Ako na kompoziciu – ludsky mozog – vnimanie, povaha cloveka

Dobrá otázka, dobre si to uvedomiť a pracovať na tom. Napadlo ma, že v škole hovorili, že pre cvik nájsť správne poskladané obrazy je dobre so sebou nosiť prázdny rámik od diačku a ten si dávať pred seba vo vzdialenosti takej, aby sa ti tam zachytil obraz pri príslušnej ohniskovej vzdialenosti objektívu na foťáku. Obyčajne to bola 50-tka, takže tá ruka už vedela, kde to držať; dnes pri zoomoch by ten obraz malo byť ľahšie nájsť. Znalci si rámik robili/robia palcom a prstom na rukách.

Je to určite jednoduchšie dodržať pri aranžovaných ateliérových fotkách, portrétoch, krajinkách a podobne. Tam je na to čas a nie je sa na čo vyhovárať. Vtedy je aj možnosť porovnať si viac kompozícii a vybrať si to, čo je najlepšie. Sú oblasti fotografie, kde sa dodržiavanie kompozičných pravidiel priam vyžaduje - napr. produktová fotografia.
Pri reportáži alebo street je to asi o skúsenosti, talente a cviku fotografa. Niekto jednoducho vidí dobrú fotku všade a dokáže svoje videnie aj zachytiť. Tam aj divák skôr odpustí "nedokonalosť" kompozície na úkor silného príbehu.
Je to vidieť aj tu v pridaných fotkách. Prevažujú portréty, makro a krajiny, statické veci. A len občas niečo dobré dynamické, s výraznou emóciou. Pre mňa to znamená, že niektoré veci sa dokážeme naučiť všetci, iné sú súdené len vyvoleným.

veru asi tak, ako píšeš;

Super téma. Ja mám to šťastie, že mňa si niekedy fotky nájdu samé, trvalo mi dosť kým som v sebe objavila fotografické oko. Ale tiež niekedy doma pozriem na foto a poviem si, toto som mala odfotiť ináč, to má asi každý fotograf tak. Keďže sa považujem hlavne za fotoreportéra, kvôli častému foteniu koncertov, tak už veľakrát komponovanie ani ostatné rozmýšľanie pred fotografiou nevnímam, už to robím akoby automaticky, to prišlo samé, ani neviem kedy, len som často fotila. V tvojej galérii tiež vidím dosť reportážnych fotografii a pri nich, ak sa jedná o zachytenie momentu, tak moc času na premýšľanie nie je . Skôr sa sústreď na rozvoj svojho fotografického videnia rôznymi cvičeniami, na to ti stačia len oči, alebo aj len foťák v mobile všímaj si viac netradičné veci, tvary okolo seba, napríklad zaujímavé tiene, popraskané omietky, siluety v protisvetle, po ceste autobusom, vlakom, v aute, ako spolujazdec sa zameraj zaujímavé rozmazané okolie cez okno... Možno ťa niekde stretne smajlík,srdiečko..... Pri takýchto cvičeniach je dobré sa pozrieť na nejakú vec a v hlave si ju zakomponovať, ako by na fotografii pôsobila zaujímavo, buď celú, alebo iba kúsok z nej, formát je na tebe, aký sa ti bude hodiť, či na výšku, šírku, štvorec, iný a robiť to často, napríklad aj doma, keď sedíš pri počítači, sa obhliadni okolo seba.... Vďaka tým cvičeniam a čaj častému foteniu by si sa mal zbaviť toho, čo si písal : "Vacsinou viem aspon obcas najst zaujimavy motiv na fotenie, ale ako nahle prilozim k oku fotak (ci dokonca este skor, ked ho vytiahnem z brasny), sustredim sa uz na nieco ine. " A aj počas vyberania fotoaparátu z brašne, výberu nastavení budeš premýšľať o námete, ktorý plánuješ fotiť a o tom, ako by sa to dalo odfotiť zaujímavejšie.

a ospravedlňujem sa za preklepy...

mam len jedno pevne sklo. poznam jeho obmedzenia (aj ked obcas experimentujem) a viem si celkom dobre predstavit co a ako chcem/budem cez hladacik vidiet. pokial to tam nieje tak nefotim.

kedze moj fotak je plny manual, po zaostreni ma uz nic neovplyvnuje pri pozorovani sceny cez hladacik (ziaden lcd display, ziadne ostriace body).

ako pisal Karol, kopa veci je pocitova a neda sa vysvetlit. u mna to funguje cez obmedzenia pristroja

All: Dakujem za nazory a podnety.