Fotoscéna / Fotografi a kurátori

Osobnosti fotografie - Erwin Blumenfeld

Andrea Zvadová

2013-09-18 06:57:00

8543

„Bol som amatér, som amatér a mienim ostať amatérom. Pre mňa je amatérsky fotograf ten, ktorý je do fotografovania zamilovaný, slobodná duša, ktorá dokáže fotografovať, čo má rada a ten, kto má rád, čo fotografuje. Som amatér, to je definícia, ktorú akceptujem.“

„Momentálne som vtiahnutý do sveta magazínov a reklamnej ilustrácie a napriek tomu ostávam stále tým istým amatérskym fotografom, ako keď som mal desať. Fakt, že fotoaparát dokáže reprodukovať naozaj čokoľvek, čo mu ukážete, ma stále ohromuje a ja som silne rozhodnutý ukázať objektívom ešte vzrušujúcejšiu, dramatickejšiu a krajšiu cestu predstavujúcu život.“

Erwin Blumenfeld Popular Photography, 1948

Jeho fotografie sa stali ikonami. Posúval hranice svôjho vlastného umenia aj života. Počas 73 rokov svojho života sa stal jedným z najvýznamnejších inovátorov a ovplyvniteľov budúcej fotografie a vizuálneho umenia. Erwinove skoré čiernobiele fotografie sú považované za jedny z najlepších prác. Hoci je to práve farebná fotografia, ktorú kombinoval s technickými expertízami v tmavej komore, kde experimentoval so solarizáciou, multiplovaním obrázkov a kombinovaním pozitívnych a negatívnych záberov, ktorá ho najviac preslávila a na ktorej aj zbohatol, s jemu vlastným zmyslom pre štýl a umenie. S inováciami neskončil ani v šesťdesiatych rokoch, tvoril filmy použité na beauty reklamu (idea, ktorá predstihla vtedajšiu dobu).

Na výstave v Somerset house sprevádzalo expozíciu jeho fotografií aj viacero videozáznamov, v ktorých viac oboznámil diváka so životom Blumenfelda práve dokument BBC, „Muž, ktorý fotil krásne ženy“. K realizácii dopomohol najmä jeho vlastný vnuk Remy Blumenfeld. Popudom k natočeniu bola práve jeho podobnosť so starým otcom.

Jeho príbeh nebol nikdy predtým vypovedaný‘, zdôveruje sa Remy po ukážke prvej surovej, ešte nedokončenej verzie filmu. Bolo zaujímavé robiť rozhovory s viacerými ľuďmi , pretože jeho život bol hlavne o šťastí. Môžete to vidieť ako príbeh veľkého šťastia človeka, naverbovaného do 1. svetovej vojny, neskôr prenasledovaného počas ďalšej, druhej svetovej vojny. Dá sa to vnímať ako život človeka, ktorý nemohol prežiť vo vtedajších podmienkach a umelecká fotografia musela ustúpiť práve tej módnej, i keď by si vybral radšej prvú variantu. Objavíte, ako človek milujúci Paríž musí z neho odísť do ďalekého New Yorku, bez štipky znalosti svetovej reči. A samozrejme veľa Európanov videli tento príbeh ako triumf nad nepriazňou osudu – stratil svojho brata, otec mu zomrel, keď mal iba šestnásť rokov, matka ho zradila.

Bolo to obdobie začiatku 20tych rokov, neľahké pre nikoho, kde jedni mali šťastie, iní nie. Američania to vnímali ako rozprávkový príbeh bohatého a slávneho umelca.‘

Akokoľvek sa medzi ľuďmi o jeho živote hovorí a spomína, pravdou je, že žil extraordinárnym životom.

Narodil sa v Berlíne v židovskej rodine zo strednej vrstvy. Vo svojich desiatich rokoch dostal prvý fotoaparát od svojho strýka, „9x12 s ultra rýchlym astigmatickým objektívom“, ako neskôr popisoval vo svojej biografii.

Od tohto momentu fotografia postupne nasmerovala jeho život. I keď mal viacero ambícií ako stať sa hercom, či spisovateľom. Jeho všestranné nadanie a záujem o rôzne kultúrne smery boli naozaj pozoruhodné, ako sám spomína jeho syn Yorick v rozhovore o svojom otcovi.

