro – všetko v svetelnosti 2.8, filtre, postupne k tomu 24 mm shift, pevné 85 a 50, 16-35/4... Asi 9 objektívov, plno príslušenstva, ďalšie záložné telo, nový robustný uhlíkový statív, proste raj. Po 2 rokoch som vymenil telo za D800E... Ďalších asi 20 000 €, ak nie viac, nepočítal som to presne. Hasselblad aj Canon som postupne predal, za polovicu pôvodných cien.
S Nikonom D3x, začína moje nikoňácke obdobie.
Z 24 na 36 Mpx, Nikon D3x mením za Nikon D800E. Samozrejme s boľavou stratou.
To už bolo v čase, keď peňazí bolo citeľne menej, ale nejako som na to ešte naškrabal, niečo som si požičal, zvládol som to.
S Nikonom som bol veľmi spokojný i keď mi bolo trochu ľúto za kvalitou Hasseblad objektívov. Tie nikoňácke sú dobré, ale rozdiel bol citeľný. Fotil som veľa, aj krajinu, aj výtvarno, urobil som pár kníh a niekoľko výstav, zdalo sa, že toto je definitívna výbava nafurt.
Prechod na bezrkadlovku
Pribúdali mi roky, síl nie a začala éra CSC foťákov. Tak ako takmer všetci, pozeral som sa na ne cez prsty, že to sú také hračky, ktoré šumia a nikdy nebudú použiteľné na profi prácu. Karol začal behať s Olympusmi, ale veľmi ma to nezaujímalo. Zaujímalo ma však, že po pár hodinách fotenia s mojou výbavou, po celom dni nosenia, som bol uťahaný ako stádo koní a bola to pre mňa normálna ťažká robota. Už ma to prestávalo baviť, začínal som byť unavený.
Vlani, keď prišla možnosť nafotiť v lete ďalšiu krajinársku knihu, požičal som si na pár týždňov Olympus OM-D E-M10 Mark II s jedným širokorozsahovým zoom a knihu som nafotil s kombináciou Olympus/Nikon. Za tie roky fotenia a profesionálnej práce grafického dizajnéra som si vybudoval poriadne zmlsané oči. Pri spracovaní a zalamovaní a pri pozeraní vytlačenej knihy som zistil, že Nikon síce fotí lepšie, ale vo výsledku ten rozdiel nehrá rolu. Nezistíte, čo bolo odfotené profi zrkadlovkou s 36 mpx a amatérskym CSC foťákom s 16 mpx snímačom. Rozdiel pri práci bol však obrovský. Že je to menšie a ľahšie dnes už vedia všetci. Ale kto to nevyskúšal poriadne nevie, že je to zábava, že môžem fotiť úplne od zeme, alebo s vystretými rukami nad hlavou, že udržím v ruke desatinu sekundy, ťuknutím na displej zaostrím... Začalo ma to zasa baviť.
Že mi stačí menší a ľahší fotoaparát, ktorý však nemá také špičkové parametre ako Nikon, som zistil pri fotení do knihy o Baťovom kanále.
Minulý rok v septembri som objednal Olympus OM-5 Mark II a 3 Olympus objektívy so svetelnosťou 2.8 (rad Pro). A prišlo ešte jedno prekvapenie. Tieto sklá sú skvelé, vyrovnajú sa tým oplakaným od Hasselbladu a ja som veľmi spokojný. Nikon som odvtedy zo skrine nevytiahol a teraz ho rozpredávam.
Už fotím naľahko a to mám v rukách profesionálnu výbavu. Na výlete z ephoťáčkou Zuzulienou.
Prečo to celé píšem? Aby som sa chválil, že mám veľa peňazí? Ani náhodou. A už to nie je pravda. Pri pohľade späť sa sám zo seba smejem. Trochu zúrivo, pravda.
Desaťtisíce eur vrazených do techniky neurobili zo mňa lepšieho fotografa. Keby som si pred rokmi nechal výbavu od Canonu a nevymýšľal, moje fotky by dnes neboli ani horšie ani lepšie. S technikou to takmer vôbec nesúvisí. Lepšieho fotografa (ak vôbec) zo mňa urobili roky fotenia, práce, rozmýšľania a štúdia. A za tie peniaze som mohol ísť niekoľkokrát na akékoľvek miesto na zemi. Nikdy som od žiadnej foto firmy nemal žiadnu výbavu zadarmo, ani ma žiadna firma neplatí.
Dnes som kľudnejší, netlačím na pílu a viem, že všetko má svoj vývoj, ktorý nič neurýchli. Už nerozmýšľam o technike, ale o svetle.
Klady a zápory aktuálnej výbavy:
- Omnoho nižšia hmotnosť je dôležitá, najmä ak mám fotiť v teplotách 32-38 °C a kvôli nedostatku času na projekt musím fotiť celý deň a veľa sa presúvať. Únava je potom rádovo nižšia nielen kvôli noseniu, ale aj kvôli foteniu samotnému.
- Som rýchlejší – stabilizovaný čip mi umožňuje udržať v pohode 1/20 sekundy a tým pádom použitie statívu je veľmi zriedkavé.
- Môžem fotiť úplne od zeme, alebo z väčšej výšky s vystretými rukami. Fotenie s plne výklopným displejom je prudko návykové. Zaostrovací bod ľahko vyberiem dotykom displeja.
- Makro môžem fotiť s bežným teleobjektívom a mám menej odpadu.
- Pri fotení ľudí môžem jednou rukou držať foťák, fotiť a pritom komunikovať, mávať a podobne.
- Menšie súbory znamenajú úsporu času pri spracovaní. Ich veľkosť je však dostatočná pre publikovanie na dvojstranu knižného formátu A4 (čiže na A3).
- Fotky majú menší dynamický rozsah a čip viac šumí. Ale vo výsledku – vytlačená kniha, alebo výstavná zväčšenina – nepoznáte rozdiel medzi fotkami z Nikonu D800E a Olympusu OM-D M10. Netrpezlivo čakám, čo nového Olympus predstaví. Potešil by ma profesionálny fotoaparát s o niečo vyšším rozlíšením, menším šumom a hlavne väčším dynamickým rozsahom.