Prvýkrát som ho stretol pred 10 rokmi, keď v súťaži, ktorú sme organizovali so známym slovenským fotoportálom. Vyhral prvé miesto s fotografiou, ktorá mi odvtedy utkvela v pamäti.
Ocenila ju celá porota, ale bola zároveň presne podľa môjho gusta – čiernobiela so zaujímavým príbehom a kontrastom. A priznám sa, že keby som si mal vybrať len jednu fotku od Borisa na stenu, bola by to práve táto.
Na Instagrame mu pozornosť venuje už viac ako 33 000 stálych fanúšikov a svojimi fotografiami krajiny sa úspešne prezentoval v mnohých ďalších fotografických súťažiach. S 15-ročnou bratislavskou prestávkou je Popradčanom a preto má blízko k našim najznámejším horám a ďalším prírodným skvostom na východe a stredovýchode našej krajiny. A tá je nosnou témou jeho fotografickej tvorby. Charakterizuje ju starostlivo skomponovaná krajina s výraznými farbami, ktoré akcentujú každé ročné obdobie.
Borisovi som položil niekoľko otázok, aby ste sa mohli o tomto projekte a hlavne o fotografiách dozvedieť viac.
Štrbské pleso vie fotografovi ponúkať rozmanité podmienky počas celého roka. Vďačné miesto, ktoré je ľahko dostupné ale nádherné.
Boris, prezraď nám, prečo práve názov „Borievky“ alebo „Borievky Photo Gallery“?
Je to jednoduchá kombinácia mien mňa a mojej manželky. V časoch, keď sa mobilné telefóny iba dostávali na trh, sme mali jeden spoločný. Kamaráti si nás uložili pod jedným menom Borievky a tak nám to zostalo. Borievky boli v začiatku tiež spoločný profil o fotografii a cestovaní. Neskôr sa tento nick cez fotoaparát.cz stal relatívne známy a už som to nechcel meniť.
Kedy si začal fotografovať? Čo ťa k fotografii pritiahlo?
Fotke sa venujem už 20 rokov. Prvé vlastné fotky som robil na túrach v Tatrách ešte na kinofilm na strednej škole. Reálnejšie ma začala fotografia baviť až na vysokej škole, keď sme si kúpili prvý digitálny foťák.
V rámci tohto času som mal dlhší výpadok, kedy som sa rozhodol budovať kariéru v Bratislave a fotenie som odsunul na druhú koľaj. Rozhodnutie neľutujem, aj keď z hľadiska fotenia som prišiel o dosť: mal som v tej dobe slušné meno, články a fotky časopisoch (Týždeň, Lidé a Země aj v nejakých anglických časopisoch), úspešne som sa zúčastňoval súťaží, či mal vlastné výstavy fotografií. Z tohto hľadiska som pred 4 rokmi začal budovať všetko nanovo a nebolo to ľahké. Miestami som mal pocit, že som zabudol aj fotiť, ale už je to dobré:)
Vždy si inklinoval ku krajine, alebo si si vyskúšal aj iné fotografické žánre?
Od začiatku dominovala krajina. Ale v začiatkoch som skúšal všetko: krajinu, portréty, makro, street… bavilo ma všetko. Farbená fotka aj čiernobiela.
Veľká Fatra a jej nenápadné, no o to krajšie a divokejšie výhľady, ktoré sú najkrajšie v zime.
Ja som ťa spoznal cez nádhernú čiernobielu fotografiu, ktorú si prihlásil do súťaže. Ešte niekedy vyfotíš, či upravíš fotografiu čiernobielo, alebo sa výlučne realizuješ vo farbách?
Teraz čiernobielu fotku nerobím, lebo ju tak nevidím, aj keď nikdy nehovor nikdy.
Farby na niektorých tvojich fotkách sú silné, výrazné, až by mohol niekto namietať, že sú príliš. Zjavne ale majú svojich fanúšikov.
Farby mám rád, rád s nimi cielene pracujem a budú v mojej tvorbe dominovať, či už tu bude Instagram, Facebook alebo iná platforma.