Ako chlapec, ešte vo veku štrnásť rokov, experimentoval s fotografiou prostredníctvom vlastných autoportrétov oblečený do podoby mimického klauna. Neskôr počas svojho života v podobných experimentoch autoportrétov pokračoval, veľakrát v podobe koláže, ale najmä zakrývania, či zohyzďovania svojej tváre. V neskorších rokoch fotil svoje autoportréty pod červenou lampou v tmavej miestnosti, toto obdobie módneho fotografa v Amerike prirovnával k prostitúcii, chcel na to poukázať červeným svetlom, ako bolo známe pre štvrť Red light district v Amsterdame.

Po vojne, kedy robil vodiča sanitky, sa zoznámil s Georgom Groszom, predstaviteľom berlínskeho dadaistického hnutia a pokračoval v kolážach, vytvorených čiastočne z ústrižkov časopisov a jeho fotografií.

V roku 1921, sa ako 25 ročný oženil s Lenou Citroén, sesternicou známeho priateľa Paula Citroéna. O rok neskôr priviedla na svet dcéru Lisette, po čom sa zanedlho presťahovali do Holandska, kde si Blumenfeld otvoril vlastný obchod s taškami.

I vďaka zlým obchodom a jeho predajným (ne)schopnostiam, začal v práci písať krátke príbehy a neskôr objavil plne zariadenú čiernu komoru po predchádzajúcom majiteľovi za zabednenými dverami vo vnútri budovy. Spočiatku fotil svojich zákazníkov a zaradil sa týmto postupne do aktívnej umeleckej komunity.

Erwinove fotografie z obdobia života v Amsterdame zobrazujú najmä jeho zákazníkov a tak isto aj lokálne ženy umelkyne. "Fotografoval aj nahé ženy", spomína vo filme jeho syn Yorick. "Myslím, že moja mama bola k tomuto faktu veľmi otvorená. Vôbec jej to neprekážalo". Bol to začiatok otvoreného vzťahu, aspoň pre Erwina.

Jeho tvorbu ovplyvnili aj vtedajšie francúzske umelecké magazíny, kde mohol vidieť množstvo prác Man Raya, ale aj ostatných fotografov, ktorí ho inšpirovali k posúvaniu hraníc o čosi ďalej v experimentoch v čiernej komore.

Používal solarizáciu, či viacnásobné expozície. Začal vystavovať práce vo vlastnom obchode, popri tom sa neskôr dopracoval aj k dvom samostatným výstavám a k publikovaniu vo francúzskom časopise Photographie.

Príkladnými fotografiami tohto obdobia boli Living Mummy (žijúca múmia 1932), solarizovaná fotografia ženy obalenej hodvábom alebo American Couple (americký pár, 1935), intímny portrét nahého páru, belošky a černocha v objatí.

Ešte než stihol obchod s koženým tovarom zbankrotovať, stihol priestor prerobiť na fotografické studio, necelé dva mesiace pred jeho zánikom. Vtedy stretol Geneviéve Rouault, zámu zubárku vlastniacu kliniku v Paríži a bohatými konexiami. Bola dcérou maliara Georga Rouaulta a očarená Blumenfeldovou prácou mu ponúkla výstavu fotografií v čakárni kliniky. Predstavila ho známym umelcom, ako napríklad jej priateľovi Henrimu Matissovi. Nebolo treba viac a táto podpora Blumenfeldovi napomohla k získaniu oficiálneho status profesionálneho fotografa.

I keď mu výstava v čakárni dentálnej kliniky nepriniesla žiadne finančné úspechy, bola dôležitým zlomovým bodom.

Vymieňal si veľa prác s Matissom, čo ho neskôr posunulo k publikovaniu pre časopis Verve v roku 1937 s titulkou Henriho Matissa. Výsledné fotografia boli otriasajúce, porušoval všetky pravidlá, využil dvojité, či trojité expozície, solarizáciu, vysoký kontrast.

Vďaka týmto fotografiám sa jeho život fotografa zmenil od základov.

