Sedim na konari ...

Rubik Shanginyan (84) z Gandzakaru

Ďáďu Rubika Shanginyana som spoznal v dedine v dedine Gandzakar. Pred jedným z domov zbierali bábuška, syn a vnuk moruše, ktoré im ktosi striasal z hádam 5 metrového stromu. Dali sme sa do reči ale bombardovanie morušami neustávalo. Zaujímam sa čo za akčného hrdinu to tam majú na strome. A oni že ďáďu Rubika. "Asi som zle rozumel. Myslíte dedka?" pýtam sa pre istotu. "Da ďáďu". "A koľko má rokov" kontrolujem pre istotu. Keď mi oznámia že 84 pýtam sa na rok narodenia a pre istotu to prepočítavam na kalkulačke. Dedka zdola nevidím. Pýtam sa ako sa k nemu dostanem. Že zozadu. Na prvý pokus sa vrátim, že tam nie je bránka. "Treba preliezť" znie odpoveď. Neveriacky krútim hlavou a na druhý pokus odkladám foťáky na múrik a preliezam. 

O strom je opretý vetchý rebrík. Leziem hore a konečne objavujem ďáďu. Originál deduško ako z rozprávky. Smeje sa že mi to trvalo riadne dlho. Chvíľu ešte obíja moruše, potom mi podáva bakuľu a že ideme dole. Po konároch lezie ako veverička. Ne-chá-pem. Čakám kedy sa prebudím, lebo toto nie je možné. Deduško si sadne na múrik a čaká na mňa. Keď sa k nemu dostanem aj ja poprosím Vigena aby nás odfotil. Dedko ma objíme, zamáva do kamery a ... ZOSKOČÍ z múrika. Fakt asi snívam. Múrik je vyšší ako ja. Opäť odkladám foťáky a hrdinsky skáčme za ním. Spoločne preliezame druhý múrik a pridávame sa k ostatným. Rozprávame sa a ja fotím ďáďu Rubika pod morušou - nech mám nejakú mierku.

Pri odchode nás ešte ďáďa volá, že nám ukáže nejaký pamätník. Toto je vec, ktorú normálne slušne odmietam ale tento deduško je výnimka. Prídeme k pamätníku. Tvárim sa že si ho fotím a zo slušnosti sa pýtam čo je to. A dedko, že to ja pamätník jeho syna. Zomrel keď mal 18 rokov - padol zo stromu. V krku mám hrču. Dávam si dole buffku, nenápadne si utieram oči a bez slov dávam Vigenovi do ruky foťák. On nás rovnako bez slov odfotí. Neviem ako pokračovať v rozhovore. Ďáďa Rubik ma objíme, na čelo mi vtlačí pusu a vraví "Nabudúce keď prídeš, budeš bývať u nás ..."