Norman Parkinson je všeobecne známy ako muž, ktorý zapustil korene nového obdobia štylizovaných príbehov v módnych fotografiách. Zmietol zo stola nudné tradície, zaužívané vo fotografiách tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, ku ktorým sa raz vyjadril: „Všetky tie dievčatá na fotografiách mali kolená, akoby zaskrutkované dokopy.“ Vytiahol modelky z tmavých ateliérov von na prirodzené svetlo. Fotografie Normana Parkinsona zachytávajú farby, pocity a nálady, zvuky a vône doby spôsobom, akým to dokážu len skvelé a výnimočné fotografie.
Aktívne pôsobil viac než 50 rokov. Bol zručný vo fotení portrétov a módnych fotografií napriek neohybnej formálnosti jeho predchodcov, a v zavádzaní jednoduchej a príležitostnej elegancie do jeho obrazov. Jeho fotografie celebrít, hercov, umelcov a britskej kráľovskej rodiny sú známe po celom svete a stali sa ikonami štýlu dvadsiateho storočia.
„Rád dávam ľuďom možnosť vyzerať tak dobre, ako by radi vyzerať chceli, a pri troche šťastia i o kúsok lepšie“
Tento krásny Parkinsonov výrok evidentne fungoval na jednotku, keďže jednou z Parkinsonových najčastejších modeliek bola herečka Wenda Rogerson, ktorá sa neskôr stala i jeho manželkou.
Rok 1951 - Parkinsonova manželka, Wenda, v obleku Hardy Amies, fotografovaná vedľa Rotten Row, Hyde park Corner, Londýn. Ukážka fotografovho prelomového rozhodnutia vziať módnu fotografiu von zo zaužívaného prostredia ateliérov do reálneho sveta...
Ronald William Parkinson Smith (pôvodné meno) sa narodil sa 21. apríla 1913 v Londýne. V rokoch 1927 – 1931 navštevoval Westminster School v Londýne. Rútiac sa proti konzervativizmu obdobia, vstúpil do fotografického priemyslu v roku 1931. Na začiatku kariéry bol Parkinsonov štýl invenčný, spontánny a prelomový. Súperil s konzervatívnymi statickými pózami módnej a portrétovej fotografie tej doby. Parkinson bol priekopníkom v štýle zvanom „akčný realizmus“, ktorý je živý až doteraz. Úspešne zamaskoval všetku náročnú prácu, ktorú si vyžadovala každá jeho úloha, a vyvinul niečo, čo vyzeralo ako bezstarostný štýl fotenia.
V roku 1934 Parkinson zakladá vlastný ateliér spolu s Normanom Kibblewhite na ulici One Dover Street, so špecializovaním sa na portréty. Keď bol ešte 21-ročným mladým fotografom zachytávajúcim portréty debutantov pre londýnske spoločenské magazíny, Norman Parkinson mal len jeden jednoduchý cieľ: „odomknúť“ kolená modeliek.
A práve táto frustrácia vyústila v zrodenie prirodzeného a otvoreného štýlu, ktorý dnes poznáme ako „Parkinsonov podpis“. Tým, že vzal modelku von z umelo osvieteného štúdia a dal jej príležitosť robiť aj niečo iné, než len sedieť a stuhnuto pózovať, bol schopný využiť potenciál a šancu pohybov a gest, a ako výsledok zachytiť to, čo chýbalo módnej fotografii počas povojnového obdobia – zmysel pre neočakávanosť.
Rok 1951 - “The Art of Travel”.Južná Afrika. (Wenda Parkinson, Vogue).
O rok neskôr prichádza prvá vlastná výstava, okrem iného obsahujúca portréty Vivien Leigh a Noel Coward. Zároveň časopis Harper’s Bazaar prejavil záujem o fotografie pre editoriál zhotovené práve Parkinsonom. Obdobie 1935 – 1940 systematicky mesiac čo mesiac pracuje pre Harper’s Bazaar, rovnako aj zhotovuje portréty a reportážne diela pre magazín The Bystander. Známe sú jeho fotografie kedy sprevádza princa Eduarda, vojvodu z Windsoru, do krízových banských oblastí vo Walse a zhotovuje súcitné série portrétov baníkov a ich rodín. V tomto období (1938) taktiež poskytuje prvé farebné fotografie pre Harper’s Bazaar. Blížiac sa ku koncu druhej svetovej vojny, sa Parkinson rozhodol presťahovať z Londýna na farmu vo Worcestershire, kde jeho práca začala odrážať realitu života na vidieku v Anglicku.
Rok 1959 - Carmen Dell’Orefice predvádza ružové bikiny s plameniakmi, pre Vogue UK...
Dlhotrvajúcu spoluprácu s britským Vogue začína v roku 1942. Po vojne sa spoznáva, fotografuje a žení sa s Wendou Rogerson - sľubnou mladou herečkou. Wenda zároveň pokračuje v spolupráci s Parkinsonom na jeho najslávnejších fotografiách. Parkinson mal dar ľahko nadväzovať spojenia s ľuďmi a vedel, ako uistiť a upokojiť neistú modelku. Jeho úspech bol taký významný a nezanedbateľný, že dokonca pomohol veľkému počtu nádejných modeliek preraziť vo svete módy ako Celia Hammond, Jerry Hall, a v neposlednom rade aj svojej manželke Wende Rogerson.