Ak popis udával nevystavovať film pod izbovú teplotu, uložil ho do mrazničky. Týmto spôsobom dosahoval zvláštnych efektov na povrchu.

Keď zbadal túto sériu fotografií z Verve Cecil Beaton, rozhodol sa Erwina osobne vyhľadať v Paríži. Vo svojom denníku neskôr o ňom píše: "Jeho kvalita ako umelca spočíva v neschopnosti robiť kompromisy a hoci by som chcel, aby pracoval pre Vogue, jeho fotky nie sú na potrebnej kvalitatívnej úrovni Vogue, pretože sú oveľa vážnejšie, provokujúce, lepšie ako móda".

No aj napriek svojej rezervovanosti ho predstavil vydavateľstvu francúzskeho Vogue.

V roku 1937 ako štyridsaťjeden ročný podpísal kontrakt a jeho práce sa prostredníctvom magazínu šírili ďalej. Z najslávnejších fotiek tohto obdobia z roku 1939 bola fotografia s modelkou Lisou Fonssagrives balansujúcou na konštrukcii vrcholu Eiffelovej veži.

Od tohto momentu mohol Blumenfeld zavolať celú svoju rodinu a priviesť ju do Paríža. Keď mu Vogue po roku predĺžil kontrakt, cestoval do New Yorku a dostal ďalší kontrakt pre Harper’s Bazaar na zdokumentovanie Parížskej módy.

Naspäť do Paríža sa vrátil počas vypuknutia vojny, jeho rodina vycestovala do Británie. Po príchode do svojho štúdia pobalil všetky svoje fotografie aj filmy do škatúľ. Ako neskôr opisoval vo svojej biografii, zo stien zbieral obrovské zväčšeniny obsahujúce skoro dvojmetrovú fotografiu torza ženy v hodvábe, i akt Carmen v životnej veľkosti, ktorá stála Rodinovmu Bozku. Na veľké šťastie po odchode zo štúdia stretol na bulvári Montparnasse modelku, s ktorou predtým pracoval a ponechal u nej všetky svoje práce, pokým mu ich opäť po skončení vojny nevrátila v roku 1947.

Po odchode z Paríža sa stretol so svojou rodinou. Ukrývali sa na starom zámku a svoju energiu sústredil na vybavenie amerických víz a útek z krajiny. Vo svojej biografii ďalej Erwin opisuje zhodu šťastných okolností, za ktorých sa mu podarilo dostať do Ameriky. Konzul Oliver Hiss, amatérsky fotograf vďaka istej mladej žene, ktorá Blumenfelda spoznala a vedela o jeho práci, povolil víza a jeho rodina schovávajúca sa zatiaľ vo Francúzsku mohla onedlho priplávať do Ameriky za ním na lodi v júni 1941.

Blumenfeldove vysoko štylizované farebné fotografie sa stali výzorom štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Pracoval pre Harper’s Bazaar a americký Vogue a aj napriek komerčnému prostrediu, v ktorom pracoval, pokračoval v experimentoch a odmietal robiť kompromisy v jeho módnej forografii. Spomedzi jeho najviac fascinujúcich a dramatických obrázkov je nekonečne veľakrát imitovaná titulka "Srnčie oko" nafotená pre Vogue v roku 1950. Modelka Jean Patchett bola zobrazená na bielom pozadí, s ktorým jej pokožka splývala a vystúpili len perfektne namaľované pery, znamienko krásy a jedno oko zvýraznené silnou očnou linkou. Aj podľa archivára časopisu Vogue Shawna Walrdrona, "srnčie oko" je pravdepodobne najlepšia Blumenfeldofa titulka a tak isto aj jedna z najviac ikonických tituliek v histórii celého časopisu Vogue.

Blumenfeld si život v štátoch naplno užíval, trávil čas medzi jeho očarujúcim dvojposchodovým štúdiom pri Central parku a jeho plážovým domom v Hamptons.

Jeho štúdio sa stalo zastávkou pre všetkých, od Marlen Dietrich po Audrey Hepburn či Grace Kelly, takisto aj pre veľa modeliek, ktoré fotografoval, ako napríklad Carmen Dell’Orefice, s ktorou sa priatelil až do jeho smrti.

