47. Mercedes Benz Grand Prix Bratislava

Aj keď nie som najzarytejším fanúšikom leta (skôr naopak), nedá sa mu uprieť, že ponúka viac príležitosti ísť si zafotiť niekam von v pomerne komfortnom počasí. Jednu z nich som využil a bol sa pozrieť na Medzinárodných jazdeckých pretekoch Mercedes Benz Grand Prix v Bratislave (19-22.7.2012).

Na takéto akcie sa chodí skôr. Pravidlo som neporušil a prišiel som s jeden a pol hodinovým predstihom. Pri registrácii sa ešte o hodinku predĺžil kvôli zmenám v programe. Nevadí, aspoň bolo viac času na oboznámenie sa s areálom. Aj s kamošom Maťom sme vyzbrojení „cestárskymi“ reflexnými vestami a ružovými náramkami na rukách oprávňujúcimi nás k vstupu do všetkých  (resp. skoro všetkých) priestorov. Keďže času bolo dosť a počasie by som si vedel predstaviť aj príjemnejšie, posedeli sme na kávičke v stane s cateringom. V kľude som si prešiel program a začal som obzerať trať, kde by som si vyhliadol pozíciu... ...odkiaľ asi bude najlepšie fotiť, odkiaľ asi budú skákať na jednotlivých bariérach a aké prvky by som chcel dostať do jedného záberu. Jednoducho už som v mysli komponoval. Keď už som mal akú-takú predstavu o záberoch (a hlavne dopitú kávu), pobrali sme sa obzrieť si areál z blízka.

Samozrejme, akonáhle sme vyšli zo stanu, rozpršalo sa. Chvíľu sme teda počkali na zatiaľ prázdnej tribúne a obišli sme poloprázdne súťažisko. V tom čase bolo rozumnejšie pobrať sa do zákulisia. Tam sa dejú veci, ktoré bežne návštevník nevidí. Môžete mať šťastie aj na nejaký „príbeh“ alebo len zachytíte prípravy a prácu, bez ktorých by to celé nešlo, no nedostáva sa im dostatok pozornosti. Keď sme na jazdeckých parkúrových pretekoch, dominantné sú čistučké kombinézy, uhladení jazdci a vznešené zvieratá s lesklou srsťou. Málokto však vidí, ako im upravujú kopytá, pripevňujú podkovy alebo ako ich pulírujú pred vystúpením.

Tu sa dostávame k tomu bodu, keď sme sa utvrdili v očakávaní, že všade nás skutočne asi nepustia. Vo filmoch z gangsterského prostredia a dostihových stávok poznáme prípady dopingu alebo otravy koní. Aj v Bratislave strážil stajne steward kontrolujúc každého, kto sa k budove čo i len priblížil, či má oprávnenie k vstupu. Keďže na prvý pohľad sme patrili buď k údržbe ciest alebo k fotografom, položil rečnícku otázku: „Máte povolenie vstupu do stajní?“. Naivne som mu aj odpovedal. „Nie, nemáme. ...A môžeme?“ Slušne odpovedal a pobrali sme sa zas o dům dál.

Medzičasom sa vyjasnilo a zasvietilo slnko. Do začiatku pretekov zostávalo asi 20 minút. K reportážnym fotkám s tématikou zákulisia ešte chýbali prípravy súťažiska. „Fajn, aspoň sa nebudem nudiť.“ pomyslel som si. V sladkej nevedomosti som sa babral s fotku chlapcov, rozsýpajúcich piesok na mierne rozmočených miestach trate. Neúspešne. Vždy v kompozícii niečo zahaprovalo. Buď sa bola scéna statická (bez letiaceho piesku) alebo v tom správnom momente sa pohol traktorík a jeho asi osemročný šofér bol na fotke len polovicou tela alebo sa jeden s chlapcov s lopatami dostal do zákrytu so stromom. Jednoducho katastrofa... Čas rýchlo plynul. Z ampliónu zrazu ženský hlas oznámil začiatok pretekov za 5 minút. Pobrali sme sa rýchlo k stewardom uprostred súťažiska. Ich šéf mi vysvetlil, že moje predstavy o pravidlách a hlavne bezpečnosti sú ďaleko, ďaleko od skutočnosti. Teraz priznávam, ako veľmi som to podceňoval. Pravidlá som si samozrejme vopred neprečítal... Veď načo aj? Je to prosté, jazdec sedí na koni a snaží sa preskočiť všetky prekážky, aby ani jednu nezhodil. Fotograf je tak blízko ako sa len dá aby ho kôň nekopol do hlavy a snaží sa spraviť záber, ktorým sa preslávi v „Sports Illustrated“. Veci sú však trošku zložitejšie ako sa na prvý pohľad zdajú. To sa odzrkadlilo hneď v úvode pretekov. Učil som sa za pochodu. Na druhej strane, mal som aspoň celý deň dôvod byť na seba pyšný, ako mi to myslí. Takže som si doprial takú malú masáž ega.

