prečo sa správame ako "technokrati", je to moderné, či prečo?

cítim po dlhšom čase podeliť sa s Vami o určitom fenoméne. reakcia vzišla z opakovaného prečítania si noviniek, v tomto prípade strjčeka Sony NEX7 a nejednej reakcie na uvedenú techniku. vážne sa Vám niektorým čudujem. všetko zdrbať pod čiernu zem. som taktiež vlastníkom zrkadlovky s pomerne slušnou výbavou. a tiež veľmi rád fotím. Ale na druhej strane je mi už zaťažko vláčiť batoh zo "všetkým", aby ma náhodou niečo nezaskočilo. ak by sa malo vyrobiť niečo v týchto rozmeroch a malo by to slušný výstup A4-A3 na úrovni D300 s nejakou 24-70/2,8, 50/1,8, alebo 85/1,8, prípadne za slušnú cenu lowendu, tak to tu má na fóre polovica mudrlantov. aj tak väčšina fotí do počítača s minimom výstupov na papier. stávame sa zarytý technokrati, hľadáme zlé pixely, aberácie, šumy a uniká nám samotná esencia diela. mať v ruke ľahúčky strojček a môcť sa s väčším citom venovať kompozícii, uhlu záberu, poriadnej stavbe obrazu nam väčšinou uniká. apropo mnohokrát spomínaná komercia. ktorá firma má na trhu iné poslanie? veď je to hybný impulz pokroku vo všetkom. ktorá firma na poli fotografie zaznamenala väčší pokrok a zlepšenie ako Samsung, alebo Sony? radi odsudzujeme, len či aj máme objektívne pravdu. pomaly sa ideme pozabíjať, kto je lepší, Canon, Nikon, Pentax, pritom ide iba o nástroj, ktorý ma má priniesť k určitému výsledku. ktorý ma očarí námetom, stavbou obrazu, farebnosťou, svojím čarom. a kadím na to či to stvorilo FF, DX, miroles, alebo blbá dierková komora. dielo je o výnimočnosti, nie absolútnej technickej dokonalosti i keď tá nie je prínosom. avšak akokoľvek dokonalé dielo bez myšlienky je na dve veci. neviem s akými názormi sa stretne táto úvaha, ja si však za týmto stojím. život ma naučil, že dokonalosť nie je všetko.