"Bol to úžasný umelec", hovorí o ňom vo filme. "Po príchode do štúdia som sa cítila ako významný hosť, ktorý ide pre neho urobiť niečo úžasné. Vytvoril vo mne pocit dokonalosti".

Erwin bol nesmierne charizmatický a zdalo sa, že ho všetky ženy zbožňujú. V roku 1947 si začal aféru s mladou editorkou a stylistkou Kathleen Levy-Barnett, ktorá viedla jeho štúdio a pomohla mu k lukratívnej komerčnej zákazke, napríklad pre Elizabeth Arden a L’Oréal. Táto aféra trvala sedem rokov a prišla až do extrému, kedy sa Kathleeen stala časťou rodiny s bizarným súhlasom Blumenfelda a svadbou s jeho synom.

Vo filme sa k tejto udalosti vyjadrujú aj jeho syn Yorick a vnučka Lissete, majú však odlišné názory a ženská stránka prezrádza ešte stále trvajúci hnev a znechutenie.

Poslednú aféru s mladou ešte len 19 ročnou švajčiarskou asistentkou Marinou Schnitz už nezvládla ani dovtedy stoicky kľudná manželka Lena. Polienkom do ohňa bol pravdepodobne aj fakt, že Marinin otec, renomovaný lekár, ošetroval vo Švajčiarsku Hitlera. Toto zistenie bolo poslednou kvapkou v celej dlhoročnej trpezlivosti.

Alebo to bola aj neschopnosť akceptovať vek milenky tak mladej, že by mohla byť jej vnučka. Hoci sa nikdy oficiálne nerozišli, Lena uvoľnila cestu jeho novej milenke.

Napokon sa Blumenfeld nevedel vysporiadať so starnutím a s novou generáciou mladých talentovaných fotografov predbiehajúcich jeho pozíciu. S Marínou posledné roky pracovali na jeho autobiografii, ktorú mienil nechať ako pretrvávajúce dedičstvo po smrti.

"Móda prichádza v cykloch, vždy to tak bolo". hovorí Shawn Waldron. "Tak sa mení časopis, tak sa mení kultúra, mení sa oblečenie, vymenili sa obľúbení dizajnéri a Blumenfeld bol spätý s daným obdobím. A tak ako všetko ostatné, tiež odišiel z módy a prišli noví mladí fotografi".

Po jeho smrti v roku 1969 zanechal Blumenfeld po sebe obrovský fotografický majetok, zahrňujúci obrazy aj písomnosti svojim trom deťom a Marine Schnitz.

Tá sa vzdala svojej úlohy manažéra a rozdelila majetok na štyri časti. Aj po rokoch sa predalo len málo z 8000 zachránených fotografií. Blumenfeld zanechal vyše 30 000 diapozitívov a viac ako 150 koláží. Veľa z nich nebolo vôbec nikdy publikované.

Jeho vnúčatá Remy Blumenfeld, Yvette Blumenfeld-Georges a Nadia Blumenfeld-Charbit spolupracovali aj s Marinou na kompletizácii jeho diel na výstave v Londýne v Somerset House končiacej 1. Septembra 2013.

Za posledných 10 rokov Nadia (50), pracovala s technickým tímom Nicéphore Niépce múzea na reštaurovaní tisícok ektachromov a diapozitívov, ktoré boli v Blumenfeldovom štúdiu.

Digitálne upravované a farebne doladené boli podľa pôvodných obrázkov, ako mali vyzerať naozaj. Veľa z nich sa v časopisoch nikdy neobjavilo.

Na výstave bolo predstavených okolo 100 z jeho prác. K viacerým zväčšovaným diapozitívom priložili aj ukážku reálneho diapozitívu zničeného časom a jeho farebnú rekonštrukciu.

Aj po toľkých rokoch, množstvo slávnych fotografov neustále čerpá z jeho nápadov, ikonické fotografie, ktoré vytvoril, štýl fotografie, akú robil, budú neustále opakujúce sa v mnohých fotografiách. No je pravdepodobné, že nikdy nepredstihnú Blumenfeldovo miesto, pretože bol prvý a nadčasový.