Fotograf v žiadnom prípade nesmie stáť pri bariére (ani z bezpečnej bočnej strany), ktorú kôň preskakuje. Nesmie sa prudko pohybovať a v žiadnom prípade nesmie (počas súťaže) používať blesk. Po súťažisku sa môže pohybovať len medzi dovolenými stanoviskami fotografov a aj to len v čase, keď súťažiaci jazdec dokončil jazdu a ďalší sa len pripravuje na štart. Vysvetlenie aj tých pravidiel, ktoré sa nezdajú byť nevyhnutné pre bezpečnosť je, že kôň sa môže splašiť a ide tu o peniaze. Neskôr počas preteku som videl, ako kone reagujú na ľudí a videl som aj diskvalifikáciu jazdca. Kôň odmietol poslušnosť a spolu s jazdcom dostali druhú šancu. Keď ale neposlúchol druhýkrát, nasledovalo vylúčenie z pretekov.

Ale po poriadku. Už pomaly vchádzal prvý jazdec na trať a ja som ešte stále nahadzoval rybie oko na D5000-ku, nastavoval (skusmo) expozíciu, pripevňoval (rádiové) diaľkové a ukladal to celé na zem tak, aby to kôň nevidel a nezľakol sa (niečoho čo tam nepatrí), aby mi pád bariéry alebo dekoratívneho kvetináča nezničil techniku a zároveň aby bola fotka dobre nakomponovaná. Kým som toto všetko stihol, musel som so stewardom odstúpiť, cez bariéru skákal prvý súťažiaci.

Konečne to bolo na mieste a prešiel som na stanovisko fotografov. Od tohto momentu som bol skutočný samouk parkúrového skákania. Na súťažisku je viacero bariér. Tie súťažné sú vpravo dole označené tabuľami s poradovým číslom. Smer skoku je vyznačený jednak týmto číslom, ale aj vlajočkami hore (červená vpravo, biela vľavo). Jazdcom sa počíta čas, za ktorý zdolajú postavenú dráhu. Okrem toho dostávajú trestné body napríklad za zhodenie bariéry. Dôležitým (a nemilým) zistením pre mňa bolo, že počas súťaže bolo na trati priveľa asistentov v blízkosti bariér. Ich úlohou bolo zdvíhať zhodené prekážky a upravovať miesta odrazu a dopadu v ich blízkosti, aj keď mne sa zdalo, že dostali za úlohu skočiť mi do záberu v tej najnevhodnejšej chvíli. V závislosti od kvality terénu sa môže zaradiť do programu technická prestávka na úpravu trate valcom.

Počas prestávky som trielil k D5000ke, do ktorej som vkladal veľké nádeje. Úpenlivo stláčam preview a mám všetky zábery z nastavovačky. Nič viac. Myslím skutočne nič. Spúšť nezareagovala. Kontrolujem či je zapnutá. Je. Budem musieť overiť jej dosah. Po prestávke Maťa volajú povinnosti a ja som sa šiel venovať prevažne reklamným fotkám hlavného partnera podujatia. Neraz sa mi potvrdilo, že takéto fotky bývajú najžiadanejšie. Každý sa chce pochváliť čo podporil. Rybacinu som nechal odpočívať. Pred ďalšou súťažou si ale dám záležať na to, aby z mojej pozície spúšť reagovala.

