nejde navoliť najnižšie clonové číslo

O aké sklo sa jedná ?

Pri objektívoch sa udáva niečo na štýl 14-28 f/2.8-3.2 to znamená, že pri ohnisku 28 mm bude mať minimálnu clonu iba tých 3.2 pri ohnisku 14 pochopiteľne 2.8

To bude určite makro objektív.

na 99 %, na krátko to robí aj Nikkor 105 VR

na kratko to robi kazdy makrac

tamron 90mm f/2.8 macro

tak je , čím sú makráče špecifické teda?

Nie som si celkom istý, či to robia aj makráče s 50-60 mm ohniskom

trápiť sa netrápim, predpokladal som že v tom bude "nejaká" fyzika . ešte podotknem, že to robí aj pri nevysúvaní sa dopredu, keď s ním fotím portréty z patričnej vzdialenosti. ďakujem za objasnenie

Neviem, či to poviem správne, ale pri makre blížiacom sa 1 : 1 sa v objektíve presunú niektoré jeho členy výrazne dopredu, čo zmení pomer vstupného otvoru a dlžky objektívu.

(ale možno je to ešte zložitejšie)

Ak to dobre chápem svetelnosť sa udáva pre zaostrenie na nekonečno, vtedy je vzdialenosť objektívu od snímača alebo filmu práve rovná f. Ak zaostrujem na bližšie objekty, zväčšujem vzdialenosť objektívu od snímača a pri zobrazení 1:1 je rovnaká vzdialenosť objektívu od objektu aj od snímača =2f (ak si to dobre pamätám zo ZŠ ) Ak budem fotiť zbližšia (samozrejme nemôžem ísť bližšie ako je f - to by už objektív fungoval ako lupa ) , obraz sa bude ďalej zväčšovať a logicky bude aj tmavší, keďže rovnaké množstvo svetla sa rozprestrie na väčšiu plochu pri 2x zväčšení to bude zrejme 4x tmavší obraz ako pri 1x zväčšení. Ako to ale značia výrobcovia pri makroobjektívoch fakt neviem.

tamron 90 má f2,8 len na zväčšení od cca 1:15 do nekonečna, pri 1:10 je to 3,2,
a pri 1:1 až f5,6...

Je to tak, ze v trojrozmernom priestore ( v ktorom zijeme) plati, ze osvetlenie klesa so stvorcom vzdialenosti. Teda ak od sviecky je vzdialeny 1m papier o rozmeroch (povedzme) 10x10cm osvetleny hodnotou 1, potom to iste mnozstvo svetla (emitovane tou istou svieckou) vo vzdialenosti 2m osvetli styrikrat vacsiu plochu, a teda na osvetleni sa to prejavi poklesom osvetlenia na jednu stvrtinu.
Objektiv je vtedy zaostreny na nekonecno, ked je v rozsahu zaostrenia k priemetni co najblizsie. Ak zaostrime na predmet blizsi ako je nekonecno, ostrenim ho od priemetne vzdalujeme. Podla ohniskovej vzdialenosti a konstrukcie objektivu nie je zvlastnostou, ze sa objektiv dostane na dvojnasobnu vzdialenost od cipu/filmu. Teda aj ked je to povedme, ze sa objektiv vysunie iba o 4 cm, klesne osvetlenie o dve clonove cisla.
To ze sa nejaky clen posuva inak oproti celej skupine sosoviek je priklad maximalistickeho riesenia, okrem ineho aj preto, aby sa objektiv nemusel vysuvat az tak moc.... Ale samozrejme sa tym ovplyvni aj vysledne mnozstvo dopadnuteho svetla na cip.
Kam sa vsak podeje to svetlo, o ktore menej dopadne na cip (ktory svoju velkost nemeni)? Samozrejme, vsetko svetlo, co prejde cez objektiv skonci v aparate. Iba sa premietne po celej komore krizom-krazom a to, co sa odrazi, kurvi vysledny obraz. Je preto velmi dolezite, ako kvalitne ma aparat vyhotovenu antireflexnu upravu vnutrajska aparatu. Stredny format je na tom lepsie (plati pre zvucne znacky), velky format uplne najlepsie.

Tak pre to si fotografovia za starých čias u drevyných krabíc na veľký formát prehodili cez hlavu a krabicu čiernu plachtu....

Samozrejme, plachta je dobra na to, aby si vobec videl nieco na matnici. Ale ona tiez prekryva aj mech, pretoze ten byva v tych skladaniach poprelamovany a cez malicke dierocky sa dostava dnu svetlo. Nejde ani tak o to, ze tam nejake svetlo vnikne, ale o to, ze cez tie dieky sa na film exponuju dalsie, nezelane obrazky. Preto staci prehodit plachtu z vrchu, pretoze problemom je priame svetlo, svetlo odrazene od tmavej zeme obrazky nevytvara.