Je úplne v poriadku, ak niekto namieta, že je to príliš. Každý máme svoj vkus. Za svetlom a farbami najazdím stovky kilometrov, našliapem desiatky hodín, prebivakujem nespočetne krát v horách či vstávam o jednej v noci. A keď konečne vychytám podmienky, tak si farby užívam aj na mieste aj na fotografii. Nevidím na tom nič, čo by som musel pred kýmkoľvek obhajovať, alebo brániť.
Musím povedať, že pri postprocese mám dve zásady: úpravy nemôžu trvať dlhšie ako cca. 10-15 minút (v opačnom prípade ma to prestane baviť a fotografiu mažem) a akékoľvek úpravy, ktoré urobím, nemôžu mať dopad na kvalitu fotografie. Musím mať záruku, že každú fotku bez problémov vytlačím na veľký obraz a pod.
V tejto dávnej súťaži si vyhral letenku od nemenovanej spoločnosti, aby si si vybral let do destinácie, ktorá sa ti páči. Kam to bolo?
No ono to nakoniec nebolo úplne kdekoľvek. Chcel som Južnú či Severnú Ameriku, ale obe tieto destinácie „neboli k dispozícii“, tak po mesiaci nakoniec jediná lokalita, ktorá bola k dispozícii a ako tak nás lákala, bola India. Tak sme nakoniec vycestovali do Indie. 🙂
Fotografia, s ktorou Boris pred 10 rokmi vyhral súťaž.
Čo to znamená pre fotografa, keď ho na sociálnej sieti sleduje vyše 30 000 fanúšikov?
V zásade nič svetoborné. Je to dosť správ a komunikácie – v tom sa snažím byť zásadový a odpísať každému, pokiaľ to nie je správa typu „pošli mi GPS súradnice toho miesta“ . Takéto správy ignorujem.
Čo je trochu sklamanie, je presah Instagramu na web a pod. Fanúšikovia na IG sú v prvom rade konzumenti obrázkov a videí, ten ďalší krok, prekliknutie sa na web, už urobí len veľmi malé percento.
Taktiež spoluprác nie je toľko (napriek naozaj slušným dosahom, ktoré moje príspevky majú) ako pri účtoch pekných báb, ktoré sa fotia na horách v obtiahnutých legínach :-). Ale to je asi logické. Ja osobne som dúfal aj v nejaké spolupráce týkajúce sa fototechniky. Ponuky aj boli, ale nikdy sme sa nedopracovali do finále. V súčasnosti mám niečo väčšie rozrokované, tak snáď sa to podarí. 🙂
Dlho trvalo, kým si si takú základňu vybudoval?
Podľa mňa nie. Reálne som na IG od roku 2018.
Cítiš voči fanúšikom aj nejakú povinnosť, aby si pravidelne pridával nové a nové fotografie? Inšpiruje ťa to a povzbudí vytiahnuť päty z domu, aj keď sa ti nechce?
Jasné, je to motivačné. Aj keď primárne o to nejde. Ale mať nový a kvalitný obsah je dôležité nielen pre sociálne siete, ale aj pre web a podobne. A úplne v prvom rade to mám skrátka rád, je to vášeň, o ktorú dúfam nikdy neprídem. 🙂
Na sociálnych sieťach ti je bližší pôvodný instagramovský formát 1:1 alebo súčasnejší formát 4:5?
Formáty 1:1 alebo 5:4 vyslovene nemám rád. Bohužiaľ efektívna plocha pre príspevky na IG či FB je naozaj dôležitá a preto fotografie v originálnom pomere strán ( v mojom prípade 3:2 ) takmer vôbec na týchto platformách nepoužívam. Naproti tomu na mojom webe nájdeš iba fotografie v pomere strán 3:2. Na tom si dávam obzvlášť záležať.
Tvoje fotky zdieľajú na svojich profiloch aj stránky, ktoré propagujú Slovensko či cestovný ruch. Dostane za to fotograf svoje ocenenie?
Nie. Viem, že v minulosti, keď fotku prezdieľala nejaká väčšia stránka, tak to malo aspoň rapídny dopad na počet sledovateľov. Toto sa v podstate nedeje, aspoň nie mne. Ak moju fotku zdieľa SK stránka, tak efekt nie je žiadny alebo minimálny. Trochu iné to je pri zahraničných účtoch, ale to už musia byť ozaj známe stránky ako Earthpix a podobne.
