Z afrického denníka

No tak Vám poviem, to teda bolo...hm...škoda , ale nevadí. 

Ako sa zvečerievalo musel som si vyjsť za mesto, tak sám – hoci som stádovitý typ – mám to tak rád – rozdýchať a nasať do seba tú atmosféru vzdialenej krajiny, stráviť emócie po zápase. Samozrejme dúfajúc , že stretnem nejaké tie divé zvery...som už raz asi taký - prírodne založený - živočíšny.  Zájdem pár desiatok metrov za poslednú záhradu, idem ďalej poľami a lúkami ,  blížim sa k hustému lesu ( tam by som už určite nešiel ) ...a vtom sa TO stalo. Z hustého porastu  pomaly  a pokojne   vyšlo ministádo nosorožcov, išli sa  ešte navečer keď slnko nepáli trochu napásť.  Nádherní boli v tých lúčoch odchádzajúceho dňa...stál som komplet celý ochromený...nie od strachu...ale uchvátený  krásou, majestátnosťou a ladnosťou ich tela. Nosorožci majú také malé očká, je známe – že zle vidia, podarilo sa mi tak nenápadne zaradiť do ich stáda. Veľkosť na to mám , aj rohy tiež...pasenie mi problém nerobí – nemali najmenšiu šancu ma odhaliť – navonok som sa javil a tváril ako oni. No čo Vám budem hovoriť  -  Zážitok jak ,, prase ,,. Nakoniec som sa rozhodol, že sa dnes v noci už do mesta, do hotela nevrátim – zaľahnem niekde vonku s nimi – chcel by som strašne vidieť ako sa prebúdzajú, ako sa im tie očká malé otvárajú...na svet ráno usmievajú...