Rok 1949, Vogue - Táto fotografia z roku bola zhotovená pod stĺporadím Národnej galérie ponúkajúc pohľad na Trafalgarské námestie. Je to skvostná kompozícia, nielen z dôvodu používania čiernej, bielej a odtieňov šedej, ale kvôli zmyslu pre „rozprávanie príbehu“, ktorý je súčasťou mnohých Parkinsonových fotografií. Úlohou žien (Wenda Rogerson and B. Goalen) nie je len predvádzať šaty, ale sú zapojené do konverzácie a my sme svedkami zaujímavého okamihu v rozvíjajúcom sa príbehu...
Štyri roky po vojne začína pracovať pre americký Vogue. Taktiež vzniká séria portrétov umelcov, spisovateľov, intelektuálov, divadelných a muzikálnych osobností pre britský Vogue .
V roku 1950 fotografuje Parížsku kolekciu pre britský a americký Vogue. Parkinsonové svieže fotografie vyjadrujú moderné a nadčasové cítenie, ktoré dalo britskému Vogue novú identitu. O rok cestuje do Južnej Afriky kvôli špeciálnej edícii Vogue a zachytáva Wendu, ktorá pózuje vysoko nad Viktoriinými vodopádmi, alebo ako sedí na chrbte pštrosa.
Rok 1951 - Wenda a pštrosy v južnej Afrike. Ako vták vyrazil vpred s Normanovou manželkou sediacou na jeho chrbte, Parkinson – zameraný hlavne na získanie záberov – kričal: „Viac profilu, Wenda, viac profilu! „
Parkinson fotografoval niektoré z najkrajších britských žien v zábavných, bojachtivých ale aj rozmarných rozpoloženiach. Pracovné nasadenie Parkinsona bolo obrovské a tak sa pri ňom zviezli aj ďalší, neskôr významní fotografi David Balley a Brian Duffy.
Rok 1952 - Barbara Mullen, New York.
Cesta okolo Indie (1956) priniesla fotografie modeliek Anne Gunning a Barbaru Mullen. Filmových fanúšikov možno zaujme informácia, že v roku 1958 pre júlový Vogue zorganizuje výlet do Talianska s modelkou Nena von Schlebrugge, ktorá je matkou známej herečky Umy Thurman (Pulp Fiction, Kill Bill). Päťdesiate a šesťdesiate roky dvadsiateho storočia stelesňujú kľúčovú dobu v rámci emancipácie žien. Parkinsonové oslnivé módne fotografie zachytávali rastúce sebavedomie novej generácie žien a zároveň odrážajú oslavu, ktorú usporiadal svet módy na počesť tejto vyhranej nezávislosti. Z Parkinsona robilo skvelého fotografa i jeho úprimné vzdanie úcty a obdivu ženám.
Rok 1959 - Ironický portrét Toma Lehrera s titulkom „Nič nejete...“ inšpirovaný textom jednej z Lehrerových najznámejších pesničiek, „Poisoning Pigeons in the Park...“
V roku 1961 mu vypršal kontrakt s Vogue a zároveň prijal miesto editora v časopise Queen – najvplyvnejšieho módneho časopisu začiatku 60. rokov dvadsiateho storočia. Pracuje pre časopis Queen, pričom jeho úlohy sú celosvetového charakteru. Sprevádza modelky ako Celia Hammond, Jean Shrimptonm Mnelaine Hampshire, Carmen, Pat Booth a Tania Mallett.
Rok 1960 - New York, New York, záber zo žabej perspektívy zobrazujúci pár utekajúci po ulici East River Drive, ktorý je preplnený vzrušením, energiou a čistou „joie de vivre“ (radosťou zo života).
Rok 1963 a sťahuje sa z Twickenhamu do Tobaga, aby si postavil vysnívaný dom vysoko na útesoch nad morom. Fotografuje princa Philipa počas kráľovskej návštevy Tobaga.
O rok neskôr fotografuje skupinu The Beatles počas ich nahrávacieho obdobia v Abbey Road Studios. Spolupráca s Queen končí a vracia sa do Conde Nast pracovať pre britský a americký Vogue. Taktiež pracuje nezávisle (na voľnej nohe) pre iné časopisy a publikácie.
1963 – The Beatles. Jeden z jeho najznámejších celebritných portrétov, zhotovený v hoteli President, Russel Square (Russelské námestie), Londýn. Fotografia sa stáva ikonickou, čo ale vyformovalo očnú líniu pohľadov „úžasnej štvorky“ smerovaných do hora?
Práca v Ríme v roku 1967 obsahuje spoluprácu s Twiggy, Racquel Welch. O dva roky neskôr (1969) zhotovuje prvé oficiálne fotografie Princa Charlesa pri jeho nastúpení na post princa Walesu. Tiež fotografuje princeznú Annu na jej koni vo Windsor Great Park, podieľa sa na vzniku oficiálnych portrétov jej 19. narodenín.