Mladý gazda, žijúci životom prastarých otcov na lazoch Detvianskej huty. Fotené pre Za Horami, Za dolami.
Koľko času venuješ fotografii? Máš aj inú prácu, alebo ti fotka zabezpečí živobytie?
Momentálne sa venujem iba fotografii. S prácou som skončil dobrovoľne pred cca 1,5 rokom. Bohužiaľ v podstate okamžite sa zavreli školy a ostal som rok doma s deťmi, takže sa mi to celé trochu posunulo a skomplikovalo. Momentálne teda ešte nie som v stave, kedy by ma fotka 100% uživila. Sám pre seba som si povedal, že tomu dám 2-3 roky, vyhodnotím a potom uvidím čo ďalej. Ale skúsiť som to skrátka musel, keby som nenašiel odvahu teraz, neskôr už by to nešlo.
Čo pre teba znamená „dobrá fotka“, čo na nej hľadáš ty?
V prvom rade podmienky, miesto a kompozícia. To je absolútny základ, bez ktorého pre mňa dobrá fotka neexistuje. Človek sa môže pri úpravách hrať so svetlom alebo farbami, ale tie tam najprv musia byť. Netvrdím, že sa nedá svetlo a farby doslova „vyrobiť“ aj tam, kde nie sú a mnohí fotografi to tak aj robia. To ale nie je moja cesta. V tom som dosť konzervatívny a nemám v pláne to meniť.
A z môjho pohľadu to platí tak pre krajinársku fotografiu, ako aj pre iné kategórie ako portrét alebo cestovateľská fotografia.
Máš ty sám nejakých influencerov, ktorí by tvoju tvorbu ovplyvnili?
Neviem či priamo ovplyvnili, ale určite mám fotografov, ktorých tvorbu mám rád.
Máš na stránke rozdelené svoje fotky trochu netradične – podľa ročných období. Používaš ju ako galériu, kde si ľudia práve podľa týchto sezónnych nálad môžu vyhľadať svoju obľúbenú fotku?
Takto som nad tým vôbec nerozmýšľal. Šlo o to, ako zatriediť fotografie tak, aby sa v nich dalo ako tak orientovať. Podľa miesta mi to neprišlo vhodné, lebo z niektorých lokalít mám 1 či 2 fotografie a robiť pre to samostatnú galériu mi nedávalo zmysel. Tak padla voľba na ročné obdobia.
Obľúbený strom na Lapszanke s výhľadom na Tatry.
Dokáže dnes krajinkár predať pomocou internetu svoje fotografie? Ak áno, ako to prebieha? Predávaš hotový výtlačok, alebo posielaš digitálny súbor?
Asi záleží od krajiny. V tomto je napríklad USA niekde úplne inde, ľudia si tam úplne bežne kupujú printy za relatívne drahé peniaze. Aj v Poľsku k tomu už ľudia pristupujú trochu ináč ako na Slovensku. U nás ešte stále rezonuje názor, že ide len o pár megabajtový súbor a nie o dielo s nejakou hodnotou. Najčastejšie dopyty sú, či pošlem originál súbor mailom, aby si to mohli dať na pozadie alebo vytlačiť sami, lebo majú známeho v tlačiarni a podobne. 🙂 Následné vysvetľovanie je časovo dosť náročné. 🙂
Na druhej strane musím povedať, že sa to pomaly zlepšuje. Aj tento rok som predal určite násobne viac obrazov ako rok predtým.
Čo celkom funguje, je predaj fotografií vydavateľstvám, to znamená fotografie do kalendárov, kníh či časopisov.
Čo ty a fotobanky? Skúšaš predaj fotografií aj cez iné kanály ako je tvoja webová stránka alebo sociálne siete?
Mám nejaké portfólio v jednej fotobanke. Osobne si myslím, že aj to je cesta, ktorá funguje, ale chce to kvantá fotografií a strašne veľa času. Momentálne sa tam hýbem v zárobkoch cca 20-50 EUR za mesiac. Ak by z toho časom bolo cca 200-300 EUR, to si viem predstaviť ako určitú časť príjmu. Od toho som ale ďaleko.
Ponúkaš na svojej stránke aj workshopy. S dnešnou dostupnosťou vynikajúcej fototechniky si tak ale vytváraš v určitom zmysle konkurenciu. Nevadí?