Cez prestávku je dosť času porozprávať sa so stewardmi a požiadať ich či sa stanovisko fotografov nemôže zriadiť tam, kde vám to vyhovuje. Zvyčajne to povolia, ak je v blízkosti niečo väčšie, pri čom človek „zanikne“ – strom, iná nesúťažná bariéra atď. Pri výbere pozície teda treba zohľadniť váš primárny zámer, čo odtiaľ chcete odfotiť. Treba rátať s tým, že budete mať dobrý výhľad na 2 maximálne 3 bariéry. Jednu spredu, jednu zboku, jednu v diaľke a jednu zozadu. Tú poslednú ani nemusíte počítať. Takúto fotku by som publikoval jedine medzi ukážkami typu „Ako rozhodne nie!“. Dôležité je samozrejme pozadie. Len málokedy viete nájsť také, aby znaky ľudskej činnosti nerušili fotku zvieraťa, ktorému (aspoň podľa mňa) svedčí voľná príroda. Pri čelných fotkách skokov budete vždy ďaleko od bariéry. Pozadie buď rozblurujete až doma za počítačom alebo si za takýmto skokom vyberiete také, ktoré aspoň ako-tak splýva, napríklad tribúna s divákmi. Pri čelných skokoch môžete dokonca využiť aj dlhý koniec vášho teleobjektívu. Pri čiastočne bočných je to už horšie. Musíte brať do úvahy dva smery pohybu smerom od vás alebo k vám a ešte vertikálny. Oba sa môžu prejaviť tým, že ak máte ohnisko príliš dlhé, jazdcovi amputujete z fotky hlavu. Aj keď všetci jazdia po tej istej trati, každý skáče inak a medzi bariérami klusá po inej trajektórii. Na predostrenie teda môžete prakticky zabudnúť. Kvôli DOFke sa budete snažiť otvoriť clonu na maximum a eliminovať tak rušivé elementy. Nepredvídateľný pohyb mimo rovinu zaostrenia vás ale môže stáť rozhodujúci záber. Pri výbere miesta nezabúdajte na slnko. Nejaký záber v protisvetle môže byť žiadúci. Siluetovka spestrí vašu kolekciu fotiek, ale nafotiť celý pretek takýmto spôsobom asi nie je žiadna výhra. Blesk použiť nemôžeme a keď si nedáme pozor na smer odkiaľ svieti slnko  na tú prekážku, od ktorej očakávame najlepšiu fotku s tvárou jazdca na vrchole skoku, môžeme byť nepríjemne prekvapení. Jazdecká prilba má malý „šilt“ ktorý ale dokáže napomôcť tieňu na tvári tak, že inak vydarená fotka exponovaná v správnom zlomku sekundy poputuje rovno do koša. Z hľadiska rozhodujúceho momentu je potrebné exponovať na vrchole skoku. Buď máte vycibrené oko a stláčate spúšť tesne pred týmto momentom alebo používate sekvenčné snímanie. Okrem vydarených snímok však zaznamenáte aj také, ktoré sú buď akrobatické alebo by si vyžadovali zaviesť kategóriu „komické“.

V druhom preteku som sa už snažil aplikovať všetky poznatky v praxi. Mení sa trať. Vyberám si stanovisko. Vyberám prekážku pre rybie oko a kontrolujem dosah spúšte zo stanoviska, zatiaľ čo jazdci si peši prechádzajú novú trať a krokujú vzdialenosti medzi bariérami. Mám premyslenú aj pozíciu po prestávke, overujem u stewardov, či budem môcť a či bude foťák v bezpečí. Ubezpečujú ma, že mi to dovolia, ale na otázku o foťáku odpovedajú rezervovane. Tieto preteky idú ako po masle. Síce produkujem odpad panningom, ale už je to zábavka. Po prestávke sa presúvam k vodnej priekope. D5000ku balím do nepremokavého púzdra a ukladám do živého plotu po jej stranách. Expozičné parametre nastavujem nanovo. Som v tieni a predlžujem expozičný čas. Nastavujem 1/320 s. Na to, že som spravil chybu som prišiel až doma. Nenapadlo mi, že jazdci budú skákať vyššou rýchlosťou. Kľudne by sa tu „uživila“ 1/500 s a bezpečnejšie aj 1/640 aj za cenu zvýšenia ISO o jeden krok.

Posledný dojazdil. Na rozjazdy už nečakám. Ponáhľam sa domov stiahnuť fotky a spraviť prvú selekciu.

Ak sa vyberiete fotiť takéto preteky (a nemusíte byť ani medzi registrovanými fotografmi), snáď sa vám tieto postrehy hodia. Väčšina z nich platí či už ste pred alebo za ohradou. Mojim cieľom pri písaní tohto článku nebolo poúčať čitateľov o fotografovaní športových podujatí, ale skôr zhrnúť informácie aj s ich ukážkami tak, ako by sa bývali hodili mne.

Použitá fototechnika: Nikon D300s; Nikon D5000; Nikkor 70-300; Nikkor 16-85; Tokina 11-16; Samyang 8 mm; diaľkové odpaľovanie; nepremokavé (idelitové) púzdro;

Foto: Peter Briatka, Matej Michalík (Mato8121)

Užitočný link:  http://www.csio.sk/2011/index.php