Ďalšie významné medzníky v živote Parkinsona až po jeho úmrtie:
Rok 1971 fotí Apolloniu vin Ravenstein na Vtáčom ostrove na Seychellách. Taktiež zhotovuje oficiálne portréty princezny Anny v deň jej 21. narodenín.
Rok 1971, Vogue Apollonia van Ravenstein Seychelly.
1972 – Fotografuje 40-ročnú Elizabeth Taylor, ktorá má na sebe parochňu, aby sa výzorovo priblížila svojmu shitzu – psovi.
1973 – Cesty na Algavre a Barbados. Oficiálne zásnubné a svadobné portréty princeznej Anny a kapitána Marka Phillipsa
1975 - Oficiálne fotografie pre 75. narodeniny matky kráľovnej. 7000-míľová cesta cez Sovietsky zväz s Jerry Hall v roli modelky. Parkinson bol vďaka jeho chuti pracovať a nadšeniu pre módu a prácu v rôznych oblastiach sveta poverený mnohými špeciálnymi projektmi (i v exotických oblastiach) po celom svete.
Jerry Hall v Sovietskom zväze (v pozadí Kremeľ).
1978 – Quartet publikuje jeho prvú knihu s názvom Sisters under the skin. Začína jeho pravidelná spolupráca s časopisom Hearst. Výstava v Galérii fotografov v Londýne.
1982 – Životný úspech v získaní ocenenia fotografov za príspevky pre Americké magazíny, udelené American Society of Magazine Photographers . Fotil tiež 50-ročnú Elizabeth Taylorovú pre Life magazine.
1983 – Prvá retrospektíva otvorená v New Yorku v Medzinárodnom centre fotografovania
Parkinsonova kariéra trvala dlhých 6 desaťročí, než zomrel v Singapúre v roku 1990.
Ako vidno Parkinson bol veľmi často pozývaný fotografovať Britskú kráľovskú rodinu. V roku 1980 bol Parkinson požiadaný fotografovať matku kráľovnej sediacu medzi jej dvoma dcérami, kráľovnou Alžbetou a princeznou Margaret, počas jej 80. narodenín.
Ikonické fotografie najstaršej pracujúcej svetovej supermodelky Carmen Dell’Orefice (tento rok má 81 a stále sa objavuje v módnych kampaniach!), zhotovené práve Normanom Parkinsonom, patrili medzi dražené na London College of Fashion po tom, čo modelka prišla o svoje životné úspory „vďaka“ investovaniu do podvodu Bernieho Madoffa (označovaný ako najväčší podvodník storočia - 65 miliárd spreneverených dolárov).
Carmen Dell’Orefice.
Parkinson sám stelesňoval efekt dvoch paralelných svetov jeho fotografií. Vďaka jeho úhľadne a elegantne zastrihnutým koloniálnym fúzom bol často opisovaný ako majúci všetky vlastnosti anglického gentlemana. Parkinson mal tiež záľubu v oblekoch hýriacich farbami a v ojedinelých exotických kúskoch šatníka. Pri stretnutí s ním spisovateľ Michael Gross opísal jeho outfit ako „zelený zamatový večerný oblek a kravata vyrobená z popraskaných zrkadiel obklopujúcich holografické oko“. Podľa Parkinsonovho kolegu Graceho Coddingtona „by Norman nikdy nezachytil fotografiu bez jeho šťastného kašmírového svadobného klobúku“.
Rok 1959, Vogue - Ros Watkins.
Nezáležiac na tom, ako elegantnými sa jeho fotografie stali, vždy si udržiavali presnú kvalitu reportážneho štýlu. Toto platilo, aj keď Parkinson fotografoval kráľovskú rodinu: jeho nekonvenčne čierko-pásikavý portrét jedinej dcéry kráľovnej, princeznej Anny, zjavil to, čo Vogue nazýval ako „nečakane objavená krása“.
„Vďaka nemu naše americké dámy vyzerajú ako vojvodkyne“ napísal editor z Town & Coutry v roku 1987, „a vskutku, pri vhodnej príležitosti, je o ňom známe, že z vojvodkyne dokáže urobiť dámu...“.
Rok 1959, Vogue – After Van Dongen, modelka Adèle Collins.
New York Times napísal o profile Parkinsona: „Portréty žien v ich vlastných hodvábnych a šifónových kúskoch od Dioru, nosiac vlastné šperky od Schlumbergera, sediac na vlastných antických francúzskych stoličkách v ich vlastných izbách s vysokými stropmi pod rodinnými portrétmi sú tak nesmierne odhaľujúce, ako módne fotografie nikdy byť ani nemôžu.“ Predpokladá sa, že to bolo apelované na aristokratov, ktorí mali výhrady voči slobode fotenia, avšak to bolo práve to, v čo Parkinson veril.
Norman Parkinson trval na tom, aby bol známy ako fotograf a nie ako umelec.
Pridaj komentár
... zrnite 