Workshopy som začal organizovať až tento rok. Nejaké som absolvoval už pred tým, ale nie na komerčnej báze. S organizáciou som chcel počkať, pokiaľ som nemal dostatočne širokú základňu fanúšikov. Ale musím povedať, že workshopy ma naozaj bavia. Ja som dosť ukecaná osoba a tam sa môžem realizovať. Zároveň sa hýbem pri fotografii už dosť dlho na to, aby som z toho vedel niečo odovzdať.
A to, že mi tým rastie konkurencia mi vôbec nevadí. Naopak, s mnohými účastníkmi som v kontakte, často mi posielajú svoje fotografie, či chcú s niečím poradiť. A keď si pozriem ich portfólio, krásne tam vidno ten zlom, kde začali, aj na základe workshopu, vnímať fotografiu a pracovať na nej trochu inak. A z toho mám naozaj úprimnú radosť.
O čo majú ľudia záujem, o skupinové či individuálne kurzy?
Ja som v podstate iba v začiatkoch a zatiaľ asi o skupinové, aj keď stále častejšie sa ľudia zaujímajú aj o tie individuálne.
Pohľady z Roháčov smerom na Vysoké Tatry sú neopakovateľné. Nikde inde v Tatrách nevidno toľko štítov a hrebeňov. Na takéto scény je ideálne jemné proti svetlo, aby hrebene pekne vynikli.
Ako prežívaš posledné roky poznačené pandémiou? Zasiahlo ťa to negatívne? Dotkla sa ťa pandémia tým, že si nemohol cestovať či zrealizovať kurzy?
Určite sa ma to dotklo. Už len tým, že prvý rok som ostal doma s deťmi, ktoré mali školu dištančnou formou. To znamená nakúpiť, s mladšou dcérou sedieť pri škole, lebo sama to ešte nezvládala, navariť obed a tak ďalej… Ale to, že som už nechodil do práce a bol som doma, nám veľmi pomohlo. Neviem, ako by sme to zvládli, ak by sme pracovali obaja. Mal som časovo dosť náročnú prácu.
Tiež nejaké spolupráce alebo fotenia, ktoré som mal zazmluvnené – to všetko stálo alebo sa rušilo.
Pri workshopoch to bolo hlavne o tom, že ľudia nevedeli dopredu, čo bude a čakali. V lete, keď sa všetko otvorilo, zas všetci utekali na dovolenky a na jeseň bol problém, že nie všetci boli napríklad zaočkovaní a teda nemohli sa ubytovať v mieste WS a podobne.
Celý ten rok bol určite komplikovaný.
Aké sú tvoje plány do budúcna? Čo by si chcel fotografovať, ktoré miesta navštíviť?
Pri krajinárskej fotke mám strašne veľa plánov a lokalít na Slovensku, ktoré by som si chcel doplniť do portfólia. Mám aj nejaké plány a sny v zahraničí, snažím sa dobre rozdeliť čas medzi rodinu a fotenie. Ale ak by mi vyšiel jeden poriadny vyslovene foto trip v zahraničí budúci rok, budem spokojný. Ideálne Faerské ostrovy, Škótsko alebo nejaký dvojtýždňový long trail s plnou poľnou spojený s fotením napríklad vo Švédsku.
Mojim snom je Južná a Severná Amerika. A úplne šialene ma lákajú long traily ako Pacific Crest Trail v USA alebo Te Araroa na Novom Zélande. Uvidím, či sa mi to niekedy podarí. Ale aj za niečo kratšie tu v Európe budem vďačný.
Z profesijnej stránky by som rád rozšíril ponuku WS o zaujímavé lokality. Rád by som sa ustálil niekde na cca 15 termínoch WS do roka. Mám aj nejaké ciele na sociálnych sieťach týkajúce sa či už organického rastu počtu sledovateľov alebo spoluprác. No uvidíme ako celý rok opäť dopadne. Od normálneho stavu je tento pandemický svet ešte ďaleko.
Boris ďakujem ti za tvoj čas a prajem veľa úspechov v ďalšej tvorbe.
Zdroj: nikonblog
Autor rozhovoru: Juliu Kotus
Pridaj komentár
